— Dáme všetko do poriadku.
— Dáme, — prisvedčil, aby ju upokojil.
A nič neusporadoval. Sedel apatický vo veľkom koženom foteli.
Ešte dobre, že tu bola Anička. To nebol kvet do náhrobného venca alebo kytky. Mala na sebe len bielu zásterku a čepček na hlave, ale jej sviežosť, nádych zdravia na tvári, trblietanie v rosistých očiach, a hoci v duši stiesnenie nad položením jej pánov, poletujúci úsmev na perách, nahrádzali pekný jarný deň a celú lúku kvetov.
Rozvalidovi, keď ju videl, ožila muška na brade a bez bzučania vyletovala pod nos. S chvíľkovou radosťou brával jej z ruky tanierik so zemiakovou kašou.
Nebola to už len kuchárka. Stala sa členom rodiny, akoby dcérou. Sedávala často v stolovej a veselila prítomných. Rozháňala mraky ako jarný vietor a sušila mokrotu v drobných jarčekoch zostarnutej, ožltnutej Rozvalidovej tváre. Pustila korienky do sŕdc od tých čias, ako sa direktor podstrelil a jeho žena na srdce ochorela. Nebola to len vďaka za opateru, čo Aničku presadilo do ich duší, ale to, že videli na nej a v jej konaní úprimnú sústrasť nad ich nešťastím a srdečnú vôľu pomôcť. Ostatní priatelia(?), keď i prišli navštíviť, len bedákali a rozohňovali sa naoko nad nečestnosťou ľudí, ale nebolo ani za necht chuti čo len krok spraviť v prospech stroskotaných, za akých ich pokladali. Ako aj pomáhať, keď išlo o ťažké peniaze? To len Anička mohla byť taká naivne dobrosrdečná, že ponúkla svojich vyslúžených niekoľko tisíc korún.
Chodil zavše i Mikeska.
Nemohlo sa mu uprieť, že mal dobré a statočné úmysly. Horlil proti nešetrným spôsobom exekvujúcej banky, absolútnej bezcharakternosti politikov-žírantov a proti perfídnosti politickej strany, ktorá nechcela uznať zmenku za politickú a odoprela platenie; karhal správu Družstva, zlorečil advokátom, chcel i pomôcť významnému straníkovi a členovi miestneho výboru strany, možno, že i pomohol tým, že písal vplyvným poslancom, ktorí, tak sa zdalo, zakročili, lebo peňažný ústav ktosi uchlácholil, hoci, môže byť, pomohol Rozvalidov revolver a vycedené kalúžky krvi. — Ale nemusel by chodiť. Iste chodí len kvôli Aničke.
„Ten nám ju chce vziať,“ strašila myšlienka Rozvalida, „izby budú zasa prázdne, bez slnka.“
— Čo len sem toľko chodí? — vybúšilo raz z neho.
— Iste kvôli dievčaťu, — odpovedala žena zostrašene.
— Tak nech zostane doma, — udrel prudko.
To bol jeho predošlý hlas, ako korbáč. Zaťal ním. Až ju horúčka obliala. „Preberá sa,“ mihlo jej hlavou. „Mužova nevšímavosť sa stráca,“ zaradovala sa. Ale jej hneď i čosi pošeptalo: „Žiarli na Mikesku pre Aničku.“ Chcela mu to i povedať. Zabrzdila sa: „Nech sa len o niečo zaujíma, nech sa len zobudí. Tak sa zotaví a vráti do života.“
Pozorovala a badala, ako jej muž oživuje v spoločnosti dievčaťa. Závidela, niekedy si i dlane tisla na srdce, ale dožičila manželovi, aby zaháňal svoje trudné myšlienky. Probovala napodobniť dievča, usmievala sa aj ona na muža, bola prítulná slovami i telom. Muž sa jej tiež usmieval a láskal ju. Lenže to nebolo také ako pri Aničke. S ňou sa to zdalo povinné, oficiálne konanie služby, a pri Hane mu oči žiarili, tvár dostávala farbu, bystrá, zajakavá reč cengala zvoncom.
„Aby sa mi ešte nezaľúbil!“ ľakala sa a cítila tlkot tepien v uchu, slabosť jej udierala do nôh, musela si sadnúť. „To by bolo strašné!“ Porovnávala sa s kamienkom, ktorý hádžu do vody. „Lepšie by bolo, keby si ju ten Mikeska vzal.“
A zasa Mikeska prišiel, meravela, že je muž nespokojný, vstáva, nevie postáť, sadá, nevie posedieť, chodí sem-ta, zastáva a zas chodí. Čosi ho trápi. Je podráždený, kyslosť mu vstupuje do čŕt, do slov, posunky bystrejú, reči sa náhlia, pľujú. Lepšie by bolo, keby ten Mikeska nechodil.
— Tomu Mikeskovi sa páčiš? — vyzvedala sa u dievčaťa.
— Nikdy mi to nepovedal, — odtískala.
— A keby ti povedal?
— Na chvály nedám nič. Kto chváli, nekupuje.
— A keby ti to povedal?
— Tomu som ja málo.
— A keby nie?
— Dobrý človek.
— Dvaja dobrí by ste sa zišli.
— To by bolo zle.
— Prečo?
— Mnoho je na svete zlosti. Nepremôžu ju štyri dlane.
— Pravda, pravda.
Nič sa nedozvedela. Dievčatá o svojich srdcových veciach hovoria vždy naopak pred cudzími, aspoň vo dne, keď im vidieť do tvárí. Ak nadíde dôverná chvíľa, nadíde potme. Dôvera rastie s tmou. Potme sú dievčatá úprimnejšie a skôr povedia pravdu. Ale svitne deň, a sú presvedčené, že sa včera v noci pomýlili.
„Spýtam sa jej v dôvernej chvíľke,“ rozhodla pani, a usmievajúc sa plachým úsmevom každému, v strachu a tajne stopovala po všetkých troch, kam sa Aničkina prítulnosť obracia.
Ani manžel ani dievča nemysleli na to, aby paniu zarmucovali. Direktorovi neprišlo na um, aby otváral svoje zmorené srdce pred Aničkou a zatvoril pred svojou ženou. Anička mu bola len rozkošným dieťaťom, ktoré vie nacediť niekoľko sladkých kvapák do jeho pohára, preplneného horkým nápojom. Mal v nej rád tieto sladké kvapky zabudnutia. A dievča ich len cedilo chorému, opustenému, trápenému človeku, ktorý potrebuje liek, opateru, lásku, milé slovíčko, minútovú radosť. Neváhala by ho i objať, i bozkať, len aby ho potešila, a tým i paniu, že sa darí, čo obidve chcú: zobudiť ho, aby mu svitlo, že aj okrem banky je život.
Ťažko rozoznať lásku od sladkých kvapák, keď má byť láska lekárstvom. Pani nemohla rozoznať. Ako aj? Kvapky by mohla podávať i ona, i Mikeska napríklad. A predsa, keď ich cedia oni, medicína neúčinkuje. Na Mikesku sa mračí a jej dlaň prichlopí svojou, akoby šepkaclass="underline" „Neustávaj sa, práve mi Anička naliala.“
Manželka tŕpla a hľadala, ako premaľovať ukazovacie prsty. Aničke smerom k Mikeskovi, jemu k Aničke, manželovi k nej a jej k mužovi. Trápila sa a premýšľala. „Ak si Mikeska vezme Aničku, dom bude zvoniť od prázdnoty a môj muž upadne do predošlého nehybného stavu. To nie je dobre. Ak si ju nevezme, odľúbi mi muža, i keď nie náročky, a ja sa stanem starou, rozheganou stoličkou, ktorá iba zavadzia v byte. To je ešte horšie.“
— Ach, bože, keby boli deti, — zmenila svoje zúfanie v hlasnú túžbu. — Keby boli deti, boli by ešte väčšie starosti, ale by bol i životný cieľ, ktorý nedovolí klesať, bola by, keď nie iné, aspoň hračka, s ktorou sa možno doživotne maznať. Bolo by čím zameniť Aničku, hoci je to jediný náš priateľ, ale ktorý…
— Prijmi ju za svoju, — navrhla raz neistým, dýchaním prerývaným tichým hlasom.
— Už som na to myslel, — prekvapil ju povzbudenými, náhliacimi sa slovami, — kvôli tebe by to bolo dobré, aby si mala nejakú lásku okrem mňa, — zažmúril jedno oko na smiech. — Ale takému mladému dievčaťu netreba takej zdochliny, ako som ja. Mŕtvole dcéra?
— Aby mal kto zaplakať pri pohrebe.
— To ja už nepočujem, — zosmutnel.
— Ale ktože myslí na pohreb, — naprávala, — pokĺzlo sa mi slovo. Nie pre slzy, ale z vďaky za jej opateru, za jej správanie, za kresťanské konanie, za jej lásku.
— Nebude mať z toho nič, — vyhováral.
— Ale my. Dcéru, keď nie iné. Budeš mať na čo myslieť, budeš mať nádej, vzchopíš sa, začneš pracovať. Tvoj život dostane plnienku, pochutí ti… A ako sám vravíš, môj tiež. Len preto sme takí opustení, že nemáme deti. Keď budeme mať…
— Dievča na vydaj. Trafí sa vydať, a tam sme, kde sme teraz. Ten protivný Mikeska aj tak škúli. Nemá to zmyslu.
— Práve pre Mikesku, — tromfovala, — keď ti bude dcérou, môžeš povedať: „Nie.“