— A keď ona bude chcieť? Nesmieme prekážať jej šťastiu.
— Aj vtedy.
— Nemusí ma poslúchnuť.
— Aká je, poslúchne. Len jej treba povedať: „Neopúšťaj nás!“
— Ty si čudná. Nebudeme využívať jej dobrotu. Keď bude našou dcérou, treba sa nám starať, aby sa vydala.
Otázka zostala nerozriešená, ale bola v dome. Chodila s Rozvalidom po izbách, sadala si s ním do fotela pri peci, sťahovala lampy, zapaľovala ich, hovorila a dívala sa oblokom, líhala si do postele, bdela, vpradúvala sa do driemot, vstávala. Jeho um mal sa čím zapodievať. Anička-kuchárka mala byť členom rodiny, menovať sa tak ako on. „Čudné. Čo povedia na to ľudia? Ešte nižšie padne. Nie. Prečo?“ Zdvihol sa v ňom vzdor a zanevrenie proti všetkým. „Nech vidia, že si ju viac ctím ako všetkých vás pánov-podliakov, medzi ktorých som i ja patril, vás mešťanov, lezúcich štvornožky, ako vši, za bohatými kožuchmi. Nemáte srdce — nemáte slovo. Mlčať, keď srdce hovorí! Mlčať, ako vám srdce mlčalo, keď malo hovoriť. Len jedno hovorilo — Aničkino.“
Vyhadzoval do povetria všetky cesty a chodníčky, ktoré viedli do tej mlčanlivej, bukovej ľudskej hory. Z tisícich konárov len jedna vetvička mu zakývala, zohla sa k nemu, tú si vezme, osvojí, pichne za klobúk. Práve, nech vidia, banditi!
I žena — druhá vetvička — mu prisviedčala. Obtrhával ju celý život, malé chúďa, uhýnala sa pred ním mäkko, bez dreveného odporu, a teraz tu trčí sama, hýbe sa ako jeho viditeľné, chodiace svedomie. Nech teda dostane prázdne črevo plnienku, ako si to žiada. Nikdy nemala zvláštne prosby, až teraz. Nech má to decko, keď si tak žiada.
A ženin návrh v tomto skrotenom a šomrať začínajúcom človeku sa stáva zo dňa na deň prijateľnejší.
Žene vlhli oči, keď videla, že je jej muž zhovorčivejší, pohyblivejší, starostlivejší, zháňa písma, ráta a dbá aj o kuchyňu a o iné drobné veci. Začal zháňať zasa pilulky, prachy, kvapky, ako čo by mu záležalo na zdraví. Recept bol teda dobrý, ustaľovala v duchu. A čo je najhlavnejšie, ak bude Anička dcérou, nezaľúbi sa do nej, nevezme si ju, lebo jej bude otcom. Jeho žena zostane ona — Klemuška, neopustí ju, nevyženie. Veď len preto vymyslela celý plán s osvojením si dievčaťa.
Kula žeravé železo. Náhlila sa, aby sa vec čím skôr uskutočnila. S tajeným strachom spýtala sa Aničky, čo ona povie, keď sa jej ponúknu za rodičov. Keď pochopila, o čo ide, zahanbila sa a zavrtela hlavou:
— Mám otca.
— Ty si nie sirota? — zostala pani ako oparená. — Ja som si myslela, že nemáš nikoho.
— Ani nemám.
Keď videla, že je pani prekvapená, vyrozprávala jej historku o dvoch rubínových prsteňoch, ktoré dal otec matke a z nich ten cennejší chyžnej, ktorá matku obsluhovala. Ako matka ušla a ju na svet doniesla.
Z jej rečí tiekla ľútosť a horkosť.
— Nikdy si nám o tom nehovorila, — zažalostila i pani priduseným, zdeseným hlasom a s výčitkou. — Taká nesvedomitosť, — horekovala, — vyhnať mať v nádejnom stave, nepoznať dcéru, nepoznať otca! A ty svojho otca nechceš ani vidieť?
— Nemyslievam na neho. Teraz, keď sa ma spytujete, som aj zvedavá. Rada by som sa na neho pozrela cez škáru, cez kľúčovú dierku, aby som ho videla, a on mňa nie.
— Poznám toho človeka, ak je to ten Dubec. Bol v obchodných stykoch s bankou. Nezdal sa mi taký krutý, — ohlásil sa Rozvalid, — naopak, veľmi milý, vážny, starostlivý a rozšafný. Taký vysoký, plecitý, chlpatý. Praktický gazda, obchodník…
— Ľahkomyseľník, — hádala žena.
— Majetný človek nie je nikdy ľahkomyseľný.
— Sú, ktorí prefúkajú všetko.
— To, čo sami nenadobudli. Vlastnou silou nadobudnutý majetok človek drží a ľahko nepustí. Iba ak nejaké nešťastie, — naprával svoj výrok, — ako napríklad u mňa, — prilepil vzdychnúc.
— Keď žije otec, nedá sa adoptovať? — chcela mať pani istotu.
— Tak viem, že len s otcovským povolením.
— A ak ho nedá? — strachovala sa.
— Dá ho súd.
— Poraď sa.
— Pôjdem.
Objala ho natešená. „Pôjdem“ bola známka chuti hýbať sa, ísť medzi ľudí, do života. Malá žena vyhrala bitku so smrťou.
— A čo by som nešiel? Nič som neukradol, nemám sa čo hanbiť, — začudoval sa jej nadšeniu. — Ja som sa len hanbil za iných.
— A trpel.
— A trpím za iných.
Anička mlčala. Keď jej to aj nebolo milé, že si ju chcú osvojiť, nevládala protirečiť z dobroty srdca, aby tým dvom nešťastníkom nezatônila lúč radosti, i tak malej. Ak ich to teší — nech. Má a nemá otca. Bude mať rodičov, a nebudú to rodičia. Ten neznámy otec nevzbudzuje v nej pocit nenávisti. Je ako zabudnutý mŕtvy. Pamiatka nehnevá ani nebolí. Len zavše, ako aj teraz, keď sa hovorilo o jej pôvode, pociťovala tiež hanbu za svojho vlastného otca, že sa tak zachoval k úbohej matke. I to bolo také hanbenie sa a trpenie za hriechy cudzích.
Na to isté myslel i Rozvalid, lebo pohladkal očami Aničku a pripomenuclass="underline"
— Nie sme sami, žena moja, pozri na našu Anču. Ona už osemnásť rokov znáša taký osud, aký nám tí „páni“ pripravili.
Možno, že trpenie a hanbenie sa za iných s podobným osudom, ktorý o všetko ošarpe a nechá iba dve ruky, zblížilo Rozvalidovcov s Aničkou a Aničku s nimi. Obapolná sústrasť.
— Zajtra mi strhneš náplasť, — mihol na ženu, — pôjdem do Bratislavy a tam sa poradím s najlepším advokátom. Pravda je ako olej: musí vyjsť navrch. Nedáme sa ešte!
Ochlapil sa, rozveselený po prvý raz po toľkých časoch.
„Ožil, ožil!“ jasala žena.
17. Štyri splnomocnenia
V tieto časy prišiel do Starého Mesta advokát Petrovič. Bol na svojich volebných cestách. Hneď zrána navštívil Mikesku, tajomníka strany. Mikeska narafičil, že treba ísť k Rozvalidovi, potriasť ním a prebudiť ho, aby sa tiež dal do roboty, keď každý robí, aby strana zvíťazila. Hlavní činitelia ho síce prenasledujú, pozbavili ho majetku, ale práve preto treba nejakým tým „sľubčekom“ rozptýliť direktorovu skleslú náladu. Ináč nás Turček všetkých vopchá do vreca, až oslepneme. Rozvalid je starý, dobrý straník, ktorý prišiel do nešťastia celkom nezaslúžene.
— Viem, viem. Hovorili ste mi to, — rozpamätal sa Petrovič. — Poďme!
Privítala ich Anička. Direktor sa musel obliecť a jeho žena napraviť rozčuchraný účes.
— Aké je to dievča? — bola prvá Petrovičova otázka.
— Ich kuchárka.
— Pekné dievča.
— Pekné, — zavzdychol Mikeska.
Advokát stačil usúdiť, že je omnoho krajšia ako ich Mariška alebo mladá vdova Estera. Keby tak zamenil svoju kuchárku s touto, veru nevie, čo by sa doma stalo.
Dievča stenklo. Malo hladký, vprostred hlavy rozdelený účes so známymi cisárskymi žemličkami zapletených vrkočov na ušiach. Čistá, úzka tvár s trúchlou črtou okolo bledých úst a s trpkým výrazom v belasých očiach, vyhrnuté obrvy dodávali tvári akési tajené šibalstvo, ktorému protirečil prísny výraz jarčeka pod chudým, kostnatým nosom. Rukávce krátke po lakte, vyplnené rukami, okrúhla náplň malých pŕs a len trošku zaokrúhlené boky. Čipkovaná zásterka siahala ku kolenám, pod ňou sa kedy-tedy črtali mladé, tuhé, rovné stehná. Keď sa zohýbala za tanierikmi, neučupiac sa, pod natiahnutou sukňou videl Petrovič šedivé pančuchy, úzke priehlavky nôh, strojné lýtka a červené papučky s podpätkami. Bola málovravná a pri ochote, s ktorou prijala hostí, poletoval jej pod nosom plachý úsmev.