Petrovič hľadal na nej nejakú chybu krásy, aby si mohol povedať: „Ľa, má krivé boky, preto sa, chvalabohu, nemusím o ňu zaujímať.“ Nenašiel, a bolo mu na duši mrákotno: „Ľa, krásavica, ktorú zasa nesmiem pritisnúť k sebe.“ Pri jeho ľahkej a zápalistej povahe, ktorá sa vždy kritizovala a často odsudzovala svoje nerozvážené činy, sa mu zasa pomútila krv ako v dbanke usadnuté mlieko. Na povrchu sa ukázalo tečúce sladké maslo smiechu, len natrieť ho na kus vonného chleba. A ten čerstvý, voňavý chlieb bola Anička. Oduševnil sa. Myšlienky mu hrali, slová skákali. Bol hotový na všetko, len aby sa zapáčil. Hovoril chytro, s ohňom, vety mali svoje zvučné škály dohora i nadol.
Vošli Rozvalidovci. Vážni od nešťastia, ktoré ich stihlo. Petrovičov elán sa pomaly preniesol i na tichého direktora a jeho ženu, sediacu a hľadiacu s núteným, stále trpkým úsmevom, i na úctivého a pozorného Mikesku. Aničke ustavične striekala krv do líc, čo ju chválili, keď prišlo do reči, ako im pomáhala.
Advokátovi sa nechcelo smútiť.
— Ako vám len mohol prísť na um revolver? — rozháňal myšlienky na neďalekú trudnú minulosť. Zamával rukou na Rozvalida: — Choďte! To bola väčšia ľahkomyseľnosť, ako neprotestovať politickú zmenku.
Nabil celú vec na právnické kopyto:
— Neoprávnené zbohatnutie. Peniaze vložili do podniku, teda sa podnik na vašu škodu obohatil, je materiálne zodpovedný a musí vám všetky peniaze, ktoré ste vy zaň zaplatili, vrátiť.
Rozvalid natrčil ucho a počúvaclass="underline"
— I keby bol podnik pasívny, i keby bol stroskotal, — presviedčal, — páni žíranti sú nie pasívni. Oni konali pôžičku, oni ju vyzdvihli, oni investovali do podniku, ich bola i povinnosť platiť, a nakoľko ste vy platili za nich, natoľko sú povinní vám túto platbu vrátiť. Nerozumiem, že ste nenašli advokáta. Ani ste azda nehľadali?
— Stratil som hlavu, — priznal sa Rozvalid, — a títo tu, — rozumel miestnych advokátov, — sa vykrúcali. Žíranti sú samí vysokí a vplyvní páni, hovorili, škoda začínať, hotová prehra, daromné útraty.
— Nemožné.
— Tak je.
Vošla Anička. Petrovič videl jedným okom bielu zásterku. Chcel sa zaskvieť:
— Mali ste prísť ku mne. Ani teraz nie je neskoro.
— Keby som si trúfal…
— Dajte splnomocnenie. Ja vám to vymôžem.
— A preddavok?
— Nebudem rátať nič. Ani kolky. Taká krásna kauza. Odmenou mi bude, že vec využijem politicky, ak dovolíte. Žíranti sú všetko straníci protivnej politickej strany.
— Nemám už čo stratiť, — rozohrial sa domáci pán. Z advokátových slov vyrástla dôvera a nádej. Dve medicíny, ktoré vzpružujú. Podal mu natešený ruku:
— Ďakujem vám, pán poslanec, vrátili ste mi život. Dám splnomocnenie.
Petrovič mal blanketu v kapse. Mikeska, pozorný, zdvorilý a teraz natešený, vytrhol z vrecka plniace pero, odkrútil a podal Rozvalidovi.
— Sem sa podpíšte, — ukázal advokát. — Musíme si vzájomne pomáhať. To nejde tak ožobračovať ľudí… Prosím i milosťpaniu.
Rozvalid videl človeka radostného, otvoreného, nezištného. Pocítil príchylnosť k nemu. Posunoval sa so stoličkou k nemu, a nervózne zapínajúc a odopínajúc kabát, nesmelo a dôverne mu oznámil, že by mal ešte jednu kauzu. Zamenil si pohľad so ženou s otázkou: „Môžem?“ Žena prikývla.
— Viete, pán poslanec, nemáme deti. A žene teraz odrazu chýbajú. Zaľúbila sa do Aničky. Chce ju za svoju.
Musela vojsť Anička. Petrovič ju otcovsky pritlačil k stoličke. Voľky-nevoľky si sadla.
— Teda otec je živý? — skúmal.
— Myslím.
— Ako to „myslím“?
— Nepoznám ho.
— Istý Dubec, — pomenoval ho Rozvalid. — Poznám ho.
— Veľmi vplyvný straník, — upozornil zamračený Mikeska, ktorému sa vec nepáčila. — I ja ho poznám.
— Dubec?… Známe meno. Nie je to generálny riaditeľ? — vyzvedal sa advokát. — Čosi mi o ňom hovorila dcéra… i pani Miklasová, — spomínal. — Má majetok kdesi neďaleko Brezníc.
— Ten, ten, — prisviedčal Rozvalid i Mikeska.
— Všetci ho poznáme, len dcéra nie. A otec vás pozná?
— Sotva. Nikdy ma nevidel. Nepozná ma.
— Veď ho prinútime, aby ste sa navzájom poznali. Netrápte sa, Anička, — pohladkal ju po ramene, — straník, nestraník. Teraz sa prevrátime na advokáta. Usporiadame vec. Prosím ešte jedno splnomocnenie pre adoptáciu.
Rozvalid hneď podpísal.
— Vravíte, že sa o slečnu nestaral, kdežto jeho otcovská povinnosť bola starať sa… Prosím i milosťpaniu podpísať… Tak, ďakujem… Koľko máte rokov, slečna?
— Dvadsať.
— Kto vám je tútorom?
— Neviem. Nik.
— Pravda, keď otca máte, a predsa nemáte. Budeme žiadať kurátora. Podpíšte sa mi i vy sem na toto splnomocnenie.
Vytiahol tretie a predložiclass="underline"
— Prosím, sem napravo. Dievča sa odtiahlo:
— Nežiadam, — odoprela nesmelo.
— Vaše záujmy to vyžadujú.
— Načo? Som spokojná.
— Podpíš sa len. Nič zlého nepodpisuješ. To je nie zmenka, — nahováral Rozvalid.
— Len daj svoje meno, — pomáhala žena.
— Vyživím sa nejako, keď som sa dosiaľ vyživila.
— Dvadsať rokov sa nestarať o svoje dieťa, — zalamoval Petrovič. — Musíte sa podpísať.
— Nechcem…
— Ale prečo?
— Nechcem si vypravotiť otca.
— Nie tak. My chceme donútiť otca, — zarečnil advokát, — aby si povšimol svoje prirodzené, zákonné, mravné, sociálne a spoločenské povinnosti. Treba ničiť v ľuďoch zverské chúťky hneď v zárodku, aby nebol rozvrátený poriadok, ináč budeme ako divé bravy vždy v cudzom ovse. To je v záujme ľudskom, a nielen vo vašom, milá slečna, to je v záujme štátnom, to je v záujme týchto dvoch opustených ľudí, — ukázal trasúcim sa prstom na Rozvalidovcov. — Predstavte si len: dnes jeden Dubec, zajtra sto, pozajtre tisíc takých Dubcov. Dnes sa jeden nestará o svoju ženu a dieťa, o rok bude milión ľudí meniť svoje manželky a zabúdať na svoje deti.
Hovoril ako na volebnej schôdzke. Chytil Aničku za ruku a vtisol jej pero medzi prsty:
— Sem sa podpíšte.
Dievča vzalo pero. Najväčšmi ju dojalo, keď Petrovič hovoriclass="underline" „To je v záujme týchto dvoch opustených ľudí.“ Možno, že by im potom mohla pomôcť, ak je ten jej otec naozaj taký boháč a ak dá niečo. Podpísala sa. Mikeska zažmúril obe oči. Zdalo sa mu, že Anička predáva svoju dušu. „Ten ju bude držať v pazúroch a nepustí ju nikomu,“ myslel si.
— Neviete, aký je otec, otec nevie, aká je dcéra, — rapotal veselý Petrovič, zapisujúc si do notesa potrebné dáta. — Musím vás predstaviť, aby vás poznal. Šli by ste so mnou k nemu, slečna?
— Nie, nie, nie, — živo protirečila, — tak radšej nič.
— Aspoň fotografiu mi dajte, aby videl ten váš pán otec, aká ste.
Fotografiu dostal. Hľadiac na obrážtek a na ňu, nahlas porovnávaclass="underline"
— Ahá! Tu nemáte žemličky na ušiach, sklzli sa vám na tylo. Celý kávový koláč. Previazaný stužkou. Pekne. Štica šteklí obrvy… Oči také isté — smutné… Čiaročka na čele šikmá, tenučká… Trocha ste sa mračili… V živote ste…
Bolo mu na ústach: „krajšia“, ale nechcel do očí lichotiť pred inými, aby si nepomysleli, že sa jej azda zalieča.
Anička i tak nevydržala. Odvrátila sa. Petrovičovi len tak drgalo ruku, aby chytil jej okrúhlu briadku a obrátil jej tvár k sebe, aby sa na neho dívala.