— Keď budem niečo potrebovať, napíšem.
— A penzia pre pána direktora by sa nedala vymôcť? — napomenul advokáta Mikeska.
— Predovšetkým, — vrátil sa zo sladkých žiadostí do života advokát, — tridsať rokov si ju platil.
— Dovoľte, pán poslanec, tak vám bude treba ešte jedno splnomocnenie, — upozorňoval s úctivosťou, — zbohatnutie — jedno splnomocnenie, osvojenie — druhé, slečnina vec — tretie a penzia — štvrté… Štyri splnomocnenia. To je číslo našej strany, — zaradoval sa.
— No, kvôli tomu nášmu číslu podpíšte teda ešte jedno. Penziu na každý prípad budeme vymáhať… Predovšetkým.
— Penziu sa neopovažujem ani žiadať, — poškrabal sa na temene Rozvalid. — Šuchli by mi za krk všetky škody, nezohnateľné a dubiózne úvery, musel by som vrátiť každý halier, čo som od banky dostal. Keby ste i vyhrali moju penziu, nemal by som z nej nič.
Direktorovi zvlhli oči.
— Vy sa bojíte? Kto sa bojí, neobstojí, — lial mu guráž a kutajúc vo svojej kapse, vytiahol ešte jednu blanketu. Znova sa rozhovoril nad bezočivosťou banky a rozprestrúc splnomocnenie na stolíku, skoro okríkol Rozvalida:
— To by som rád vidieť.
A keď direktor podpisoval, hulákaclass="underline"
— Nedáme sa. Šliapať práva nedovolíme, — vybuchovalo z neho. — Všetky pravoty zavedieme hneď po voľbách… I do okresného výboru vás dáme ako odborníka. Len sa neopúšťať! Kto sa opúšťa, umiera za živa! Hore sa, pán direktor!
Dobre, že nepovedaclass="underline" „Nech žije štvorka!“ V takej guráži bol. Rozvalida tak oživotvoril, že pri lúčení sľúbil všetky svoje sily, ktoré ešte má, venovať strane, a pobehol otvoriť dvere. Pobehol!
— A do volieb ticho o týchto veciach, — stíšil hlas, keď vyšli s Mikeskom na ulicu. — Naším straníkom je i Dubec, všakver, i vedúci v banke. Netreba si ich znepriateliť. Ale využiť, všade prízvukovať a odsudzovať zlodejov, ktorí okrádajú, a nesedia vo väzení.
Mikeska rozumel a odobril.
— Pravá konvalinka, — unášal sa Petrovič, idúc pomalšie kvôli tajomníkovi s krátkymi, tučnými nohami. — Škoda takému dievčaťu slúžiť. Jej by patrila grófska koruna, a ona ju skydáva z hlavy. Nechce ani generál-direktorskú ani nedirektorskú. Taká skromná. Ale my jej ju nasadíme. Ja by som si ju hneď adoptoval. Bolo by viac kvetov v dome.
— Čo by povedala milosťpani, — fúkol nosom zadychčaný Mikeska.
— Adoptujeme za dcéru, nie za ženu, — odbavil ho nevrlo a zdĺžil tvár na tučný výkričník. Nemilo sa ho dotklo už u Rozvalida, že sa zamiešal do počtu splnomocnení a skoro ho zahanbil, že nemyslel na direktorovu penziu, a teraz pchá nos do jeho rodinných vecí, taký, taký — mladý človek. Odporúčaclass="underline"
— Na vašom mieste by som si ju vzal za ženu.
Zastal, aby ho chytil za rožtek kabáta. Rozbehnutý sekretár ho troma krokmi predišiel. Sekretár sa obrátil prsami k nemu a zadychčaný zažialiclass="underline"
— Keď nechce, nechce, nechce! A keď ju Rozvalid dostane do otcovskej moci, amen!
— Nechce? — čudoval sa advokát.
— Čaká.
— Čo čaká?
— Azda koho?
— Koho?
Zasa postáli na chvíľku. Petrovič bol zvedavý, koho to má Anička. Nie je pekne od nej, že už má niekoho. Hneď prestane byť zaujímavá.
— Koho?… Ale toho komisára Landíka, — pritiahol si srdito šilt čiapky do čela.
— Akého Landíka?
— Nuž toho komisára.
— Doktora?
— Doktora.
— Jána?
— Jána.
— Toho, čo je v Bratislave na krajinskom úrade?
— Toho. Darmo jej vravím, že sa ho nedočká.
— Ale toho, čo indického kráľa vítal? … Indiána?
— Toho.
— A nadal mu do somárov.
— Toho, toho.
— Prezidialistu? — nemohol uveriť.
— Áno, áno.
Pochybnosti nebolo, že je to jeho „milá“ rodinka, ktorý k nim chodí na obedy a večere a vykonáva krčné cvičenie s jeho dcérou. Akési vnútorné rozvlnenie ho posotilo dopredu, prelialo sa mu cez hlavu, nevidel, len počul, ako škrieka nad ním papagáj Lulu: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“… Nie, nebolo to krákanie, to bol ľudský, dievčenský hlas, výbuch náruživosti… Nemohol sa zachytiť a obstáť na mieste. Začal váľať poldruhametrové kroky. Mikeska už nestačil za ním, ak nechcel pobehnúť. Zďaleka volaclass="underline"
— Darmo jej vravím, že sa nedočká.
— Pekný náhradník, — bublalo v advokátových ústach, — a ja ho ešte kŕmim! — karhal sa. — I tie moje dve straky, — myslel na ženu a dcéru, — čo ho trepú do domu!?
Jeho nadšenie k Aničke sa stratilo v piesku chodníka pod podpätkami.
— No, keď im to doma poviem, vyprosia si jeho spoločnosť. Nepríde ten do mojej kancelárie. Cmúľať nebude!
Myšlienka, že je dostatočne odôvodnené, aby Landík prestal chodiť do domu a nerátal s jeho kanceláriou, že priateľstvo, pre túto známosť, musí prestať i s cvičením v cmúľaní, — ofúkala horúčku slov, ktoré sa hrnuli pre pobabranú samoľúbosť a hrdosť smerodajného človeka a teraz už ozajstného politika. Urážal sa ešte trošku na tom, že i hrdosť otca utrpela, ktorý si myslel, že má najkrajšiu dcéru, popri ktorej, pre cudzieho mladého človeka, a najmä pre takého komisára Landíka, nemala by jestvovať iná dievčenská krása. Nadal mu do nevďačníkov a sám sebe do sprostákov, že uronil slovko u predsedu, aby bol taký „niktoš“ kandidovaný. Ak sa ešte dá, posunie ho na posledné miesto.
Upokojil sa, keď si v duchu zablahoželal, že mu je pán predseda mimoriadne naklonený.
— Haló! Pán poslanec! Nie tadiaľ, — kričal z vŕšku Mikeska — Máme ísť ešte k starostovi.
— Hou! Načo? — volal advokát spod vŕška.
— Vo veci tej šošovice.
— Aáá!
Vrátil sa na kopec, kde stál tajomník, a tak sa potom spolu zvrtli k starostovi na mestský dom.
18. Prasiatko
Landík je teda kandidátom, — vyceril svoje zdravé zuby Petrovič, usilujúc sa rozrezať lyžicou pečienkovú knedľu v polievke. Lyžička sa kĺzala, knedľa vrtela a hodlala z taniera vyskočiť do susednej izby.
— Jezmitu! Na mesiac alebo na dva, — zľahčovala manželov výdobytok jeho žena, mrštiac tvár nad kĺzavšou sa knedľou v strachu, že jej oči vybije ak sa rozhodne vyletieť. Nevydržala, aby neupozornila:
— Rež ju vidličkou a nožom, lebo nás pozabíja, — a vráťte sa k Landíkovi, ukázala palcom na kredenc, ako čo by v ňom bol krajinský úrad, a dodala:
— Potom zasa môže ísť do úradu noviny čítať. Škoda toho chlapca. Celkom osprostie od tých novín.
— Škoda? — zarehotal sa advokát. — Ešte vždy myslíte, aby prešiel do mojej kancelárie? Škoda sa vám zaujímať o neho, keď sa on o nás nezaujíma.
Rozpovedal, čo počul v Starom Meste od Mikesku. Staral sa primiešať čím viac papriky do svojej reči, aby štípala a znechutila ženu i dcéru voči „pánu komisárovi“. Nech už dajú pokoj s ním a nevlečú ho sem do domu, „nebedzgajú“ s ním mimo domu po zábavách, nebastvia ho, že príde ku mne za koncipienta.
— Čaká ho kuchárka, — pokorenil odpoveď na zvedavosť žien. — Chcela si ho mať za úradníka, — drgol nosom k žene, — pre slečnu dcéru, — mrkol na dcéru, — a teraz je ona náhradníčka. Na politickej kandidátke ešte zbaví, ale ako rodinný kandidát ženby nie. Vôbec by som myslel, aby sme prerušili všetky rodinné styky s ním a Žela nech viac s ním necvičí. Nijaký Janík. Stačí mu „akýsi komisár Landík, bez pána“.