„Teraz som vás prekvapil, čo?“ dodal v myšlienkach a nabral si plnú lyžicu polievky. Podržal ju cestou do úst, aby skúmal dojem. Bolo ticho, len čo sa polievka liala naspäť do taniera. Už to mlčanie vravelo, že zvesť nebola práve príjemná. Želkinou tvárou presiahol bledý ohník. Ohradila sa, že nepotrebuje náhradníka, a ani ona nebude nikomu náhradníčkou. Landík je jej ničím. Pani Ľudmila sa nafúkla a hneď si vyprosila, aby jej dcéra nasledovala po kuchárke.
— Nebudeme zväzovať hodvábnu niť s komisným cukrovým špagátom, — chlípal Petrovič, mysliac pod hodvábnou niťou Želku a pod cukrovým špagátom Landíka.
— Ktože ich chce viazať? Iba ak ty. Ja nie, — vyskočilo z panej.
— Ja?
— Ty si ho sem doviedol.
— Ja? Nepleť!
— Ty, ty…
— Sám prišiel, — rozriešila spor Želka. — Nevaďte sa. O zväzku niet rečí.
— Nech sa viaže rovné s rovným, — udrel pečiatku Petrovič a po krátkej chvíľke, sám sebe sa usmievajúc, dráždiclass="underline"
— Ináč je pekná tá potvora.
To bolo ešte nemilšie. Pani hneď aj pichla:
— Tebe je každá sukňa pekná.
— Po tebe, — odťal s iróniou.
— Ďakujem. Vlastné ženy sú vždy škaredé.
— Ty si prvá a jediná…
— Škrata, — nedala dopovedať.
— Keď chceš.
— Zasa sa vadíte, — zložila lyžičku Želka. — Čo, ani nedoobedujeme? — Pokarhala matku s naučením, že sa prítomní vždy vynímajú z reči, či sa chvália alebo hania. Že by to bolo smiešne od otca, keby mamu v jej prítomnosti chválil rovno do očí.
— Ty nehovor. Teba vždy do očí chvália, — zadrapovala sa znervóznená mať.
— Nevkus. Rada ľudí, ktorí chvália za chrbtom.
— Takých niet.
— Tu je hneď otec. Chváli Aničku.
— Ale Landík mu je cukrovým špagátom. To je to. Vždy chváli také Marišky a Aničky. To je nevkus.
— A ak je naozaj pekná. Rada by som ju videla. Musí byť krásavica. Preto otec doložiclass="underline" „potvora“. V tej „potvore“ je už nielen obdiv krásy, ale i hodná dávka dôvernej blízkosti, priateľstva.
Šteklila otca i matku, upozorňovala, aby jedli, lebo polievka vychladne, zanôtila: „Ach, tá láska!“ trasľavým, falošným hlasom, aby sa láske posmievala. Všetko preto, aby sama neprezradila pred rodičmi, že ju Janíkova známosť pobúrila. Rozfukovala svoju vnútornú búrku, aby sa nedostala na povrch tváre, nezatriasla jej pevným hlasom, nebolo vidieť jej blesky v očiach a zo zachmúrených myšlienok neudrel hrom v podobe nejakého výkriku nad urážkou, nezosypal sa dážď v podobe plaču pre nevernosť. „Pozrime na neho!“ hučalo v nej. „Ja mu nestačím. To ju on pozná dávno. Už v Brezniciach u tetky Miklasovej. Ale zato ma oblizoval. Počkaj!“
— Môžem ti ju ukázať, — vstal otec. — Mám jej obraz medzi aktami.
— Preddavok na útraty? — ďobla manželka a zas sa znepokojila.
— Viac hoden ako krásavice na tisíckach, — prisvedčil a bral sa za fotografiou, aby ju priniesol.
— Prines i ostatné, — volala za ním posmešne žena.
— Jednu za druhou, — smial sa.
— To som tiež nevedela, že sú k pravotám potrebné i ženské fotografie, — zvážnela matka pred dcérou. — Takí sú ti oni všetci, ešte i starí roháči, nie to mladí. A hlúpi sú! Bože! Lebo čím starší roháč, tým viac rohov. Myslia si bohviečo, a ono sa im každá mladá smeje. Rovné s rovným! Nebadajú v zaslepenosti, že im motúz preťahujú pod nosom, a ani nie medový. Počkaj, ešte sa bude pretekať s Landíkom! A ty sa musíš väčšmi ceniť, — zahurtovala k dcére, — nekoketuj viac s tým svojím Janíkom! Bolo by zavčasu, aby si zápolila so slúžkami.
Chcela trpko skončiť: „Ako ja,“ ale zamlčala. Videlo sa jej to veľmi škaredé.
Skončila miesto nej dcéra:
— Chceš povedať: „Ako ty.“ Mama, si už dvadsať rokov vydatá, a nemáš nijaké skúsenosti.
— Ty ich máš viac! — vyčítala kyslo.
— Mám, — prisvedčila hrdo. — Hovoríš: „Prestaň koketovať už s tým svojím Janíkom.“ Janík je tak môj ako desať iných chlapcov. S tými chlapcami je to tak ako s tvojím kredencom. Máš v ňom všelijaké poháriky a rozličné nápoje, sladké, horké, kyslé, slabé, tuhé. Ak sa ti chce, upiješ si podľa chuti, ideš ku kalíšku, naleješ si, chlipneš, pozdá sa ti, prevrátiš jeden, dva, tri poháriky. Keď sa ti chuť premení, ideš k druhému, tretiemu nápoju a ochutnávaš. Nečakáš, kým tie fľaštičky s pohárikmi samy pritancujú k tebe, naplnené žiadaným nápitkom alebo nápojom, na ktorý práve nemáš chuť. Tak je to i s chlapcami. A ty ochutnávaš, ktorý je kyslý, ktorý horký, ktorý sladký. Krásne by bolo, keby sme čakali na chlapcov so sklopenými očami a s rukami na kolenách. Nikdy by sme sa ich nedočkali. My rady ochutnávame. Oni radi ochutnávajú. Niečo za niečo, nič za nič. Aby nezabočili, sypeme im aj my cukor do cesty, nech prilipnú. I ty si tak robila, len sa rozpamätaj!
— Nikdy.
— O tom by otec mohol viacej povedať. Možno, že si klopila oči, zásterku dvíhala k tvári, aby nevideli, že sa červenieš. Vtedy bol taký cukor. Dnes je výroba iná, dokonalejšia. Každá má z nás v sebe mnoho chutných a tiež rozlične plnených bonbónikov.
— Ani jeden z tvojich mládencov si ťa nevezme práve pre to všelijaké chlipkanie a dokonalú výrobu bonbónikov. My sme nechodili chlipkať a dávali sme po cukríku, pomaly a obozretne. Ty ochutnávaš tie likéry a núkaš svoje bonbóniky vo veľkom. Presýtiš sa a presýtia sa. My sme dávali len tomu, ktorý sa nám páčil, vy v každej nohavici vidíte omamujúci nápoj a strkáte svoje bonbóny každému mládencovi pod nos, my sme mávali jedného, vaši sú všetci a všetky ste ich.
— My tiež vyberáme nápoje a nenúkame každému svoje bonbóny, ale už vidíme, že jednomužstvo a jednoženstvo je len na papieri.
— Fuj! — ošklivila sa matka. — Ako to rozprávaš? Že sa nehanbíš! Si ty len prasiatko!
— Prasiatku je veselo.
— Ale čo z neho vyrastie?
Bola by nasledovala „sviňa“. Želka povedala:
— Užitočné zviera.
— Užitočné — po smrti, užitočné, lebo zakape. Nám treba byť užitočnými za živa.
— No veď: vybrať si za živa, čo chutí, to ide na úžitok. Preto treba ochutnávať a len to, čo chutí, upotrebiť. Keď už nechápeš likéry, kalíšky a bonbóny, je to s nami tak, ako keď sa kupuje látka na šaty, ktorou sa chceme zaodieť. Dáme si predložiť rozličné súkna, berieme ich do rúk, pošúchame, pomädlíme, ťaháme nitky, trháme ich a skúmame, no a kupujeme alebo odtískame od seba podľa toho, či sa nám páči a či nie. To isté robia i chlapci a pán komisár Landík tiež. Nebol by mužský, keby sa mu dievčatá neľúbili. „Niet takého mnícha, čo za sukňou nezavzdychá, ani takého farára, čo by si držal kuchára.“ Poznáš to? A otec…
— Prasiatko, prasiatko, — zastavila ju matka, — takýto náhľad donucuje, že kupuješ, čo už iní mali v rukách, šúchali, mädlili, trhali a odhodili. Vy proletári lásky, žobráci, chudáci! Obliekate sa do obnosených látok, žujete omrvinky, čo padli z cudzieho stola. Ja by som nechcela byť taký cukrík, ktorý už iní cmúľali.
— A tvoj náhľad nepripúšťa vydaj dievčaťa, ktoré sa v láske sklamalo, mladej vdovy, ženbu opusteného mládenca, vdovca a nikoho, ktorý už mal lásku.
— Vy a láska! Pri vyberaní a ponúkaní nestačí vám nik prirásť k srdcu.
— Veru, ak ti mám pravdu povedať, poviem, že mi z tých chlapcov ani jeden neprirástol k srdcu. V ňom je piesok. Môže sa rozohriať do horúca, budú sa na ňom vypekať mnohí, ale sa do neho nedá nič zasadiť, aby pustilo korene.