— I v piesku rastú palmy, kaktusy, oázy.
— Nie sme v Afrike.
— Teda žihľava. Ostatne sme videli to presádzanie s tým pánom komisárom.
— Nič ste nevideli. Videli ste bozky. Keby aj neboli bývali krčným cvičením, ako boli, bozky sú nie semenom lásky, ani kvietím, ani ovocím. Bozky sú len „oblôžkou“. Semeno, kvieťa, ovocie lásky je…
— Prasiatko, prasiatko, čuš už!
— Buď rada, že ostávame už pri oblôžke.
— Rada by som vedela, načo je potom oblôžka, keď niet ani ryby ani pečienky.
— K prasacine, mama, že ti musím všetko na celé ústa povedať.
— Fuj! Nevedela som, že na obed bude prasacina.
Pritisla gombík na zvončeku pod lampou, aby podali ďalšie jedlo, pričom napomínala s ustarostenou tvárou:
— Daj tomu Janíkovi pokoj, a on nech dá tebe. Nebež za vozom, ktorý ťa nevezme, nedriap sa na stromy v cudzej záhrade. To nemôže byť moderné, lebo je to nevkusné, a teda nekultúrne.
— Každá kultúra má javisko a zákulisie. Na javisku je všetko krásne, v zákulisí koľko lomozu, intríg, lží a surovosti. Ale dobre, ako chceš, spustím roletu, zavriem obchod s cukrovinkami, budem držať všetko v tme a čakať, kým ten voz príde ku mne a cudzí strom sa nahne so svojím ovocím na mňa. Dám všetkým pokoj. Nezáleží mi na nikom.
Matka nedôverčivo pozrela na dcéru, či je jej sľub vážny. Pochybovala o tom. Želkina tvár bola meravá a prísna, akoby naozaj odhodlaná, že sa viacej nikomu neusmeje, oči hľadeli rovno a s chladným bleskom na matku. V duši neverila sama sebe, že obráti chrbát všetkým mládencom, veď by tak hneď mohla odísť za mníšku. Ale s Janíkom nechce mať viac nič spoločné, dá mu pokoj, len mu musí dať nejako najavo, že bol k nej nešetrný, pretváral sa, klamal, hral sa so slovami, citom, že nie je poctivý, že je hlupák. Srdce jej zakvílilo. Bol taký skromný a nezištný, chudobný a nenáročný. Nechcel ju nikdy kaziť a bozky len ona vyvolávala. Všetci ostatní vždy žiadali od nej niečo. Janík nikdy. Odrazu sa jej tak videlo, že by len Janíkovi dala všetko, čo má, svoju krásu, bohatstvo, slobodu, lebo ani z jedného nekoristil, ani jedného sa nedotkol sebeckým pohľadom, sebeckou rečou alebo činom… Nebol dosť smelý „kradnúť skvosty a zapáliť dom“. A teraz má prostá služobná triumfovať nad ňou! K tej bol dosť smelý, neokúňavý.
Škoda chlapca!
Zahryzla si do pery a vyvŕšila sa na materi svojimi prasačími náhľadmi.
Vošiel Petrovič i s fotografiou v ruke. Vstali od stola, prešli k obloku a pozerali:
— Však pekná?
— Driečna, — pripustila manželka, berúc fotografiu do svojich rúk.
— Dosť tuctová, — znepáčila sa Želke.
— Naopak. Inteligentné črty. Nič vulgárne, — díval sa Petrovič, strčiac si hlavu medzi dve ženské a chytiac obidve cez plecia. — Pozri tie oči, ako keby sa nebo znížilo. Nos tenký, úzky. Pery ako drobné Amorove luky.
— Nezvelebuj, — striasla manželovu ruku zo svojich pliec.
— Nestrihaná, — zbadalo dievča.
— Tým krajšia, — nadchýnal sa, — a pozri tie prsty, — napaľoval ženské, — ako čo by sa zišlo na poradu desať anjelikov.
— Ba výbornikov, takých buclatých, nemanikurovaných, so smútkom, — hanila pani.
Vošla Mariška s mäsom. Petrovič si ju zavolal na pomoc:
— Mariška, poďte a povedzte, či je táto slečna pekná? — Vzal fotografiu a ukázal chyžnej.
— Pekná, — priznala kuchárka, kladúc misu na stôl, — len nemoderná. Takéto rukávy sa už dávno nenosia, ani masle na nich. A plecia! — bodala prstom po obrázku.
Zasa sa rozsadili okolo stola. Petrovič schoval fotografiu do vrecka a po troške vyrozprával Aničkin krátky životopis. Teraz už neštípal. Vravel zarmútene. Len kde-tu zašomral na nemravného otca. Na otázky, kto to je, pošuškal, že je to Dubec. Želka vyskočila.
— Ale ten, čo ma odviezol do Brezníc, keď sme sa s Janíkom prevrhli? Taký milý človek.
— Vidíš, aký milý.
— Dcéra manželky, ktorá ušla od neho? — nemohla sa spamätať Želka. — Poznám tú históriu.
Ženské nejedli, tak počúvali. Držali napichnuté kúsky mäsa a čakali, čo ešte s Aničkou bude. Kuchárka Hana sa premenila na opustené panské dievča, vyhnané z domu. Ľutovali ju a pomáhali Petrovičovi nadávať na nesvedomitého, nemravného, neľudského otca.
— Aký vampír, — vyfúklo z úst dievčaťa.
— Vidíš, tu máš takého vagabunda, — naskočila mať na dcéru, — to je podľa tvojho vkusu. Nepozná ani božské ani svetské zákony, len ochutnávať vaše bonbóniky bez akýchkoľvek záväzkov.
— A vieš, že chcel, ale ho tetka Kornélia zahnala.
— Ach, to preto „taký milý človek“, — zaútočila mať.
— Povedala som aj „vampír“, — bránila sa dcéra.
— Veď ho my zaviažeme. Otec, ktorý zabudne, že má dcéru a jedinú dedičku, — rozohňoval sa advokát.
Anička vyrástla z chudobnej, opustenej panskej siroty na bohatú dedičku, na slečnu Dubcovú. Želka si ju predstavila na koni, ako cvála za bričkou, na ktorej sedí ona s Janíkom. Vlani sedel na koni Dubec, keď sa brička prevrhla. „Bude pani Landíková,“ šepkala jej obrazotvornosť, „a pani komisárová bude bohatá, celkom rovnocenná.“
— Ale rodinku necháme plávať, čo? Jeho čaká mámilá. Nech ho čaká, — končil Petrovič.
— Nemôžeme byť takí hrdí, — obrátila svoju predošlú mienku pani Ľudmila, — teraz už kvôli slečne Dubcovej nie.
— A čo ty. Žela? — chcel vedieť od dcéry.
— Dubca by si prijal, keby tak prišiel? — spýtala sa naoko ľahostajne.
— Tyý! Nekaz mi procesy, — pohrozil otec.
— A keď otca, prečo neprijať jeho dcéru, a ked dcéru, prečo nie jej budúceho manžela? — dávala otázky Želka.
— Ale oblizovať sa mi nebudete! — upozornila prísne matka.
— Uvidíme, čí cukrík bude sladší.
— Do kancelárie ho absolútne nechcem, — popúšťal advokát.
— Prečo? Kauzy ti už prináša.
— Nie on.
— Jeho budúca, — a pochybovačné dodala: — Ak bude.
Odtisla tanier, vstala, aby vyšla. Pri dverách ešte raz pustila svoj hrom:
— Opätujem, ak bude.
— Počula si? „Ak bude?“ Čo si to dievča myslí? — zmeravel pán domu. — Ty, aby som toho chlapa tu viac nevidel!
— Obráť sa na Želu.
Želka ešte raz otvorila dvere, vyplazila jazyk, čo ako vieme, znamenalo lásku, a vysotiac bradu, s nakrivenou tvárou nabok hlučne opakovala:
— Ak bude.
To sa už medzičasom odhodlala, že Janíka bez boja neprepustí. Nevedela potlačiť búrenie v duši, musel vyšľahnúť blesk a za bleskom úder. Buchla dvermi a odbehla.
— Aká je to výchova? — prestal žuvať ohromený Petrovič a aj on opakovaclass="underline"
— Prikazujem vám, aby som toho chlapca u nás viac nevidel. Alebo on, alebo ja.
A pani Ľudmila zasa len sotila do očí:
— Rozkáž si dcére. Ja s ňou nevládzem.
— Si ty len mať.
— A ty otec.
— Tvoja výchova.
— Ba tvoja… Po tebe je to prasacina.
Začala sa zasa malá domáca zvada.
19. Užšie voľby
Dr. Landík splnil sľub, daný Mikeskovi. Zaskočil skúmať volebnú náladu i do Starého Mesta a popri tom sa stretnúť s Aničkou. Možno, že to bolo naopak: stretnúť sa s Aničkou a popri tom skúmať volebnú náladu. Pravdepodobnejšie bolo: naprv dievča a potom nálada. Staromešťanov i tak poznal ako svoje vlastné vrecko. Tým by veru darmo rečnil o užitočnosti strednej politickej línie. Neosvietil by nikoho. Kdeby! Staromešťania predsa nebudú počúvať komisára, keď sa môžu zhovárať s väčšími pánmi, vezmime hneď napríklad čo len okresného náčelníka Brigantíka. Ale čo len Brigantík. To je tiež nič. Väčší pán je miestny kňaz, Anton Turček. Nie preto, že je kňaz, ale preto, že už dávno derie krpce na politických cestách, je stálym poslancom a raz bol aj ministrom. Ministerstvo prestalo, ale titul, sláva a autorita zostala. Staromešťania boli v jeho vleku. Vysvitalo to nielen z toho, že bol kostol obnovený a fara celkom nová, ale najmä z toho, že nový veľký zvon pomenovali Antoniom, a že bola i Turčekova ulica. Našli sa aj inde jeho kňazské vplyvy a vleky, ale tie sa na prvý pohľad nedali vidieť, lebo boli vložené do mestských a obecných zápisníc, ktoré okrem trnavských historikov nikto nečítal. Spomenieme len „čestné občianstva“ a vydané o nich „čestné diplomy“, visiace na fare a prístupné iba hosťom, ktorí navštívili pána ministra mimo služby. Všetko vzácne spomienky za sklom z čias ministerstva, všetko svedectvá nehynúcich zásluh a hlbokej vďaky občanov Starého Mesta, Žiliny, Trenčína a Svätého Petra v Turci. Potom bola tá hrubá, v koži viazaná kniha so zlatorezom a zlatým nápisom: „Anton Turček ako spisovateľ, buditeľ a kresťan“, ktorú vydali, keď mal päťdesiat rokov a do ktorej napísali pochvalné články jeho politickí priatelia. To bolo čítanie len pre kňazov a kniha slúžila ako okrasa všetkých straníckych klubov, múzeí a knižníc, pospolitosť ju rada pozerala pre množstvo svätých obrázkov, ťažko bolo sa k nej dostať, lebo stále kolovala.