Očistom zosmutnel a nízko spustil hlavu.
— Krásne nebo! — zasmiala sa mu. — Do takého neba by sa vám nechcelo ani po smrti.
— Ale za živa.
Chcel povedať, že nebo robia anjeli, ako je ona, ale to sa mu zdalo banálne. „Prečo sa tak zdráha?“ pýtal sa sám seba, „veď nič nie je na tom.“ Potom sa opraviclass="underline" „Horký nič… Taká je ako moja žena pred dvadsiatimi rokmi,“ porovnával. „Starý typ.“
— Keď nie, nuž nie, — znížil sa ústami k jej ruke. — Inokedy ma zavoláte. „Aké spôsoby má Dubec, že má prístup do každého kostola, kde sa dievčatá modlia. Ja sa potkýnam na prvom schodíku… Tanečnice, to by som rozumel, sedliacke panny, to je ľahké… Prišiel by sem!… Zdá sa, že je nečakane tvrdá broskyňová kôstka…“
— A viete, milosťpani, že by som ja i úradne mal právo podívať sa na vaše gazdovstvo?
Nebolo to vážne povedané, len ju tak podchytával. Estera porozumela, že je to pre podporu, ktorú vykonal pre jej synáčika. Pán výborník, a teraz pán poslanec, chcel by sa podívať na biedu, či je ozaj taká, ako ju opisovala vo svojich žiadostiach. Či nebýva v prepychu a v nádhere? Nebude chcieť nazrieť do skríň? Vraví síce žartom, ale myslí vážne.
— Keď úradne, tak teda prosím, pán poslanec. Uvidíte moju chudobu, —— popustila, — to je celkom iné.
— Viete, treba nájsť vždy formulku, — zahováral svoj žartovný netakt, ako si svoje správanie pre seba charakterizoval, — právny titul pre návštevu… Nemyslíte si azda, že idem k vám naozaj úradne?
— Len úradne, teraz už len úradne, —— ochladila ho a pritom sa zasmiala. „Veľmi dobre viem, že nejdete úradne,“ cvendžal smiech, „ale ja sa budem toho držať,“ trčalo predsavzatie za smiechom.
Fúkol akýsi chlad na obidvoch. Mlčky vyšli. Otvorila a chcela ho pustiť vopred ako hosťa. Nedovolil. Že sa v tejto blankytnej výške nevyzná a poblúdil by. Hlasným smiechom potvrdila, že býva vysoko, ako vták na haluzi, ale v hniezde by bolo ťažko poblúdiť. „Ešte by vošiel do kuchyne, a tam sú zvyšky z raňajok,“ prehradilo ju a vošla prvá.
Šli úzkou chodbičkou, ktorá nahradzovala predizbu. Svetlo padalo do nej z otvorenej kuchynky. Pribitý vešiak so šatami, zásterkami, pulóvrom a dáždnikom, malá chladnička prekážali, aby dvaja mohli ísť vedľa seba, aby niečo nezachytili, alebo do niečoho nedrgli. Petrovič nazrel i do kuchynky. Bolo mu čudné, že na takom malom priestore sa dá variť. Obratná kuchárka by si tam lakte dotĺkla. U nich je sporák väčší.
Obytná izba zdala sa mu nabitá náradím, hoci bolo v ňom náradia málo. Skoro do štvrtiny ju zaplnil široký fotel tehlovej farby, ktorý slúžil i za posteľ, lebo postele nebolo vidieť. Tento moderný kus náradia akoby vládol v izbe a zakrikoval ostatné vážne zvyšky, ktoré kedysi stáli v staromódnom, dobrom meštianskom priestrannom byte. Okrúhly politírovaný stolík z tisiny, hotový na roztiahnutie, s okrúhlymi nôžkami, okolo neho tri stoličky (kedysi ich bolo aspoň dvanásť) s napuchnutými mäkkými súkennými operadlami, tiež tehlovej farby, so štvorcovými operadlami, rozložitý, žltý komód so zásuvkami a čiernymi, oblámanými gombicami, na ňom malé, štvorhranné zrkadlo v drevenom ráme, vrtiace sa medzi stĺpikmi, pred ním starý, kožený album a veľká fľaša kolínskej vody. Pri komóde na stene visiaci slamený pokrovček s niekoľkými vyšedivenými fotografiami.
Keď pani Estera zavrela široké jednokrídlové dvere, zjavili sa dva veľké olejové obrazy. Na jednom spoločne mladý manželský pár, na druhom bledovlasý chlapček. Pod nimi vyfarbený erb s vejúcou stuhou a na nej meno: Georgius Dvoreczky, anno Domini 1230.
Veľkým oblokom vstupovala do malej izby obloha a napĺňala ju svojím belasým svetlom. Zdola do polovice obloka sa dvíhali vežičky strieborných smrekov. Vidieť bolo svah so zoschnutou trávou, kostry bazičkových krov s tenkým chodníkom vedúcim za vŕštek v poli. Bolo veselo od slnka, ktoré sa klonilo a akoby cez plece zaškúlilo do jedného kútika v izbe.
Petrovičovi sa zastavil zrak na rozšírenej podobločnej doske. Upútala mu pozornosť malá izbová záhradka s miniatúrnym brezovým plotíkom. V nej niekoľko lístkov a vetvičiek medzi troma-štyrmi kamienkami. Spod zeme vyrastali pichľavé hlávky drobných kaktusov.
V izbe nebolo vidieť biedu, len akýsi zármutok šiel od olejových obrazov a farbistého zemianskeho erbu. Nemo sa kĺzal po holej dlážke, po úzkom, zelenkavom koberčeku k izbovej záhradôčke a odtiaľ sa vkrádal do srdca. Kus bývalého prepychu v čistej chudobe. Taký smútok sa chytá ľudí pri každom zhorenom hrade, ošarpanom kaštieli, spustnutom parku, zašlom a už slepom rokokovom zrkadle. Melanchólia zanikania starej krásy, bohatstva a veľkosti, pokorenej pýchy, ktorá padla na kolená, a skláňajúc hlavu, vzbudzuje ľútosť.
Estera zbadala Petrovičov pohľad.
— To je zem z nášho majetku, — ukázala na záhradku a usmiala sa. —— Z celého parku mi len toto zostalo. I tie tri kamienky sú z chodníka, po ktorom som chodievala a dívala sa na záhradníka, ako polieva pažiť, kvetinové hriadky a kolesá. Teraz ich ja polievam touto krhlič-kou.
Vyňala zo stolíka detskú krhličku.
— Alebo touto malou striekačkou, — vzala do ruky striekačku. — A tu mám malý rýľ, motyku, ktorými ryjem, prekopávam.
„Ako sa len môže smiať? Veď je to veľmi smutné,“ neveril úprimnosti jej smiechu. Ale jej smiech šiel zo srdca. „Celkom prirodzený, a predsa neprirodzený, lebo niet preň príčiny.“
— Nebanujete?
— Nebanujem. Za čím?
— Len nejedna slza vypadla na tie kaktušteky, —— pochyboval.
— Plačete vy za starými rozprávkami, ktoré vám matka rozprávala? Že nenašli pravdu na svete, že Zlatovlásku pálili?
— To bolo dávno.
— I toto je taká krátka rozprávka, ktorá bola dávno. Začínala sa hentým armálesom a skončila sa touto záhradkou. Stará, otrepaná, ktorá dojíma, len keď ju prvý raz počujete. Rozprávka o pánovi, ktorý sa stal žobrákom. Mal všetko: mladosť, bohatstvo, veľký dom, záhradu, polia a má izbičku a takúto kvetinovú záhradku. Strašne každodenná rozprávka. Vidím ju denne, počujem ju denne, zvykla som na ňu, preto ju už ani nepočujem, ani nevidím, ani nesmútim. Mala by som sa naplakať! Ani slzičky! Pozrite!
Nastavila mu oči a úsilne ich rozšírila, pričom zvraštila čelo a málinko zdvihla nos. Petrovič videl pod tenkými čiernymi klenbičkami obŕv dve okrúhle šedivé kvetinky očí s lesklými, zväčšenými zrenicami, ako čo by na tie kvetinky padli dve kropaje rosy z dlhých, tônistých riasnic. Zrenice sa triasli, ale to len svetlo mihalo v nich.
— Pri takýchto očiach aký koniec? — vypadlo úprimne a ticho z Petroviča. — Máte pravdu: neplakať! Lenže darmo zvoníte. Rozprávka ešte nemá konca. Len sa začína. Nie je to jediná záhradka, ktorú máte. Tamtá, — ukázal k obloku, — je krátka minulosť. A tamten obraz? — zvrtol hlavu k portrétu svetlovlasého chlapca. — To je on?
— On. Môj chlapec.
— Druhá záhradka. Záhradka budúcnosti.
— Je ich ešte i viac?
— Ešte jedna. Záhradka prítomnosti, — pozrel na ňu od nôh k hlave. — To ste vy… Mnoho krásnych pukov…
Estera čakala čosi také ako vyznanie lásky. Žiadalo sa jej počuť lichotivé slovo, len keby ono bolo inde, a nie u nej — v byte. Pokarhala sa, že nebola dosť odmeraná. Kocúr je na streche a rád by sa pobavil s mačkou. Veď mu ona vytrie fúzy, len nech zdvihne labku, umienila si pre prípad, ak by pán poslanec chcel byť dôverčivý.
— A záhradníkov by sa našlo…