Pobúchal sa po čele a prsiach.
— Ani v myslení, ani v cítení. To nám chýba cveng a blesk. Kravský plechový, zachrípnutý zvonec, a nie cveng. Lojová sviečka, a nie blesk, aby bol pri tom malom svetielku hneď i smrad a čmud.
Vstal zo stoličky. Za ním i sekretár.
Keď si podali ruky, aby sa rozišli, Landík sa spýtaclass="underline"
— Čo napíšete o mne nášmu zelenému túzovi?
— Panský duch.
— Na! Tam máš! — chytil sa za hlavu Landík, sklamaný, že nadarmo strieľal, puška vystrelila nazad. — Prepánaboha, len to nie!
— Tak teda „dobrý demagóg“.
— Napíšte „dobrý demagóg“, prosím vás, to chytí. Naozaj napíšete?
— Napíšem, aby ste vedeli.
— Ďakujem vám srdečne.
17. Disciplinárka
Akt komisára doktora Landíka dostal sa do rúk hlavného radcu doktora juris utriusque Jozefa Hrnčiarika.
Hrnčiarik bol v časoch veľkých žúp námestníkom župana. „Veľkým pánom,“ hovorieval smutne. V časoch malých žúp jeho titul zneclass="underline" župný hlavný komisár. „Vtedy som bol ešte väčším pánom, ako som teraz,“ dodával. Predtým býval hlavným slúžnym v Žiline a ešte predtým hlavným slúžnym v Považskej Bystrici. „Ešte väčším pánom,“ škrabával sa za uchom. „Najväčším pánom som bol ako námestník hlavného slúžneho, titulárny hlavný slúžny v Kysuckom Novom Meste. Teraz? … Ech?“
Ako vidieť, bol to skutočne človek s bohatou minulosťou a veľkými administratívnymi skúsenosťami. Administratívna skúsenosť nie je hocičo. Obyčajne je viac hodna ako dva doktoráty a znalosť všetkých štyridsiatich dvoch zväzkov „Corpus Juris Hungarici“, päťdesiatosem kníh „Magyar rendeletektára“, dvadsať bachantov „Zbierky zákonov a nariadení“, šestnásť zväzkov „Věstníka ministerstva vnitra“, „Věstníka ministerstva průmyslu, obchodu a živností“, „Věstníka zdravotnictví a tělesné výchovyv“, „Sociálni revue“, „Zemědělského přehledu“, „Zpráv veřejné stavby technické“, šesť kníh „Krajinského vestníka“, šesťkrát šesť ročníkov „Úradných novín“ veľkých žúp od XV-tej do XX-tej, päťkrát šestnásť ročníkov „Úradných správ“ malých žúp, ríšskeho zákona, „Verordnungsblattov“, milión všelijakých obežníkov, patentov, zemských dosiek, zoznamu zbierky normálií bez krížika, s jedným „ležatým“ krížikom (+), s dvoma ležatými krížikmi (++), s troma ležatými krížikmi (+++), podľa toho, či má úradník a obecenstvo kríž len s jedným úradom, či s viac úradmi a či aj s políciou atď., atď. Ale radšej skončíme, aby sme sa nepoplietli, a vrátime sa k Landíkovmu aktu.
Na akt sám prezident úradu vlastnoručne napísal červenou ceruzkou: „Pozor! Osobne ústne mne referovať!!!!“ so štyrmi výkričníkmi! Vec bola teda náramne dôležitá, a Hrnčiarik, keď to videl, odložil akt a ponáhľal sa najprv podpísať na rozličné písma štyristo tridsať ráz skráteninu svojho mena: „Hrnč.“ Preto skráteninu, lebo — musíme opätovať — nielen na Okresnom úrade v Starom Meste driapali sa prachovky a neutierali obloky okrem šéfovej izby, aby sa rozmnožili a väčšmi zachovali, tak to bolo vo všetkých úradoch, a najmä na krajinskom úrade. Tu bolo osobitné „úsporné oddelenie“ s osobitným šéfom, lebo veď krajinský úrad je sedemdesiatsedem okresných úradov a čosi. Tu je najviac úradníkov, najviac čísel, najviac atramentu a papiera, a tak i najväčšia opatrnosť, aby si zamedzil sklon k mrhaniu štátneho majetku. Opatrnosť išla tak ďaleko, že dlhé mená boli zakázané a nikto nesmel používať v úrade rozličné psie chvosty, mačacie labky, kruhy, brušká a cifry za posledným písmenom mena a pod menom. Hrnčiarik sa nemohol celkom prispôsobiť a aspoň z kvačky nad „č“ robieval krátku fajočku s dlhým pipasárom, ktorého čutorka zabiehala niekedy i do posvätného úradného textu. Takéto fajočky robiť nebolo zakázané, ale iste len preto, že takzvaný „úsporný komisár“ nevidel dosiaľ takú fajočku.
Keď Hrnčiarik urobil poslednú fajku, ktorú od radosti, že podpisovanie skončil, náramne predĺžil, odfúkol si a nahlas povedaclass="underline"
— Na… To by už bolo.
Spravil z písem dve kôpky, čistopisy osve, koncepty osve, a odniesol ich na malý čierny stolík pod obraz mesta Bratislavy. To znamenalo: „Môže ísť.“
Týmto by bol skončil dnešné úradovanie, keby nie Landíkov akt s prezidentovou žiadosťou so štyrmi výkričníkmi. Pohrúžil sa do neho a o pol hodiny vedel všetko.
— Blbosť, — zašomral.
Do druhej zvyšovali ešte dve hodiny. Môže teda ísť na besedu k niektorému svojmu kolegovi. Dobre padne porozprávať si o novotách v úrade, o neporiadkoch, ako človeka preterujú pri postupe, akí sú niektorí páni kolegovia neúprimní, aby si sa radšej fľasol po hube, ako im niečo povedal, hneď utekajú a chcú sa zalichotiť roznášaním rozličných klebiet… A veď človek všeličo povie, ani to tak zle nemyslí… Aký je štréber ten Maliniak! Nechá ženu, deti, dom pre kariéru, a boháč! Mal by uprázdniť miesto inému… Čo nejde už raz do penzie Štefkovič? Má už šesťdesiat… Iba čo zavadzia… Možno si podebatovať i o sporných právnych otázkach, ktoré sa niekedy vyskytujú i v Hrnčiarikovom rezorte. Tu je napríklad hneď tá disciplinárka, vlastne ešte nie disciplinárka, len oznámenie proti Landíkovi. Je to blbosť, a jednako sa dá manipulovať i ako vážna vec. Dá sa riešiť záporne i kladne. Závisí od toho, ako na ňu pozeráš. Či prižmúrenými očami a či prísnym úradným, plným a pozorným pohľadom, ktorý bdie nad každým neporiadkom… Prejde ku kolegovi Masnému. To je tak trošku byrokrat, úradník takrečeno od narodenia. Matka úradníčka ho porodila, oddojčila, s otcom úradníkom kolísala… Sú rodiny, kde sa rodia z pokolenia na pokolenie samí diplomati, právnici, hudobníci, umelci. Cez stáročia sa pestuje tá istá tradícia, cit a sklon a vycibrí sa k virtuozite medzi členmi rodiny. Tak to bude i s rodinami úradníckymi. Takí vedia hneď udrieť klin po hlave bez toho, že by sa udreli po prstoch, sŕkali a hádzali rukou od bolesti, ako to býva u človeka neskúseného… On, Hrnčiarik, je síce skúsený, ale i zvedavý, čo by povedal na Landíkovu vec taký tradičný úradník, ako je Masný. Pôjde k nemu.
Vzal akt pod pazuchu a pustil sa dlhým koridorom, potom napravo a naľavo, potom hore schodmi a zasa napravo. Obozretne obišiel chodbu, ktorá viedla k úradovni šéfa úradu, aby sa s ním nestretol, lebo by sa ho hneď spýtaclass="underline" „A čo vy tu?“ Hoci by mal ľahkú odpoveď: „Idem k vám, pán prezident. Tu ste ráčili rozkázať osobne ústne referovať vašej vzácnej osobe.“ Jednako lepšie bolo obísť, oddialiť referovanie, kým vec nebude mať v malíčku.
Sú dvojakí úradníci. Jedni chcú byť vždy šéfom na očiach a druhí za ich chrbtami. Sú i dvojakí šéfovia. Jedni chcú, aby svojich úradníkov vždy videli, druhí sú radšej, keď ich nevidia. Ktorí sú lepší? Ťažko povedať. Isté je, že je najlepšie mať pokoj — úradníkovi od šéfa, šéfovi od úradníka.