— Ďakujem. Ostanem pri zápalkách. Nemôžem zniesť benzín. Všade ho je plno. Uvidíš, že sa vyvinie nejaká ľudská choroba od stáleho ňuchania benzínu. Mne ide tento odporný zápach na nervy.
Zapálil si zápalkou. Zabafal a fúkol hustý dym cez nos. Fajočka začvrkala.
„Ty nechceš oheň z môjho zapaľovača?“ urazil sa, v duchuj Masný. „Budem ti vo všetkom odporovať.“
— Rozoberme teda prípad, — hovoril Hrnčiarik. — Po prvé: „Naháňa slúžky.“ Je to previnenie?
— Je, — potvrdil Masný.
— Ale veď si povedal, že je to vec súkromná.
— Ty si vraveclass="underline" „Vodí sa so slúžkou,“ a teraz vravíš „Naháňa“. To je velikánsky rozdiel.
— Teda povedz, ako si to predstavuješ? Ako naháňa? Ja si to nemôžem predstaviť.
— Nuž naháňa. Vec prostá.
— A načo tá hlupaňa uteká? Nemáme dokázané, že utekal, ani to, že za ňou utekal. Vieš ty, či to neboli pouličné preteky? Nejaká sokolská štafeta? Nevieš… Kolega, mužskí sú bezočiví, ale i chabí. Ženská, keď chce, pristaví takéhoto pobehaja jediným pohľadom. To psíci naháňajú tak mačky, keď utekajú pred nimi, ale ak sa zastavia, vyhnú chrbát, vztýčia chvost a prsknú psovi medzi oči, i najväčší komondor stratí koncepty a sa pristaví.
— No nie každý.
— Každý.
Hrnčiarik pozrel do písem.
— Po druhé: „Zbil mäsiara Tolkoša“… To by bolo, ale to je nie pravda. To píše iba „podjatý“ Brigantík, okresný náčelník. Anonymné udanie o tom nič nevie. To hovorí: „pohrozil sa paličkou“. Je jasné, že náčelník chce Landíka len zamočiť… Je pohrozenie previnenie?
— Je. Akoby nebolo? — fúkol Masný do prázdnej čutorky.
— Nie je… Tu musíme distingvovať… Komu pohrozil? Prečo pohrozil? Ak pohrozil totižto… Lebo je otázka, či pohrozil vôbec.
Hrnčiarik sa poobzeral. Na vešiaku videl Masného paličku.
— Pozri, — prešiel k vešiaku a chytil paličku za spodný koniec, — takto ju chytil a zdvihol dovysoka, keď odchádzal z krčmy… Nepodobá sa to pohrozeniu?… Celkom sa podobá, a nie je… Potom, keby bol hrozil svojmu predstavenému. Vtedy — nič nepoviem. Pohrozil sa mäsiarovi, ktorý voly zabíja. Veď ho mohol rozmliaždiť ako blchu… Nepravdepodobné… Ďalej, prečo hrozil? Bez príčiny hrozia len blázni. Príčetný človek len tak z dobrej vôle nehrozí… Príčinu bude treba zistiť… A pováž, z tohto uzaviera okresný náčelník, že je Landík človek nemravný a úradník nespoľahlivý. Žiada jeho bezodkladné preloženie… Pán môj! Ráč si to lepšie odôvodniť, — obrátil sa Hrnčiarik k neprítomnému okresnému náčelníkovi, — ináč je to ako chúťka. A na chúťky my nepôjdeme. To by bola administratíva!
— Keď si to raz okresný náčelník žiada…
— Musí mať na to dôvod. Čože je náčelník? Ťarchavá žena?
— Raz je medzi nimi antipatia…
— Antipatia! Vyjavil ti už svoju sympatiu náš pán prezident? A ty jemu?… To by bolo síce ideálne, keby sme si lásku vyznávali, ale kde je taký úradník, ktorý by sa láskou mučil voči svojmu kolegovi podriadenému, nadriadenému, seberovnému? Keď si konáme povinnosti, sme „štréberi“, keď ich nekonáme, sme lenivci, keď sme úctiví, sme podlízaví, keď nie sme podlízaví, sme grobiani, keď povieme pravdu, kritizujeme, sme nespokojní, keď upozorňujeme, udávame, keď pracujeme chytro, sme povrchní, keď pomaly, nešikovní…
Zazvonil telefón a zastavil Hrnčiarika. Masný natiahol ruku sediačky a vzal trúbku. Načúval a vyskočil. Poklonil sa po pás a znervóznel.
— Prezident, — zašeptal nastrašený, prichlopiac na chvíľku trúbku… — Áno, pán prezident… Áno… Áno… Áno… Hneď… Prosím… Áno…
Slúchadlo sa mu triaslo v ruke, keď ho skladal. S vyjašenou tvárou sa obrátil k Hrnčiarikovi.
— Máš ísť k prezidentovi. Volá ťa. Že ťa zháňa po celom úrade. Vo veci Landíka.
— Ježišmária! — skočil i Hrnčiarik a chytil sa za srdce.
Vzal v náhlosti Landíkov akt a už i bol na chodbe. Ani „servus“ nepovedal. Držiac sa za srdce a krivkajúc na nervóznej nohe, ponáhľal sa tou istou chodbou, ktorou prišiel, lenže teraz zľava napravo, dolu a zasa sprava naľavo. Rozknísalo sa zas aspoň päť dverí, kým prišiel na chodbu, ktorá vedie ku kancelárii pána prezidenta.
Na chodbe, z ktorej viedli dvere do prezidentovej pracovne, stálo a sedelo šesť vyšších krajinských úradníkov s taškami pod pazuchami, staršia šedivá pani s tuhými okuliarmi, v malom tmavom klobúčiku s perom, v dlhej čiernej sukni a vo veľkých žltých topánkach. Držala v rukách cestovný kufríček. V ňom iste mala samé dokumenty, ktorými dokazovala, že sa jej stala nejaká krivda. Stála nehybne so sklonenou hlavou na pravé plece, ako zakliata, sťa tá pravda, ktorú hľadala. Neďaleko nej opieral sa o múr plešivastý starý pán s úzkou, vysokou hlavou, pupencami na tvári a ohoreným ostrým nosom, v ošúchanom, sivom obleku s akýmisi zamastenými papiermi v suchej, žilnatej ruke. Na stoličkách sedeli dve mladé milosrdné sestry v belasých, hrubých šatách s naškrobenými bielymi šatkami na hlavách. Ďalej vo foteli driemal tučný katolícky kňaz s lilavým pásom okolo brucha. Niekoľko ľudí chodilo po chodbe, čakajúc tiež na vstup k prezidentovi.
Ako na okresnom úrade oficiál Sakulík, tu strážil a udržiaval poriadok „zriadenec“ Ondrej Tobiáš, šťúply, sivooký blondín, v tmavom úradnom obleku, bez lesklých gombičiek. Úctivý, vážny, dobrosrdečný, ale i prísny človek. Vedomý si bol, že zastáva vážne miesto, a koho má na starosti. Konal verne svoju povinnosť, úprimne oddaný svojmu pánovi, dával pozor na jeho osobu a ním uvedený poriadok. Neodchyľoval sa od neho nikdy ani na centimeter, hoci jeho pán vše nachodil celé metre a láskal ho nezaslúženými výčitkami. Znášal tieto výčitky ako nevyhnutnú a potrebnú vec. Musí predsa byť v rodine i v úrade nejaký „blitzableiter“, ako sa vyjadroval. Nereptal, neponosoval sa nikomu, najviac ak svojej žene, ale to zostávalo rodinnou tajnosťou.
Volali ho „Osušátkom“. Osušátko je pijavý papier, zavrznutý obyčajne do dreva. Pije atrament, ale aj iné tekuté veci. V slovníkoch tohto slova niet. Tobiáša preto volali Osušátkom, lebo on to bol, čo sušil slzy tých, ktorí niekedy s plačom vychádzali z kancelárie, keď im nemohol, podľa nich „nechcel“ vyhovieť ten, od ktorého oni očakávali spásu, a ešte ich prípadne i „vymydlil“, lebo čo chodia k nemu s takými „somárstvami“. Osušátko mal sústrasť s ľuďmi. Tešil ich:
— Nerobte si z toho nič. Ja sa umývam každé ráno dva razy. Raz doma a raz ma tu umyjú. Keby som plakal, to by bolo tretie umývanie. Neplačte. Pán prezident je dobrý človek, spraví, čo môže, ale ani on nemôže všetko, hoci je mocný. Praha je ešte mocnejšia.
Iní úradníci menovali Tobiáša-Osušátka i „generálnym sekretárom“, lebo len on vedel povedať, či pán prezident príde do úradu, kam šiel a kedy sa vráti, kto je u neho a asi o koľko hodín príde na čakajúceho rad, či si teda ešte môže vo foteli podriemať, či nie a či by sa s pomocou láskavého generálneho sekretára, prípadne za dve do päť korún, nemohol včaššie dostať dnu.
Tobiáš zadržal Hrnčiarika.
— Tam je pán prezident vrchného súdu.
— Ale pán prezident ma telefonicky volal.
Tobiáš ukázal na čakajúcich úradníkov a dodaclass="underline"