— I týchto pánov volal.
— To sa načakám, kým prezident tabule vyrozpráva všetky nové anekdoty.
Hľadal očami nejakú stoličku. Všetky boli obsadené. Začal sa prechádzať po dlhej chodbe. Pozeral obrázky, ktorými bola chodba ovešaná. Vysoké Tatry, mestský dom v Levoči, košický dóm, Demänovská jaskyňa, Ľubochňa a hneď vedľa nich tabuľky v čiernych rámoch so šípmi a bez šípov a na nich mená radcov, hlavných radcov, viceprezidentov, hlavných komisárov a komisárov, s nevyhnutnými p. s… Zajac… Hrdlička… Nejedlý… dr.Zimák… dr.Kyjak… Krátky… Körtvélyessy… Škvrnitý … dr.Altmann…
Pri Altmannovi sa zastavil. To bol Hrnčiarikov krajan, ináč prezidentov osobný tajomník a „arbiter elegantiarum“. Nevedel ani polovicu z toho, čo vedel Osušátko. Ani nemohol vedieť, lebo obyčajne písal listy ministrom, raz ministerským tajomníkom, poslancom, senátorom, krajinským výborníkom, členom krajinského zastupiteľstva a iným väčším a menším pánom, ktorí sa o veci a osoby zaujímali, intervenovali, súrili a ponosovali sa. On gratuloval, kondoloval, ďakoval za rozmanité pozvánky, písal, že sa pán prezident tam a tam zúčastní alebo že sa nemôže zúčastniť pre iné, súrne zaneprázdnenie, že mu je veľmi ľúto, ale akokoľvek by rád prišiel, naskrze mu je to nemožné, a preto miesto seba vysiela toho alebo toho viceprezidenta, vládneho radcu alebo radcu. Vyplňoval pozvánky, pravda, veľmi zriedka, na obedy, čaje, večere, ktoré dával prezident, a pozýval na ne „špice“ úradov a iných významných činiteľov. Zostavoval menu, rozsadzoval hostí podľa hodnosti. Najväčšmi býval zamestnaný medzi Vianocami a Novým rokom, keď musel aspoň tristo gratulácií prijať a odpovedať na ne, najmä na Nový rok, keď bolo treba pre gratulantov kupovať „Curaçao Triple-Sec“ a „Chartreuse“, koňak a aspoň päť fľašiek šampanského, potom na 28. októbra, keď býval tiež predobedík s naloženými chlebíkmi, cukrovinkami a nevalným, slušným, diplomaticko-konzulárnym pitím, vlastne ani nie pitím, ale dôstojným štrngnutím po úradnom československo-francúzskom toaste.
Hrnčiarik sa po prvom ľaknutí pri pozeraní obrázkov a tabuliek akosi upokojil a pomyslel si, že pozrie krajana Altmanna. To je omnoho príjemnejší človek ako Masný. Masný mu vo všetkom odporuje, ale Altmann zo samej úctivosti nič neodoprie. Keď i má inú mienku, tak presvedčivo a takým jemným spôsobom ju vie povedať, že sám začneš to isté hovoriť, čo on, a ani nezbadáš, že si odrazu tej istej mienky ako pán osobný tajomník. Tak ťa vie prilákať na svoju stranu. Nie nadarmo je arbiter elegantiarum.
Zaklopal. Na zvučné „voľno“ vošiel, ale sa hneď zháčil. V Altmannovej izbičke na remennom diváne a vo foteloch sedia štyria páni.
— Pardon! — povedal a prichlopil dvere. Tajomník vyšiel za ním na chodbu.
— Čo ráčiš? — spýtal sa ho.
— Chcel som ťa len pozrieť… Koho to tam máš?
— Hladová deputácia. Náčelník z Hrona, farár, notár a starosta. Málo lístkov dostáva okres. Chcú, aby pán prezident pritlačil gombík u ministra sociálnej starostlivosti.
— No, tak odpusť, že som ťa vyrušil.
— Aké vyrušovanie? Som rád. Poď dnu.
— Druhý raz.
Kým sa Hrnčiarik vrátil naspäť k prezidentovým dverám, počet stránok sa ešte zväčšil.
Pribudli dvaja páni fabrikanti. Z ich rozhovoru začul, že sa moravské tehelne tisnú na Slovensko a zabíjajú slovenský tehelný priemysel, dostávajú na železniciach zľavu, preto môžu byť lacnejšie, kým im nedajbože aby halier zľavili. Chcú na to poukázať a žiadať, aby prezident Slovenska zakročil.
Stará šedivá pani s okuliarmi ešte stále nehybne stála s nahnutou hlavou a kufríčkom.
Hrnčiarikovi jej bolo ľúto.
— Čo chce? — spýtal sa Tobiáša.
— Učiteľská vdova, — povedal mu Tobiáš, — má dvestopäťdesiatkorunovú mesačnú penziu a chce, aby jej ju pán prezident zvýšil, to jest pomohol chudobnej vdove a napísal list pánu ministrovi, že sa z tej penzie nedá vyžiť. Ide k nemu vraj ako k otcovi — vyponosovať sa… Nuž, nech ide.
— A ten pán v tom šedivom?
— Vraj známy s pánom prezidentom. Chce trafiku, aby pán prezident zatelefonoval finančnému riaditeľstvu v jeho záujme.
Hrnčiarik sa pomaly dozvedel, že mníšky prišli vysloviť poďakovanie za akýsi dar, ktorý dostala nemocnica, že farár chce zvýšenie kongruy, že od jedného úradníka žiada pán prezident referát v istej autobusovej koncesii, od druhého chce vedieť ceny mlieka, tretí mu má podať vysvetlenie o stavbe lanovky na Lomnický štít, štvrtý nevie, prečo ho volal, piaty má podať vysvetlenie o akcii proti hladu, čo bolo v spojení s hladovou deputáciou, ktorá sedela u arbitra elegantiarum, šiesty o obilných skladištiach. A ešte sa očakávali ďalšie deputácie, tak deputácia hotelierov proti viechárom, deputácia viechárov proti hotelierom, deputácia mäsiarov za zvýšenie cien mäsa, mliekárov za zvýšenie cien mlieka, jedna deputácia, ktorá chcela, aby bol preložený notár v Nových Zámkoch, lebo ináč bude zle, druhá deputácia proti preloženiu tohto notára, lebo, ak ho predsa preložia, pán prezident uvidí, čo sa stane.
„Ani za tri dni nepríde na mňa rad,“ myslel si Hrnčiarik a zasa sa pustil chodbou… „Celkom smelo by som mohol odcestovať do Žiliny, tam sa zabaviť a tak sa vrátiť, i tak by bolo dosť času.“
Ale ledva si stačil pomyslieť, že keby on bol prezidentom, uviedol by celkom iný systém, už počul svoje meno:
— Pán hlavný radca, pán hlavný radca!
Volal Tobiáš. Hmčiarik pobehol. Srdce mu zasa zabúchalo a zabolela ho nervózna noha. Stíšil krok, aby nebol zadychčaný. Predo dvermi stál sám prezident a rozčúlene rozhadzoval rukami. Hrnčiarik počuclass="underline"
— Zatvorte tam tie obloky!… Mám tu viceprezidentov, hlavných radcov, čertov, diablov ako švábov, a keď jedného chcem, nemôžem sa ho dovolať… Kde trčíte? — obrátil sa k Hrnčiarikovi.
— Tu čakám už hodinu, pán prezident.
— Čo rozprávate? Ja čakám, a nie vy.
Hmčiarik zagánil na Tobiáša. „Čo teda tárate, vy Osušátko?“ vravel jeho káravý pohľad. „Nie som vinný,“ hovoril Osušátkov pohľad, „taký bol rozkaz“.
— No, poďme, poďme, poďme, — súril prezident. — Vidíte, že nemám času.
Vošli do priestrannej svetlej izby s veľkými oblokmi, otvorenými dokorán.
18. „Já na něm žádné viny nenalézám“
Prievan, ktorý nastal medzi dvermi a otvorenými oblokmi, rozdul krídla Hrnčiarikovho kabáta a rozstrapatil jeho mäkké, nahor česané vlasy. Nevedel, čo má robiť. Či zbierať písma, ktoré zdvihol vietor zo stolíka a rozfúkol po kvetnatom perzskom koberci, či seba držať v rovnováhe, či len kabát, aby mu ho vietor nezobliekol, či i dvere, aby neboli mocným prúdom povetria hlasite prichlopené. Tislo ho k dverám, ako čo by plával proti silnému prúdu. Dvere jednako, hoci ich pevne držal za kľučku, buchli. Vietor prestal a prezident, ktorý prvý prišiel do izby, akoby z nôh zrazený, chodil po koberci štvornožky. Zbieral sfúknuté písma a listy, chmatal za nesadnutými v povetrí, aby mu oblokom neuleteli.
I Hrnčiarik sa hodil na kolená a pomáhal zbierať.
— A keď som povedal, aby tieto obloky zavreli, — šomral nahnevane šéf úradu.
Hrnčiarik ešte nikdy nevidel svojho vysokého predstaveného v takomto položení. Prvý človek na Slovensku! Od takého by človek očakával vše niečo neobyčajné, aspoň o dva zmysly viac, ako majú priemerní vládni radcovia. Takú nejakú vznešenosť, veľkoleposť, obratnosť, hrdú izolovanosť, neprístupnosť, chladné, sebavedomé pokyny, tajomnosť. A nič také nevidieť. Ako iný tučný, širokoplecí päťdesiatnik prostredného vzrastu s okrúhlou, nakrátko ostrihanou hlavou, vyholenou tvárou, okrúhlymi lícami, mäsitým dlhším nosom a tenkými perami. Ani stopy po nejakej vznešenosti a hrdosti, nie to pýchy. Celkom obyčajný, prostý, prirodzený človek.