„Nepovedal som? Ortografiou sa zapodieva,“ myslel si hlavný radca.
Prezident vzal jeden akt zo stola.
— „Všetky kolá“, — začal čítať, — „majú byť na zadku opatrené zariadením“… Povedzte mi, pán hlavný radca, majú kolá zadok?… Kolá, a zadok… Čo nepovie motocykle, bicykle? Tomu by rozumeli… „Zariadením, odrážajúcim červené svetelné papršteky na nej dopadajúce…“ Počujete Čecha? „Na nej!“ Na kom? Na Zuze, či na Mare?…
Chce povedať: Zariadenie, ktoré odráža červeno-svetelné lúče naň padajúce… I to je zle. Prečo by tam nemohla visieť červená lampôčka… „Zariadenie to má byť umiestené tak, aby voľne vystavené na nej dopadajúcim papršlekom bez každej prekážky, teda asi po stredu pravého ramena vidlice…“ Prečo vo stredu, a nie vo štvrtok alebo v piatok? My predsa máme svoj prostriedok… A tak to máte furt… Vezmime „zemedelský“ akt…
Prezident vzal druhý akt do rúk.
— Viete, čo je to zber chrústov a žer chrústov? — opýtal sa. Hrnčiarik nestačil odpovedať. Odpovedal hneď sám pán prezident: — To je nie ekvále zber alebo zober tých chrústov a žer ich. To má byť, pán hlavný radca, zbieranie chrústov, keď obžierajú stromy… Referent to napíše, jeden prednosta podpíše a viceprezident, rozumie sa, tiež. No, ten by podpísal i otčenáš a svoj ortieľ smrti, a nezbadal by… Predtým sa ľudia ponosovali, že nerozumejú maďarčine… A môžu rozumieť tomuto?… Požadujem štýl, ktorému porozumie aj inteligent i kravská dievka… Nemám sa na koho spoľahnúť, — zavzdychol a hneď i zakričaclass="underline" — Čo som ja? Korektor, a či prezident krajiny?
Hrnčiarik chcel odpovedať, že pán prezident je prezidentom krajiny, a nie korektorom, ale prezident buchol rukou do roztvoreného aktu tak prudko, že roh papiera nadrapil a Hrnčiarik sa uhol, prižmúriac oči.
— Takéto svinstvá mi dávajú… Ale poďme… Tu mu prišlo na um ešte čosi.
— Alebo včera, napríklad… Dvaja páni sedia v istej veľkej izbe, ale patria do iných skupín. Hnevajú sa jeden na druhého. Mohli by si rovno napľuť do očí, ale oni si korešpondujú úradne. Viete, aké je to preťahovanie. Hotový morský had, keď sa dvaja páni úradne sekírujú. Stránka podá žiadosť. Čaká. Riešenie nejde. Podá druhú. Sú teda v úrade dve žiadosti — dvaja vandrovníci, ktorí by mali spolupracovať k jednému cieľu. Oni vandrujú osobitne. Jeden v jednej skupine, druhý v druhej. A práve títo dvaja páni jednu a tú istú vec rozlične vybavia. Jednému vandrovníkovi povedia áno, druhému nie… Človeka by puklo od hnevu… Rozohnať tú bandu!… A aby ste boli spokojní a nerozčuľovali sa kvôli žlči… „Nerozčuľuj sa! Rozdeľ si prácu!“… Môžem?… Nemôžem. To by bol chliev, a nie úrad. No však?… No, poďme!…
Pohrabal v listoch, ktoré ležali pred ním.
Hrnčiarik sa nazdával, že sa konečne dostanú k veci, pre ktorú ho dal zavolať, ale prezident potriasol pred ním veľkým listom v bielej obálke.
— Máme slovenský referát v Prahe! — zajasal neúprimne. — Ten bude môcť strčiť nos do každej osobnej veci, ktorá sa týka Slovenska. Bez jeho súhlasu, jeho súhlasu! — zdôraznil, — nebudú vraj môcť posielať úradníkov z historických zemí na Slovensko, aby sme mohli umiestňovať tunajších ľudí… Viete, čo bude robiť ten slovenský referent?
„Dívať sa na Vltavu,“ bolo na jazyku hlavnému radcovi, „viceprezidenti na Dunaj, slovenský referent v Prahe na Vltavu.“
— Nebude strkať nos do ničoho, — predbehol Hrnčiarika prezident, — lebo ak bude, opuchne mu od frčiek. Ja ho mám celý opuchnutý… Ale mi povedzte, načo som potom ja tu, ktorý poznám Slovensko ako vlastnú dlaň, a ani sluhu nemôžem menovať bez vyššieho súhlasu, hoci je to moje právo… Bude krajinský úrad zasa len poštová zberňa ako kedysi ministerstvo pre Slovensko? Čo som ja? Prezident krajiny, či prednosta pošty?… Viete, čo som? Plagát s otáznikom: „Príde! Príde!“ A po týždni: „Kto príde?“ Odpoveď dáva Praha… Ja menujem… Koho?… Kedy?… Ráčte sa tam láskavo spýtať. Tam oni majú depo tých najlepších, ktorých by radi prepustili. My ti už vyberieme a pošleme. Umiesťujte potom tunajších!… My sme otázkový úrad. Brnčí mucha v úrade, a neviem, či ju smiem chytiť. Musím sa spýtať… Nošak?…
„A keď už muchy lapať máš ty, prezident, čo budú robiť viceprezidenti? To je ich právomoc,“ letelo Hrnčiarikovi hlavou.
— A každý sa obracia na mňa. Tunáka mám až štyri listy v jednej veci.
Bral ich temperamentne jeden po druhom.
— Vdova Kamila Landíková. Obracia sa na mňa ako na otca, ktorý má tiež deti a porozumenie rodičovským starostiam… To sa vie, že som každému otcom, keď niekto niečo potrebuje… Chce, aby bol preložený jej syn, komisár Landík pri Okresnom úrade v Starom Meste, čím ďalej od tohto mesta, lebo sa zaplietol s akýmsi dievčaťom, ktoré, ak si ho vezme, bude mu len na škodu v spoločenskom postavení a kariére… To sú babské reči. Chcela by mať zo synáčka hneď ministra. Kariéra! Každý chce kariéru… Komisár! Chce mať spoločenské postavenie!… Viete, keď som bol ešte malým županom, chodili mi do domu na návštevu samí mladí ženatí úradníci s peknými ženami. Tak o mesiac im vraciam návštevu a žena mi vraví: „Ty, počuj, veď ten bol s druhou ženou u nás. Tá mala malý švík na čele a táto nemá. Začal som pozorovať. Naozaj. To vám boli všetko zákonné ženičky na ľavú ruku. Vyhlásil som, že kto ma bude chcieť navštíviť v budúcnosti v rodine i so svojou ženou, musí si doniesť so sebou sobášny list… To je také… Vtedy sa ženili gavalieri s dámami z ulice, z kaviarne, z vlaku, z javiska, zo zábavy. Ženili sa na týždeň, na mesiac, na rok, na dva, na desať rokov i na celý život. Ťažko rozoznať poctivé dievča od nepoctivého, keď sa správa ako poctivé, a zákonnú ženu od nezákonnej, keď sa zdá ako zákonná. Musel by som prehadzovať úradníkov ako tehly. Nie, nebudem hrať futbal s úradníkmi.
List Landíkovej odložil a vzal druhý.
— Generálny riaditeľ Dubec tiež nalieha na preloženie tohto pána Landíka, že je vraj arogantný. Prečo? Nepíše. Možno, že nekľakol pred ním na kolená a nebozkal mu ruku od radosti, že ho vidí… Nemá na čele napísané, že je veľkým pánom. A čo má náš človek s generálnym riaditeľom obilného syndikátu? Rád mám hrdých a sebavedomých úradníkov. Oni sú strážcami zákona a spravodlivosti. Čo sa mieša do mojich vecí pšeničné vrece?
„Svätá pravda,“ prisvedčil v duchu hlavný radca. Bolo mu, ako čo by mu hladil brucho. „Spravodlivý človek tento náš pán prezident,“ myslel si.
— Tretí list. Generál strany sa informuje, aký človek je Landík… Že taký výtečník sadá na lep každému politickému tajomníkovi! Poznám to. Nevyhovie taký úradník v niečom politickej ohave, už aby som ho za živa upálil. Nie! Nedovolím nikoho prenasledovať. Úradník nech je objektívny. Nošak?
Hrnčiarik zasa prikývol. K reči sa dosiaľ nemohol dostať, ale v duchu opätovne pochválil svojho principála, že je to predsa len nie celkom obyčajný človek. Nedá sa strhnúť, vie odolať a má pevné nervy. Porovnal ho s Napoleonom Veľkým, nie na poli bitiek, ale na poli práce úradnej, krvopotnej a na poli reprezentačnom. Koľko starostí! A stačí mu hlava myslieť a srdce cítiť i pri takom bezvýznamnom komisárovi, aby nespáchal nespravodlivosť. Je to človek znamenitý, nie každodenný.
— A tu je list štvrtý, — pokračoval prezident. — Okresný náčelník v Starom Meste ma upozorňuje v privátnom liste na svoju informáciu, v ktorej žiada preloženie Landíkovo, lebo je to vraj úradník nemožný, nemravný, bezočivý… Čo ma má upozorňovať? To je zasa také, ako čo by ma súril, aby som vec vybavil alebo aspoň pozor dal, ako sa vec vybaví. Ako čo by sa na mojich tunajších úradníkov nedalo spoľahnúť… Ja ti dám — poriadkovú pokutu!… A keby vedel písať! Píše „pokračovací riad“. To som ešte nepočul… „Pokiaľ stáva“, „odpor“… Ak je ten komisár nemožný, nemravný a bezočivý dneskát v Starom Meste, bude taký i zajtra, a keby som ho preložil hoci do Trantárie… Zaujímal som sa o vec. Akt je u vás. Tak, čo urobil ten sopliak?