— Odpíšem ti, Milka, kde budem, — vravela plačlivo, kým si boli v náručí.
Len-len že sa nahlas nerozplakali, tak im bolo ľúto. Oči im jednako zvlhli. Milke sa i slzy vykotúľali a stiekli ružovou tvárou ku kútikom ešte ružovejších úst.
— Nespravodlivosť, — zafňukala.
— Bola i bude, — potvrdila Hana.
Direktor Rozvalid najal novú kuchárku — Žofiu. Hlásilo sa ich viac, ale táto bola najtučnejšia. Tvár mala ako chlieb s odutou kôrou. Do dverí sa nezmestila, musela ísť bokom, a i tak si musela veľmi stiahnuť brucho. Dlážka sa pod ňou prehýbala. Keď bola na povale, lampa vyskakovala a rodinné obrazy živých a mŕtvych sa roztancovali. To direktora zlákalo. On sám chcel stučnieť. Pil mlieko, jedol syry, hltal múčniky, a nepomáhalo. Možno, že Žofka, keď je taká tučná, i jemu dopomôže k niekoľkým kilám, a nebude taký vycivený, tenký ako prút do fazule. Ale hneď pri prvých obedoch zbadal, že strelil capa, keď Hanu prepustil. Teraz už pripúšťal najprv len sebe, v duchu, potom i nahlas svojej manželke Kleme, že Hanino previnenie nebolo také veľké. Pri piatom obede povedal, že jej previnenie bolo celkom malé. Zastrelený cap rástol a hriech sa topil ako maslo na slnku. Pri šiestom obede už len cap zostal, veľký, predpotopný, a po hriechu ani mastná škvrna.
— Veď je tá Žofa celkom obyčajný sprosták, — rozhorčil sa pri ktoromsi obede, keď boli palacinky tvrdé ako remeň. To už Hanine ani porovnať s týmito.
Klema ho ešte dráždila:
— Vravela som ti.
— Čo si vravela? Nič si nevravela. Nikdy neotvoríš ústa, keď treba. Ty si na vine, že je všetko tvrdé, čo má byť mäkké, všetko mäkké, čo má byť tvrdé… Lohaza, ryža je ako štrk, knedlíky ako kameň, mäso ako podošva, štrúdľa ako čo by ju v komíne údili, chlieb vždy s prihorenou kôrou, a vieš, ako mám spodnú kôru rád, biftek tenký ako dlaň, a má byť napuchnutý ako päsť, volie oči roztečené… Komu tá kuchárila?… Prečo neprepasíruje ani hrach, ani fazuľu?… Ty sa o nič nestaráš. Čo robíš celý deň?… Mohla by si nazrieť i do rajníc.
— Sám si si ju najal. Čo sa staráš do vecí, do ktorých sa nerozumieš?
— Na nose som jej nemohol vidieť, čo vie… Ako je tá kopa sena tu, som stále zapečený. Kopia sa vo mne tie všelijaké laktobily, miratony, eukarbóny, alisatívy, fukaboby… Zapálenie v hrdle…
— Alukol je dobrý.
— Sóda bikarbóna je najlepšia… Ale sprobujem cígelku alebo luhačovickú… Niekedy sa mi hlava krúti. Kde je ten recept?
— Jupton?
Vytiahol noteštek, celkom tak, ako ho kedysi Milka produkovala u Landíka.
— Jupton vravíš? Proti čomu?
— Proti vysokému tlaku krvi.
— Ja tu mám jodolozu.
Poznačil si jupton a vrátil sa k Hane.
— Kým tá bola tu, celkom dobre som sa cítil. Tá už vedela, čo môžem, čo nie… A to všetko narobil ten hlúpy komisár… Ako ho len volajú?
Čo je ľahšie? Ako predtým Dubec, teraz pán Rozvalid si pomyslel, že sa o tom komisárovi pozhovára s okresným náčelníkom. Veď len pre neho prišiel o dobrú kuchárku. Ten chlap musí ísť preč zo Starého Mesta a potom napíše Hanke, aby sa vrátila.
Najprv hneď v banke urobil poriadok.
— Nemá u nás komisár Landík dlžoby?
— Päťsto korún, — vyhľadal v knihách praktikant, ktorý tancoval s pani direktorkou.
— Zmenka?
— Zmenka.
— Kto žíruje?
— Štefan Landík.
— Má u nás vklad?
Praktikant zas začal hľadať v knihe vkladov.
— Nemá, — konštatoval.
— Neprolongovať.
To znamenalo, že dr. Landík bude musieť zmenku hotovými platiť, keď príde zrok.
— Ak nezaplatí, protestovať, — dodal pán direktor a v duchu sa tešil, ako sa začuduje pán komisár, keď mu povedia: „Prosíme hotovými…“ „Kríza, pane…“ „Sme nútení…“
Bude sa krútiť ako vreteno, zvíjať ako had… Čo mu berie kuchárku?…
Pomstychtivý to bol pán, ten pán direktor. Nebolo mu dosť krútenia a zvíjania chudáka komisára Landíka. Naozaj vyhľadal okresného náčelníka a ponosoval sa. Náčelník, keď ho vypočul, rozhovoril sa, klepúc na stolík červenou ceruzkou.
— Pán direktor, poklepte po čele väčšiu hlavu, ako je moja. Ja som už dva razy žiadal Landíkovo preloženie. Keby som tretí raz písal, mne by poklepali po hlave a mňa by preložili, nie Landíka.
Poradil, že tá väčšia hlava je hlava prezidentova.
— Viete, to je tak. Keď stĺp nemôže jeden človek vykývať, vykývajú ho dvaja, traja, šiesti. Nepomohlo jedno oznámenie, pomôžu dve, tri, štyri… Medzi nami rečeno, dnes sú i najvyššie štíty prístupné. Každý môže vyniesť svoj kamienok na vysoké miesto a odtiaľ ho pustiť.
Kamienok sa zgúľa na nižšie štíty, dolu do doliny, a ani neviete, pán direktor, už máte hlavu prebitú a zakrvácanú. To je moja administratívna skúsenosť.
Náčelník znížil hlas a dodal pošušky.
— Napíšte prosto list pánu prezidentovi. Opíšte stav veci, že by bolo hodno Landíka preložiť z národných, zo spoločenských, z mravných a či už akých príčin. Prispejete tým mne na pomoc, ktorý tento stĺpik už dávno vykyvujem.
— A veď ja dobre poznám pána prezidenta ešte z čias, keď bol županom.
— Tým lepšie. To je vždy tak, že keď sa niekto stane veľkým pánom alebo významným, vplyvným človekom, hneď sa rozvetví rodina, a keď nie rodina, vždy sa nájdu spoločné rozpomienky, vyjde najavo stará známosť. Ľudia sa radi lepia k mocným, ako muchy na med… To, pravda, neplatí o vás, pán direktor. Vy konáte nezištne. Vy to vo verejnom záujme, v záujme služby… Len napíšte. Možno, že sa podarí. Probujme vytrhnúť kolík spoločnou silou.
— Oprobujem. Ďakujem za radu.
Večer mal pán direktor ťažkosti v pravom boku. Musela mu Klema prikladať teplé obklady.
— Iste od starej bryndze v číri, — jajkal, — nedáte pozor… Neplatím preto kuchárku, aby som ja ovoniaval bryndzu… Keby nie ten komisár!
Keď sa mu uľahčilo, začal štylizovať list:
„Slovutný Pán Prezident… Ráčte mi láskavo odpustiť, že sa obraciam rovno k Vašej Slovutnosti a okrádam Vás tým o drahocenný čas, ktorý posväcujete dobru našej krajiny… Sotva sa ráčite pamätať, ale ja na to nikdy nezabudnem, že som mal kedysi šťastie, keď ste raz u nás ešte ako župan chodili a navštívili našu nemocnicu, sedieť s Vami pri spoločnom obede. Ja som to bol, čo sedel štvrtý napravo od Vás a povedal toast o Vašej energii a spravodlivosti. Vy ste sa potom, Pán Prezident, dlho rozprávali so mnou o nepotrebnosti mestských sporiteľní, v čom som, ako bankár, súhlasil. Zahovorili sme sa a potom v náhlosti zamenili ste si, Slovutný Pane, svoju paličku mojou… Toto mi dodáva smelosti, aby som si dovolil upozorniť… Ako človeku vysokej mravnej hodnoty…“
Atď.
List bol napísaný a doporučene odovzdaný na poštu.
Brigantík mal pravdu, keď povedal : „Nemôžeš stĺp vykývať sám, vezmi si na pomoc dvoch, troch, desiatich, a stĺp vykývate.“
Prezidentovi sa list zapáčil. Nielen lichotivé výrazy, ako „energický“, „spravodlivý“, „dobro krajiny“, „človek vysokej mravnej hodnoty“, ale najmä zamenená palička, na ktorú sa pamätal, a náhľad o mestských sporiteľniach, ktorý bol taký istý i teraz ako vtedy, mu jasne dokazovali, že sa s tým človekom kedysi musel zhovárať, že ho iste i pozdravil v toaste, teda neklamal. To ho spravilo zrazu sympatickým a Landíka nevýstojným. Tým skôr, že toto bol už piaty list, čo žiadal Landíkovo preloženie. Nabúril sa.