Z Prahy prišli a poctili slávnosti i najvyšší páni. Medzi nimi napríklad predsedovia a podpredsedovia poslaneckej snemovne a senátu, ministerský predseda, všetci ministri, okrem ministra financií, ktorý sa vyhovoril, že na slávnosti nemôže prísť, lebo hľadá rozpočtovú rovnováhu, a ministra unifikácie, ktorý nestačil prísť pre nával inej úradnej práce.
Na stanici bývali v tie dni akoby osobitné slávnosti. Predsedom snemovne a senátu, ministerskému predsedovi a ministrovi národnej obrany patrila vojenská pocta. Každý prichádzal osobitne, v iný deň a iným vlakom. Možno, že sa v tie časy hnevali jeden na druhého. Ktovie? Ale čestnej rote i s hudbou bolo ťažko prichádzať, vykonávať svoju povinnosť a zas odchádzať, o tri hodiny znova prichádzať a vykonávať tú istú povinnosť. Preto sa veliteľ rozhodol, že bude s čestnou rotou táboriť na stanici i s hudbou už alebo na peróne, alebo v čakárni druhej triedy, respektíve v reštaurácii, okrem tých slávnostných chvíľ, keď bola hudba potrebná inde.
Na krajinskom úrade, na policajnom riaditeľstve, pri vrchnom súde všetky pre úsporné opatrenia na brucho položené autá vstali z mŕtvych, ako rozvážali rozličných reprezentantov. Zástupcovia automobilových firiem požičiavali svoje vozy za mierny poplatok s nádejami na kúpu a pre reklamu. Prišiel rad ešte i na taxíky, ak len na skapanie nesmrdeli benzínom a olejom a ak sa konská srsť ich sedadiel príliš viditeľne nežiadala naspäť na koňa. Slovom, všetky „vozidlá“ boli v permanencii a lietali, ako čo by miesto benzínu boli napojené šaraticou, tu na stanicu, zo stanice do hotelov, z hotelov na parádu, z parády na parádu, na obed, od obeda na prednášku, z prednášky do divadla, z divadla na večeru.
Hostinskí sa prestali ponosovať na viechárov a viechári na hostinských. Vinohradníci s ríbezľovým vínom v Devíne a s obyčajným vínom v Modre, Pezinku, Grinave atď. si chválili slávnosti, že sa im pivnice ako-tak vyprázdnili, lebo i cudzí, i domáci, nadchnutí pri úradných slávnostiach, plnili i neúradné miesta, kde sa mohli po chuti zabaviť a vôľu si rozšíriť.
Toto neplatilo, pravda, o úradných literátoch v krajinskom úrade. Tí študovali dejiny a lexikony a písali reči, toasty, prívety, ktoré mali odznieť raz pri príchode veľkých ľudí, raz pred divadelným predstavením, na akadémiách, manifestáciách, obedoch, večeriach a polnočných scénach.
Starosta mesta si kúpil ešte jedny okuliare, ak by si zabudol jedny doma, aby neprišiel do zmätku pri čítaní rečí a toastov. Na slávnostných čiernych šatách mal deväť vrecák ako každý poriadny človek, a to na nohaviciach štyri: dve predné, dve zadné, na kabáte štyri: dve zdnuka a dve v šósoch, na veste okrem malých jedno veľké zdnuka. V každom prichystaná reč. Bolo si treba len zapamätať:
vítanie na stanici — vrecko pravé hore,
prívet na akadémii — vrecko pravé dolu,
toast pri obede — pravý šós,
manifestácia — vesta,
Libuša — vrecko ľavé hore,
toast pri večeri — vrecko ľavé dolu,
eventualita — ľavý šós.
Dve predné vrecká na nohaviciach ešte zvyšovali. Tieto boli pre ruky alebo aby si aspoň palec raz pravej, raz ľavej ruky mal o čo zavesiť. Vonkajšie bočné vrecko na kabáte sa nerátalo, tam bola parádna hodvábna vreckovka. Prečítané reči, toasty dával hneď redaktorovi Slovenského denníka na uverejnenie. Tento systém bol dôvtipnejší ako Brigantíkove farebné ceruzky. Že to bol systém ťažký pre pamäť, to sa len zdá, lebo nevieme kľúč, ale keď prezradíme, že vrecká šli podľa ustáleného programu zhora nadol a že oslavné reči, toasty a prívety, ktoré sa mali povedať vo dne, boli v pravých vreckách, a tie, ktoré sa čítali večer alebo v noci, v ľavých, hneď zbadáme jednoduchosť a ľahkosť systému.
Tento zdatný pán starosta mal za tých dvadsať-tridsať dní, čo trvali slávnosti, ešte viac rečí, ale vrecká, slávabohu, na jeden deň stačili.
Prednosta krajinského úradu bol šťastnejší, mal na starosti denne priemerne len dve reči, jeden prívet a dva toasty.
Keď teda Landík prišiel do Bratislavy, odznelo práve tridsaťsedem rečí, a kým prišiel na krajinský úrad, aby sa ohlásil, že začína úradovať, štyridsaťjeden.
V prezídiu, kde sa mal ohlásiť, našiel len zástupcu námestníka šéfa prezídia, hlavného radcu Škvrnitého, tučného mladého vyholeného človeka tmavej pleti, s veľkými čiernymi okuliarmi.
Dlho sa nemohol dostať dnu, lebo telefonoval s Prahou, a len čo vstúpil, zasa zazvonil telefón.
— V neobyčajne zlom čase ste prišli, — podotkol Škvrnitý, siahajúc za telefónom.
Landík poznal predpisy, že keď prezídium telefonuje, neslobodno počúvať.
Vyšiel von.
O pol hodiny ho zavolali.
— Vo veľmi zlom čase, — začal zasa Škvrnitý. — Máme slávnosti na desiatich miestach. Práve telefonovali z Prahy, že o polnoci príde vojenský minister.
— Podľa dekrétu, pán radca.
— Vrchný.
— Pán hlavný radca.
— Vrchný… Správne je „vrchný“ a nie „hlavný“.
— Pán vrchný radca.
— Tak, ako je správne „zemský“, a nie „krajinský“.
— Pán zemský vrchný radca.
— „Zemský“ netreba, len vrchný radca politickej správy na rozdiel od lesných, technických, finančných, zemedelsko-technických, policajných a iných vrchných a jednoduchých radcov…
Telefón zasa zazvonil. Landík vyšiel. Keď sa vrátil, Škvrnitý hundraclass="underline"
— Ten nám tu ešte chýbal, ten Bramaputra.
— Aký Bramaputra? Ja som dr. Landík. Bramaputra je rieka v Indii.
— Ale veď nie vy. Vy ste skôr bramarbas, — zavrčal Škvrnitý troška mrzuto. — Indický kráľ Bramaputra… Ani nie Bramaputra, inakšie…
Zdvihol papierik a čítaclass="underline"
— Jeho výsosť indický kráľ Haji Nawab Hamidulla Khan Sikander Saulat Iftikhar-Ul-Mulk-Bahadur… nie Bramaputra, Bahadur.
— Bahadur?
— Bahadur… Peštianske vyslanectvo telefonovalo, že sa už odplavil z Budapešti a večer je tu: ministerstvo vnútra vraví, že ho máme prijať ako samostatného kráľa. Nijaké pasy, prezeranie batožiny, ale hudba, panej kytku, dámy v krojoch, obecenstvo, reč… Ten si vybral deň, aby ho čerti vzali! Úrad je ako vymetený. Všetci sú preč. Prezident s vládou, ostatní po kostoloch a parádach. Ja sa nesmiem hnúť. Som priviazaný k telefónu. Každú chvíľu mi brnčí, počuli ste. Kto mi povie reč?
— Som vám k službám, pán vrchný radca, — ponúkol sa Landík. — Ak nemáte po ruke nikoho, ja toho kráľa Bahadura privítam, kytku zadovážim i Cigána… Len s krojmi neviem…
Zaváhal a po krátkej pomlčke doložiclass="underline"
— Ale i to by som dal do poriadku.
Prišla mu na um zasa Želka, o ktorej cestou do Bratislavy premýšľal. Advokát Petrovič je Landíkovcom ďaleká rodina, ako sa vraví, dotkla sa plota žihľava. So Želkou je i známy. Patrilo by sa i tak urobiť im návštevu, keď je už tu v Bratislave. Je to síce nepríjemné. Boháči a chudobná rodina. Hneď si budú myslieť, že bohvie čo chce od nich a že sa azda natíska. Hocijako nerád, bude musieť ta ísť. Čo sa patrí, to sa patrí. Povedali by, že nevie, čo je slušnosť, že je vlk… A čo len na desať minút, pôjde. Tu je príležitosť s krojmi. Možno že by Želka mohla pomôcť. Iste má i sama kroj, i jej priateľky.
— Mám tu známych, Petrovičovcov, — povedal smelo, — pani by mi mohla poradiť.
— To nie je také jednoduché, — vysvetlil Škvrnitý, škrabúc sa rúčkou vo vlasoch. — Bahadur je jeho výsosť indický kráľ, a vy ste primalý pán… Veď by mi dal pán prezident.