— Ale keď nemáte nikoho. A potom, veď ma kráľ nepozná.
— Ale novinári!
— Ani tí.
— Keby ste boli aspoň vrchným radcom.
— Nuž poviem, že som vrchným radcom. Ktože to vie?
— Úradnícrvo.
— Ak to bude v novinách, povieme, že je to omyl.
— Vy ste len naivný čeľadník. Veľmi prosto si to predstavujete. Vidieť, že ste prišli z vidieka. My tu máme na všetko rozličné oddelenia. Tie nesmieme obísť, ináč by to bolo tak, ako keby ste si chceli dať topánky spraviť u krajčíra alebo frak u šustra. V tomto prípade prichádza do republiky cudzinec. Je to teda cudzinecký ruch. Na cudzinecký ruch máme osobitné oddelenie, znalcov, ktorí sa len cudzineckým ruchom zapodievajú. Čo vy viete, čo všetko k takému ruchu treba vedieť? Tu každý významný cudzinec musí v prvom rade prejsť cez toto oddelenie, potom cez Cudzinecký zväz, odbočku v Bratislave, a len tak môže ísť ďalej napríklad do Vajnor obzrieť si výšivky alebo na Devín… Každá turistická chata má v tomto oddelení svoje základy, každý dub alebo smrek, čo nosí turistickú značku, má v tomto oddelení koreň, každý hôrny chodník vedie k tomuto oddeleniu… Nie, to nejde s obídením oddelenia cudzineckého ruchu a pododdelenia turistického pohybu… No, nejde to… Potom, veď prichádza kráľ a má byť pritom malá slávnosť. Na slávnosti máme „slávnostné“ oddelenie. To vymýšľa a usporadúva s tunajším Osvetovým zväzom všetky slávnosti. Tak napríklad i dnešné tisícsedemdesiatjedenročné jubileum Cyrila a Metoda. Môžete ho obísť, keď prichádza indický kráľ? Božechráň!… Ďalej je tu úsporné oddelenie. S takým vítaním sú vždy výdavky. Tu máte hneď kytku a hudbu. Úsporné oddelenie musí povedať, či je na to zaokrytie v kapitole IV. pod titulom 8a a položkou 7c… A ak povie, že niet? Vy kúpite tú kytku z vlastného vrecka a zahráte na vlastných husliach? Však nie?… Poďme ďalej. Ide indický kráľ, ide, a ide s ním i bezpečnosť kráľovskej hlavy Indie a nášho štátu. Či nepomúti nielen vlny Dunaja, ale eventuálne i politickú hladinu? Viete vy, či je to kráľ štátne bezpečný, či nebezpečný, či bezpečne štátny? Na to sú zasa odborníci v „štátobezpečnostnom“ oddelení. Čo by povedalo toto oddelenie, keby ste ho o príchode kráľovskej osoby neuvedomili? Narušili by ste európsku rovnováhu…
„To je žartovný pán,“ myslel si Landík.
Škvrnitý celkom vážne pokračovaclass="underline"
— A poriadok? Poriadok musí byť. Načo by sme mali svoje vlastné krajinské, lepšie rečeno, zemské policajné oddelenie, policajné riaditeľstvo, policajnú stráž, respektíve četníctvo. Pán môj! Nie je to také jednoduché. Tu sa musí zvolať porada.
— Ale veď na to nemáte čas, pán vrchný rada.
— Radca, po slovensky radca.
— Pán radca.
— Vrchný.
— Pardon, vrchný… Ono sa ten kráľ plaví hore Dunajom a čo minúta je bližšie k vrchnému mestu Slovenska…
— Hlavnému! Hlavný je len jeden a vrchných môže byť sto. A to ani v Matici slovenskej nechápu. Celý spis máme o tejto otázke.
— Celkom som popletený, ráčte odpustiť. Ja som myslel, že je to od hlavy, a nie od vrchu… Čo hlava, to rozum, a čo rozum, to hlava. Mýlil som sa… Ale ten kráľ je už iste pri Vacove, — upozornil Landík Škvrnitého.
— Loď ide pomaly hore Dunajom a sekundy rozhodujú.
Vzal telefón a Landík sa už zasa poberal na chodbu, aby nerušil tajomstvá prezídia.
— Počkajte, — zavolal za ním Škvrnitý, — to môžete počuť. Sadnite si… Pána radcu Gazdíka… To je cudzinecký ruch, — vysvetlil Landíkovi. — Nehlási sa?… Tak prosím Podgazdíka… No, jeho zástupcu vrchného komisára Nebohého… Ani ten sa nehlási?… Robia cudzinecký ruch? He, he… Tak teda… Kto je pod Nebohým?… Solnička?… Tak Solničku… Tu prezídium. Škvrnitý… Pán kolega, o pol jedenástej porada u mňa. Príďte!… Ďakujem.
Škvrnitý zložil trúbku a hneď ju zdvihol.
— Slečna, dajte mi doktora Zajaca… To je slávnostné oddelenie, — žmurkol na Landíka. — Nehlási sa?… Odskočil na slávnosti?… Jeho zástupca Odskočil?… Kto odskočil? Doktor Zajac odskočil, či Odskočil?… Či obidvaja?… Odskočil pri telefóne… Sláva bohu… O pol jedenástej porada u mňa…
Tak to šlo i s úsporným, so štátobezpečnostným, i s policajným oddelením, i s policajným riaditeľstvom, i s mestskou radnicou. V úradoch boli iba nižší. Ostatní oslavovali.
Bolo už štvrť na jedenásť, keď sa telefonovanie skončilo. Škvrnitý, sediac na stoličke, búchal nohou od nervozity.
— Vy nastupujete úrad? — spýtal sa Landíka.
— Ano. Tu je prípis.
— A chcete zadelenie?
— Prosím.
— Prosíte? To je pekné od vás.
Škvrnitého čierne okuliare sa zastavili na Landíkovom nose:
— Lenže je to nie také jednoduché, — hýbali sa ústa hlavno-vrchného radcu-radu. — Myslíte si, že je to tu tak ako pri Okresnom úrade v Starom Meste? Tam povie šéf a ukáže rukou: „Choďte ta!“ a idete. Vec je vybavená. Toto tu, — ukázal veľkým okrúhlym gestom, — je ohromný úrad s obrovským aparátom, a ešte chýbajú kolieska. Veľkých kolies máme dosť. Šéfov plno, ktorí by len podpisovali, ale skutočných pracovníkov, ktorí by šéfov zamestnávali, je málo. Všetci šéfovia budú žiadať, aby vás im pridelili. Vás, pravda, rozkúskovať nemožno, ako driapeme zlé koncepty, vy ste predbežne výborný koncept, ktorý by si chcel každý osvojiť…
Landík, poctený týmto porovnaním, sa uklonil.
— Vravím predbežne. Neukláňajte sa, kolega; len výborne písaný koncept. Keď vás preštudujeme, uvidíme, čo trčí vo vás… Slovom, nastane otázka, kam s vami. Musíme vypočuť osobného referenta právnych úradníkov. On vypočuje šéfov jednotlivých skupín, tí zasa šéfov jednotlivých oddelení, tí jednotlivých referentov… Jedni z nich budú tvrdiť, že majú najviac čísel a najmenej referentov; druhí budú odôvodňovať, že čísla nič neznamenajú, ale kvalita práce; tretí budú dokazovať, že nemá rozhodovať ani počet čísel, ani kvalita práce, ale výška denných exkurzií. V tom a tom oddelení sú stále na cestách, a mal by niekto i doma zostať. „Veď to je tá nespravodlivosť,“ povedia šéfovia ‚sediacich‘ oddelení, „že niekde sa robia ustavične vychádzky, a my aby sme vždy sedeli doma.“ „Treba veci správne rozdeliť, aby sa každému niečo ušlo.“ „My nemáme ani halier vedľajšieho zárobku.“ Šéfovia ‚cestujúcich‘ oddelení na tieto námietky sa len usmejú: „Zárobky? Na každú exkurziu doplácame. Vďačne vám prepustíme všetky úradné cesty.“ A tak ďalej. Bude škriepka. Nakoniec sa zostaví štatistika „zábehu aktov“ v jednotlivých skupinách, oddeleniach, u referentov, na rok, na mesiac, na deň, na minútu, potom štatistika prídelov, a to najprv bez ohľadu na kvalitu práce a počet exkurzií, potom i s ohľadom na kvalitu práce, ale bez ohľadu na počet exkurzií, potom i s ohľadom na kvalitu práce i s ohľadom na počet exkurzií. Vyrátajú sa percentá. Koľko percent práce padne na jednu skupinu, potom na jedno oddelenie, potom na hlavu. Koľko percent úradníctva je zamestnaných v jednotlivých skupinách a oddeleniach a za koľko minút, hodín, dní, mesiacov a rokov možno spraviť takú alebo takú prácu. Len takto sa dozvieme, kde by ste boli potrebný najväčšmi… Vidíte, že je to nie také jednoduché. Keby bola správa jednoduchá, neboli by sme vôbec potrební. Preto ju treba skomplikovať, aby sme zasa boli potrební, keď ju treba zjednodušiť.
— A do tých čias čo bude, kým ma zadelia? — zháčil sa Landík.
— Budete pendlovať a budú vás naťahovať.