— To je len reprezentácia, ktorá sa zaokrýva z verejne zúčtovateľných peňazí.
— Tie ustavičné cesty.
— Z verejne zúčt…
— Tie kožušiny, toalety, skvosty, ten veľký byt, automobil, kone, lóža …
Financi sú na všetko zvedaví. Pán fiškál nemohol povedať, že i domácnosť vedie z verejne zúčtovateľných peňazí spoločnosti, len sa začal škriepiť, že sú na svete i úradné byty i spolkové bundy, skvosty, automobily, kone a lóže, ktoré sa dedia z reprezentanta na reprezentanta… Automobil, na ktorom sa vozieva, je nie jeho, ale patrí rafinérii Merkúr, kde je predsedom správy; lóža je nie jeho, ale patrí Ústrednému družstvu, kde je členom správy; byt je úradný, má ho ako prezident správy úč. spol. Apolla; kancelárske miestnosti mu platí banka Slovákia, kde je právnym radcom; skvosty, skvosty… Už mu bolo na ústach, že si ich požičiava pri rozličných reprezentačných príležitostiach z mestskej záložne Včielky, kde je členom správy, a to za dosť vysoký poplatok, ktorý sa mu odratúva z hodín, keď zasadá, ale nepovedal, len si položil ukazovací prst na pery.
— A kožušiny, — končil, — človek nemôže predsa chodiť ako žobrák, ale i to kupujem na splátky, lebo nemôžem inak.
— To sú všetko hodnoty, — vysvetľoval finančný radca, — ktoré treba ceniť. Vy len na domácnosť vydáte stodvadsaťtisíc korún.
Dr. Petrovič prestal kývať nohou. Zdreveneclass="underline" — To je nemožné…
Večer v Zemedelskom klube sa rozzúril, že sa postará o interpeláciu v sneme na finančnú morálku, ktorá konečne dosiahne, že budú ľudia chodiť nahí.
Červený v tvári búchal na stolík a kričal na celú dvoranu, že je u nás „hospodárske otroctvo“, „núranie sa v domácich tajnostiach a sviatostiach“, „narušovanie úradných tajností“, „lúpež“, „vyfigurované vlastnícke právo“. Bohvie, čo by bol narozprával, keby ho nebol chytil ktorýsi jeho kolega za rukáv, druhý mu nepoložil dlaň na ústa a tretí nestúpil na nohu, aby nehovoril, že je predseda členom takej strany, ktorá nielen to chce, aby bola štátna kasa plná, ale ktorá ho môže ešte kandidovať za poslanca.
— Neruinuj sa, — presviedčali ho.
— Nemravnosť, nemravnosť! — vybuchovalo ešte i potom z neho.
Tak ho rozladili financi vždy, kedykoľvek sa vracal z jednačiek.
Doma sa tak nejednal so svojou „paňou“ a dcérkou Želkou. Vypĺňal im každú žiadosť, ak niečo od neho pýtali. Obyčajne sa ho nespytovali a robili tak, ako im dobre padlo. Ani nebolo treba. Pani Ľudmila bola skromná osoba a dobrá gazdiná. Vo vnútri domácnosti bola jej dlaň zovretá v päsť a otvárala sa, len keď išlo o vonok, o spoločenské postavenie, o módu a o Želkinu budúcnosť. Všetko navonok!
Len na zachovanie telesnej štíhlosti a pružnosti i matka i dcéra cvičievali ráno pri rádiu, pili čaj bez chleba a masla a vychádzali na vypožičaných koňoch do prírody. Vraveli, že kvôli nervom a dýchacím orgánom idú do lesov, kde zoskakujú z koní a dýchajú zhlboka podľa predpisov. Len kvôli neobťažovaniu žalúdka žujú každý kúsok mäsa pol hodiny prehadzujúc ho tridsaťdva ráz v ústach z pravých očných zubov na ľavé. Len kvôli kráse holili si obrvy, farbili ústa, pestovali ruky, maľovali nechty. Len kvôli očerneniu chodili k moru a vracali sa ako Cigánky. Len kvôli športu, okrem jazdenia, hrávali pingpong, tenis, volejbal, člnkovali sa, kúpali, viedli požičané auto, tancovali a chodili na rytmiku.
Aby sa nepovedalo, že kultúre nevenujú pozornosť, chodili i do divadla na každú premiéru do družstevnej lóže vo večerných toaletách, nikdy nie pešo, to radšej nešli, čítali Slovenku, zavše prezerali i Slovenské pohľady i Živenu. Dali vymaľovať i Želku ktorýmsi mladým umelcom. Istý sochár chcel lepiť i bustu pána fiškála, ako významného dejateľa, národovca a straníka, ale to sa nestalo. Dejateľ sa vyhovoril, že on už má sochu generála Štefánika. Keď mu majster vysvetľoval, že Štefánik je iné a on — výtečník a výborník — zasa iné, rozhovoril sa o stálych zbierkach, pre ktoré sa nemôže venovať svojej advokátskej praxi, a ak chce apelátu dokončiť, musí sa schovať do pivnice, aby mal pokoj na pol hodiny. Keď mu umelec povedal, že socha nie je zbierka, ale socha, ktorá bude mať význam nielen pre celú jeho rodinu, ale i pre celý národ, poukázal na to, že on už má svoj veľký portrét, ak ho chcú majster vidieť, ukáže mu ho, visí v osobitnej izbe. Platil zaň pätnásťtisíc korún. To pre jeho slávu stačí. Bude na to spomínať celý svoj život.
I sociálnej starostlivosti venovala pani Ľudmila pozornosť. Často zbierala na nezamestnaných, na ošatenie chudobných. Zato bola súca vypovedať slúžky, keď šli na letovisko. Tým usporili dvojmesačný plat, stravu a nemocenskú pokladnicu. Žobrákom z princípu nedávala peniaze… To by prepili, alebo šli do kina. Nezamestnaných odbíjala päťhaliernikmi. Principiálne bola proti udeľovaniu podpôr. Tým sa ľudia len kazia. Keď sa niekedy voz z Merkura pokazil a museli ísť na električke, čo ich veľmi ponižovalo, zostupovali pred cieľom cesty, aby ušetrili osemdesiat halierov, čo pre troch znamenalo dve koruny štyridsať halierov. Toto najmä hnevalo Želku. Vyčítala rodičom skúposť.
— Však ťa život naučí, — hovorieval jej otec, — počkaj, kým budeš sama sebe paňou.
— Teraz ti je ľahko, — dokladala mať, — keď máš všetko od nás. Pre budúcnosť si pamätaj: „Nekupuj, čo potrebuješ, len bez čoho byť nemôžeš.“
Želka to už sto ráz počula. Hodila hlavou, vysunúc vzdorovite bradu dohora, ale nevydržala, zahrali jej v očiach slzy.
— Zato nemusíš hneď revať, — osopil sa na ňu otec.
— Neplač, dušička, — chlácholila ju mať.
— Vyčítate mi, že mám všetko od vás. Od koho mám mať?
Nakoniec ju i otec tešil. Skoro pýtal o odpustenie:
— No, no, Želka, nepripúšťaj si to k srdcu. Aby si si nemyslela, že sme takí skúpi, pridáme ti k mesačnej gáži dvesto korún.
To Želôčku upokojilo a usmiala sa cez slzy.
— Nefarbi si tvár, — okríkla ju raz mať.
— A ty?
— Ja si už musím, ale ty si farbou pokazíš svoju mladú hladučkú hodvábnu pleť. Na tvojom mieste by som si ani pery nefarbila. Máš ich dosť červené. Osinejú ti.
— A ty?
— Ja som už stará a mala by som ich belasé, keby som si ich nefarbila.
Matka vložila do reči celú svoju elokvenciu proti farbeniu tváre a úst. Želke bolo ľúto matky, ako sa namáha ju presvedčiť, a upustila od farbenia líc. Vyšiel kompromis, že ak jej kúpia krátky kožušinový kabátik, odstúpi i od maľovania úst, hoci je to moderné a každá si ich maľuje.
Bude ako dedinčanka.
Ako vidieť, v tejto nekonzekventnej domácnosti Želka rozkazovala. Ona vykonala i jazdenie na koňoch, i chodenie do kaviarne, člnkovanie, belasé, červené, tehlové farby, módny zimník, hoci lanský bol celkom dobrý, rytmiku, tance, holenie obŕv, zlepšenie hrbatého nosa, prefarbenie vlasov, zlaté alebo strieborné nechty. Len jej bolo možno ďakovať, že skúposť rodičov nebola taká viditeľná. Ona ju tlmila i v domácnosti. Želka bola tou perlou, ktorou sa i otec i mať honosili, a kvôli nej sa pripúšťalo všetko, čo ju mohlo vyzdvihnúť v očiach spoločnosti.
Želka sama bola povrchná, ale dobrého srdca, sebavedomá, hlasná, veselá, ona viedla celú mladú chasu, keď bola medzi ňou. Rada sa zabávala a rodičia boli radi, najmä matka, keď mala okolo seba čím viacej ctiteľov. Lichotilo im to. I Želka bola šťastná, keď sa o ňu mládenci pretekali. Neraz s vervou rozprávala doma, že sa nemohla zvrtnúť s jedným ani tri razy v tanci, už prišiel druhý a „okálil“ tretí. Smiala sa na ich neohrabanosti i šikovnosti, na dobrých a zlých vtipoch. Rozdávala schôdzky, dopisovala si so známymi i neznámymi, zaujímala sa o nich, menovala ich krstným menom a vždy hrubo: Jurom, Mišom, Žigom, a nie Jurkom, Miškom, Žíguškom, juristom alebo doktorom. Všetci jej boli „chlapci“. Vravela o nich s posmechom a chladne, aby dala najavo, že ju nespája s niektorým nejaká sentimentálna známosť, nežný cit, nieto láska, čo, pravda, nevylučovalo opak, keď bola s niektorým osamote. Možno, že sa vtedy Juro premieňal na Juríčka a Žigo na Žiguška, smiech na šepot a výsmech na obdivovanie.