Videli sme, že dr. Jána Landíka menovala hneď Janíkom a vynútila si od neho bozky, ale to bola výnimka. Janíka pokladala za rodinu. S rodinou sa inak zachádza…
Tak teda tento Janík zastal pred bránou veľkého nájomného domu pri Dunaji a prečítal si tabuľky doktorov, agentov, staviteľov, ktoré sa skveli okolo vchodu, a našiel tam i meno dr. Petroviča, advokáta. Vošiel dnu a zastavil sa pri čiernej veľkej tabuli, kde boli uvedené mená nájomníkov. Tam bola vypísaná celá advokátova domácnosť s úplnými menami a dátami. Vyrátal, že je Petrovič len štyridsaťpäťročný, jeho „pani“ Ľudmila tridsaťsedem, Želka sedemnásť, kuchárka Zuzka štyridsaťosem a chyžná Mariška dvadsať. Ako pozeral a vyratúval, rozmýšľal i o tom, načo sú tieto dáta, a nerozlúštiac otázku, vybral sa hore schodmi. Blysla mu do očí ešte jedna tabuľka s nápisom: „Žobranie policajne zakázané.“ Potom druhá: „Podomový obchod prísne zakázaný.“ Tretia: „Zachovávajte čistotu.“ Štvrtá: „Pľujte do svojich vreckoviek.“ To je už nepotrebné, myslel si. V požiadavke zachovávania čistoty je predsa i to, aby sa nepľuvalo z druhého poschodia na prvé a z prvého dolu…
Musia tu bývať jednako jemní, elegantní ľudia, a i stránky sú vždy s vreckovkou. Nie tak ako pri Okresnom úrade v Starom Meste. Tam boli tiež tabuľky, a nič to neosožilo. V podateľni, keď nebol „starý“ doma a práca mohla zastať, ešte i úradníci sa cvičievali v pľuvaní do diaľky… Novotný to bol, čo sa stavil, že si ľahne na zem a opľuje povalu. I opľul. Proboval by to tu!
Po tejto krátkej úvahe, berúc po dvoch schodoch, prebehol mezanin, prvé poschodie a obzrúc sa napravo a naľavo, zastal zasa pred mosadznou tabuľkou s nápisom: „JUDr. Juraj Petrovič. Súkromný byt.“
Pred tým, ako zazvonil, pozrel na seba, či je na ňom všetko čisté, potriasol krídlami kabáta ako káčer, keď vyjde z vody, aby zmietol zo seba uličný prach, oprášil si dlaňami rukávy a zadné čiastky nohavíc, otrel topánky o štráfkované nohavice, dosť jasné na to, aby na nich nebolo vidieť prach, a len keď sa takto dal do poriadku, pritlačil gombík, nad ktorým bolo „Zvonec“. Nad druhým podobným gombíkom bolo napísané „Svetlo“.
Otvorilo mu mladé tenké dievča s veľkou bielou mašľou v tmavých vlasoch a v dlhej bielej fertuške s vreckom. V ruke držalo pracháč s perím. Keby nie pracháča, bol by sa jej predstavil, možno i ruku bozkal. Takto hneď videl, že je to chyžná, a sebavedome sa spýtaclass="underline"
— Sú páni doma?
Dievča si ho premeralo od hlavy po päty, či je to nie vandrovník alebo žobrák, a keď videlo slušne oblečeného driečneho mladého človeka, ktorý sa usmieval, skrylo pracháč za chrbát a zašvitorilo:
— Páni odišli. Slečna len čo sa vrátila z „rajtovania“.
— Slečna Želka?
— Áno, slečna Želmíra.
— Oznámte ma, prosím, — potešil sa Landík, — práve slečnu hľadám.
Otrčil dievčaťu navštívenku a zdvorilo dodaclass="underline"
— Prosím vás, slečna Mariška.
Mariška otvorila oči od začudovania. Nevedela si vysvetliť, odkiaľ vie tento pán jej meno.
— Odkiaľ ma poznáte, pán doktor?
— A vy odkiaľ viete, že som doktor?
— Mladí páni, čo k nám chodia, sú všetci doktori.
— Ja viem i vaše priezvisko… Ó, ja vás dobre poznám už dávno. Vy ste Mariška, pardon, slečna Mariška Nebehaj.
— Kedyže sme my boli spolu? Prvý raz vás vidím.
— Tam dolu ste na tabuľke, slečinôčka. I to viem, odkiaľ ste a koľko rokov máte.
— Koľko?
— Dvadsať.
— Svätá pravda.
Vošla s kartičkou a o chvíľu ho vpustila do prijímacej izby s červenými kobercami a fotelmi, širokým divánom, na ktorom boli samé vankúše, pajáci, jeden malý medveď a baranček, po kútoch fikusy a palmy, na stenách veľké obrazy. Z izby cez otvorené dvere bolo vidieť celý rad izieb s lesklými parketami, rámy a kraje obrazov, kde-tu vytŕčala pozlátená noha stoličky, strapce a rožky farebných tepichov a na samom konci veľký portrét neznámeho človeka s okrúhlou čiernou bradou a hrubými vykrútenými fúzmi, stojaceho a opierajúceho sa prstami o rokokový stolík pod tmavočerveným baldachýnom, ktorý bol previazaný šnúrami a kystkami. Na stolíku bola namaľovaná otvorená kniha.
„To je akiste domáci pán,“ myslel si Landík, „a tá kniha zákon. Tiež strážca pravdy a spravodlivosti.“
Ktosi zavolal zdnu:
— Pekne vítam. Nech sa páči sadnúť! Hlas bol chrapľavý, idúci z brucha.
„Nie je možné, aby to bol Želkin hlas,“ rozjímal Landík prekvapený. „Iste nejaká stará mať z rodiny.“
— Nech sa páči sadnúť! — škrečal hlas ďalej z ktorejsi izby.
— Ruky bozkávam, milostivá pani, — zavolal, — už sedím.
— Pekne vítam!
— Ďakujem, milostivá.
— Nech sa páči sadnúť!
Landík si sadol do fotela, skrížil nohy a položil si rukavičky na koleno. „Ký čert! Iste má podagru a nemôže sa hýbať, alebo je v spodnej sukni.“
— Gloglogloglo, — počúval.
Akoby niekto pil z fľaše.
„Čo si nenaleje do pohárika?“ — čudoval sa. „Kto to kedy slýchal z fľaše piť.“
— Tŕŕŕ… Puk!
Landík sa zahanbil.
„Iste nejaká chorá osoba, čo sa nemôže zdržať,“ pohoršoval sa, „ale prečo potom nezavrie dvere?“
— Ako sa máte?
— Ruky bozkávam za otázku, — kričal Landík, — len tak.
Vtom sa ktosi zachichotal za jeho chrbtom. Landík sa prudko obrátil. Videl dievča v čiernom tvrdom klobúčiku, v dlhom kabátiku, veste, nohaviciach a čižmách, s bičíkom v ruke. Udieralo sa ním po sárach a krčilo sa od smiechu.
— Nech sa páči sadnúť, — krákalo z izby, — prídem hneď.
— Ruky bozkávam, — klaňal sa do izby Landík a zvedavo pozeral na slečnu v nohaviciach a s bičíkom.
— Kuš! — zakričala slečna smerom, ktorým Landík posielal svoje „ruky bozkávam“. — To ťa papagáj víta, — obrátila sa k hosťovi. — Vitaj, Janík! Nepoznávaš ma? — No! — a zošpúlila ústa k bozku.
— Želka!
Bozkali sa priateľsky. Landík bol zahanbený, že sa tak pustil s papagájom do rozhovoru, tituloval ho milostivou paňou a ruky bozkával. Bolo mu chvíľu trápne, ale premohol sa. Želka ho potešila:
— To u nás každý nový hosť cez to prejde.
„Že by to bolo taktné, nemôžem povedať,“ kritizoval v duchu. „Takto zahanbovať hneď pri príchode. Protivní ľudia i s papagájom.“
— Čo robíš v Bratislave? — spýtala sa Želka.
Landík rozpovedal, že v Bratislave i ostane. Sem ho preložili. Prišiel spraviť poklonu a hneď má i žiadosť. Vlastne nie on osobne, ale úrad, pán prezident, ministerstvo, vyslanectvo v Pešti a indický kráľ. Potrebujú desať-pätnásť dievčat-slečien v kroji na privítanie jeho výsosti Iftikara Ul-Mulk Bahadura.
— S nádejou a dôverou sa obraciame všetci práve k slečne Želke, to jest k tebe, že nám neodoprieš podať pomocnú ruku pri takej vážnej príležitosti, keď sa dotýka India bratislavských brehov a kráľovská noha vstúpi na zem našej republiky, — rečnil s pátosom.