Želka bola „ohromne“ rada, že Janík zostane v Bratislave. Bude o jedného dobrého kompána viacej v kaviarni, pri jazdení, pri hrách, člnkovaní, kúpaní, tancovačkách, vychádzkach. Pri otázke krojov sa zamyslela.
— Janík môj, — hovorila s nádychom smútku, — kto by teraz nosil kroj? To si každá radšej dve toalety kúpi. Kroj je ťažký, nepohodlný. Čižmy. Nemožno… Ale jednako by som ti rada pomohla…
Mám tirolský ešte z plesu… Toldička bude mať holandský… Vierka španielsky…
— Žiadal by sa národný, piešťanský, čičmiansky, moravský.
— Možno, že v divadle. Naša primadona iste bude mať. A v garderóbe azda tiež bude… V múzeu, v oddelení krojov… Počkaj! Zoženieme všetko.
— Ale do štvrtej popoludní. O šiestej príde kráľ. Budeme ti všetci veľmi povďační, milá Želka. — Pohladil jej ruku.
— A nehnevaj sa na mňa pre ten letný prekobrc, — zaprosil. — Náramne ma to vtedy mrzelo. Ešte i teraz, keď si spomeniem, ide mi krv do tváre od hanby.
— Ukáž! — chytila ho za bradu a zdvihla mu tvár. — Nevidieť… Naľakala som sa a mrzelo ma to pred Dubcom… A ty si sa prečo nahneval, že si tak odišiel bez rozlúčky?
— Zdalo sa mi, že som kúkoľ v žite, chudák medzi boháčmi…
— Zostaň tu na obed. Som sama. Rodičia sú na bankete. Podelím sa s tebou.
— Mám si prichystať reč, ďakujem ti.
— Ty ho vítaš? — začudovala sa.
— Ja.
Spľasla dlaňami od radosti.
— Prichystáme ju pri obede. Ja ti ju poviem: „Vaša výsosť!“ — stala si do pózy a priložila si ruku na srdce. — „Sme hlboko poctení, že vaša výsosť ráčila sa uponížiť k nám, do sídelného mesta Slovenska…“
— Želka, loď nestojí. Pravdepodobne sa blíži ku Komárnu, — upozornil Landík ako predtým Škvrnitého. — A ani čas nestojí.
— Hneď sa preoblečiem a po obede zájdem k priateľkám. Teraz by som ich sotva našla. Do jednej času dosť.
Odišla a o chvíľu sa vrátila v červenom kimone s ustarostenou tvárou:
— Ty, a vie ten Bahadur po slovensky? Reč by bolo treba povedať po anglicky alebo po francúzsky. Vie?
— Neviem.
— Povieš ju po francúzsky.
— Neviem.
— Naučím ťa.
— Nenaučím sa.
— Horší by si bol ako náš papagáj?
Ešte kým doniesli obed, reč bola hotová. Landík ju diktoval, Želka písala.
— Vaša výsosť, milostivý kráľ …
— Mü? — opýtala sa.
— Nie, „mi“, mäkké „i“.
— Milosti…vü?
— Vü… Milostivü kráľ. Vü, ypsilon… Keď krútime glóbus, nájdeme na ňom veľkú Indiu…
— Indiu, — písala Želka.
— Ale ťažko.
— So „š“?
— So „ž“.
— Ťažko naše malé Slovensko…
— Janík, najlepšie bude, keď to hneď preložím do francúzštiny.
Súhlasil. Vyšla reč krátka, ale pekná. Hovorilo sa v nej, ako sme už začali písať, o veľkej Indii, o malom Slovensku, o veľkom človeku a malom človeku, o veľkej pocte, ktorú tento veľký človek dáva malému. Návšteva táto je veľkým darom, za ktorý malý kraj ďakuje iba slabými, ale vrelými slovami. Tieto slabé a vrelé slová sú našou veľkou vďačnosťou za veľký dar a poctu, ktorá sa nám dostala. Želáme atď.
Želka pomocou malého slovníčka preložila celú reč, ako Janík hovoriclass="underline"
„Votre majesté le grand roi des Indes! Quand nous tournons le globe, nous trouvons le grand pays des Indes et en continuant a tourner, nous apercevons ensuite, bien loin d’eux la petite Slovaquie. A ce petit pays c’est abaissé le représentant des grands Indes. Nous voyons en cette visite un présent de vous, pour lequel nous vous remercions. Soyez bienvenu chez nous et portez vous bien dans la petite capitale de la Slovaquie. Nous vous souhaitons bon voyage!“
Želka túto reč napísala i podľa výslovnosti a Janík pri čiernej káve s papierikom v ruke vedel z nej už dve vety. Nebolo to všetko tak preložené, ako on diktoval, ale bolo to dobré, ibaže hneď pri privítaní, za „soyez bienvenu“, stálo „bon voyage“. To znelo tak: „Vítame ťa. Čert ťa ber.“ Poslednú vetu teda vynechali. Dievča sa smialo pri výslovnosti a vyčítalo:
— Nesmieš tak veľmi fufnať… „R“ nie tak tvrdo… Nie „prrezant“, ale „pvezá“… Nekrč nosom!… Nie „pourr“, ale „púv“… Nie „rremerrsion“, ale „vemevsion“. Nie „porrté“, ale mäkko „povté“.
— Pvezá… púv… vemevsion, — napodobňoval. — Tak?
— Dobre.
Hneď po čiernej káve sa Landík odporúčal. Želka sa šla zasa preobliecť, že pôjde k priateľkám za krojmi.
— A ty príď, Janík, — zvala ho.
„Milé ochotné dievča“, myslel si Landík, idúc dolu schodmi. „Len papagáj bol sprostý… Gván voa dezend… Nú voajon an set vizit ön pvezan de vú, púv lekel nú vú vemevsion… Nú vú pú… memoroval si. — „Šé nú… povté vú… Do šiestej sa to naučím… Ako ten papagáj…“
23. Reč
Na Štúrovej ulici prúd ľudí nedal rozmýšľať. Musel sa vyhýbať raz napravo, raz naľavo, prešmykovať sa medzi idúcimi, pridržiavať si klobúk pred vetrom, ktorý fúkal zo všetkých strán, žmúril očami pred prachom, obracal sa chrbtom, aby nabral dych, zastával pred každou križovatkou, obzrel sa dookola, či je voľný priechod, či mu nevylezie nejaké zúrivé auto, bicyklista, motocyklista, električka alebo autobus na hlavu. Vše ho trhlo, keď mu za chrbtom zavrešťala trúba alebo zaznelo zúfalé zvonenie električky.
— Musí to tak letieť, — hundral nahlas, — že nevedia vynájsť miernejší upozorňovací prostriedok!… Každý musí sedieť na nejakom koliesku a vypúšťať spod zadku smrady… Rozumie sa, že na každom motocykli pri capovi musí byť i koza… Aké je to neestetické, také rozčapené ženské nohy…
Cez námestie Republiky ledva prešiel na druhú stranu. Chcel prejsť nevšímavo, ležérne, aby nevideli, že prišiel z dediny, a dva razy musel zastať pre vozy krochkajúce ako sviňa a rútiace sa dolu vŕškom. Pred jedným i zatancoval. Nevedel, či má prebehnúť, či zračkovať a — zatancoval. Šofér na neho zagánil a pokrútil hlavou.
— Sviňa! — zavolal za ním Landík.
V Starom Meste to nebolo. Tam sa mohlo prechádzať dôstojne… Tu nemajú nijaký poriadok… Nemohlo by pľuhavstvo chodiť pešo…
Dvojaká psychológia pešiakov a voziacich sa. Ani jeden je nie spokojný s druhým.
Konečne prešiel a úzkou uličkou sa dostal do Heydukovej ulice a tam do Charitasu, kde sa na druhom poschodí v malinkej izbe dočasne ubytoval.
Sadol si na úzky otoman a oprel sa hlavou o múr, že zažmúri oči aspoň na desať minút. Vstával o štvrtej ráno, päť hodín sa trmácal na železnici, dve hodiny počúval Škvrnitého, dobre obedoval, vypil si ťažkého vína, diktoval reč, šiel Štúrovou ulicou na námestie Republiky s napätou pozornosťou, nie div, že prišla na neho driemota. V izbe bolo teplo. Septembrové slnko koso svietilo na parketovú dlážku a žltú stenu, fľaša s vodou na stolíku sa blyšťala, dúhovitá škvrna padala na lacný koberček, zošitý z handričiek rozličnej farby… Tak dobre by bolo zvaliť sa a málilinko si pospať…
„Soajé bienvenü,“ obrátil sa k svojej reči, „e povté vú bien dan la petit kapitáľ de la Slovakí… Aspoň na päť minút… Ba či tie kroje zoženie?… ‚Doniesol mi šátek pratý‘…“ zazvučalo mu v pamäti. „To Milka tak škrieka a búcha na stôl do taktu… Anička sa smeje…“