Strhol sa a otvoril prižmúrené oči.
„Cup, cup, cup, bum!“
Nad hlavou, na treťom poschodí, ako čo by ktosi skákal alebo duby váľal.
„Nejaké orolské cvičenie,“ vysvetľoval si, pozerajúc na dopukaný plafón, a upokojil sa… „Votv mažesté lö gvand voadezénd! kannú túvnon glób…“ …Cup, cup, cup, bum!… V susednej izbe napravo od neho zaznel dievčenský smiech a piskot. Nejaké veselé dievčence sa vzájomne šteklili a výskali. Začal počúvať. Kdesi dolu hučal ventilátor…
„Kedy prestane?“ spytoval sa samého seba.
Hučanie neprestávalo. „Húúú… Cup, cup, cup, bum!… Hihihi… Tin, tin, tin, tin,“ začal ktosi brnkať na klavíri za jeho chrbtom… „Škály! Prepánaboha!… To je byt!“
Zadupkal i on, aby i tí, čo sú dolu, mali z neho radosť. Hodil papuču smerom k škrtiacim sa dievčencom, aby zamĺkli. Hore nemohol, aby neváľali duby, a tak začal napodobňovať škály nahor i nadol, čo mu hlas stačiclass="underline"
„Cdefgahc…“ Tátátátátátátátá… Háháháhá…“
Neosožilo. Naopak, ako čo by navzdory zaspievalo rádio kdesi na prízemí:
„No, to je škandál!“ nahneval sa Landík. „Cigánska búda na vŕšku je útulnejšia, pokojnejšia a bezpečnejšia ako tieto ‚špuktrígle‘ čo teraz stavajú… To tu bude krásne… V každej izbičke rádio s inou melódiou. Klavíry, jeden so škálami, druhý s čardášmi, tretí so sonátami, štvrtý s tangami… Telocvičné dupkanie a skákanie. Rehot. Chrápanie. Vyzivovanie. Čľapkanie. Fŕkanie. Gargarizovanie. Spev. Pískanie. Detský plač. Čičíkanie… Všetko počuť. Ešte i to, čo sused zo sna hovorí… Aby človek dal pozor na svoje vetry!… Veď je bývanie na to, aby si si odpočinul od ulice, od spoločnosti, a nemôžeš byť ani doma sám. Keď spíš, ako čo by si spal na rušnom bulvári… Pri našich vzdelancoch by sme potrebovali bývania s metrovými múrmi ako u Rozvalida v Starom Meste… Tam Milka mohla spievať… Anička veru nemusela zakazovať čínsku muziku, nik by nebol počul… Škoda tých krásnych časov…“
Landík zažialil. Prišla mu na um vybielená kuchyňa u bankového direktora, gramofón, rádio, klavír, diván v stolovej, bozky, prstenček… Aký je osud, že zmazal tú krásnu prítomnosť, rozptýlil ich… Čo ozaj robí Anička a kde je?… Musí jej poslať kartičku… Lenže teraz sa musí učiť reč…
Ale v izbe nebolo ticho.
Ej, keby bolo bývalo ticho! Ani Anička by mu nebola prišla na um, bol by zaspal do večera, reč sa nenaučil, Iftikara Bahadura ani nevidel, nieto privítal, a bol by mal zasa nepríjemnosť.
Takto sa z bytu vytratil a šiel do sádku, zvaného toho času Palackého sadmi. Tu si sadol na lavičku, vzal papierik do ruky a učil sa ďalej svoju krátku, ale výbornú reč.
Precítil ju celú. Vedel, kde spraví veľké, okrúhle gesto na znak veľkosti, kde ukáže dlaň na znak malosti, ako sa asi pokloní, keď príde jeho výsosť, a ako, keď mu podá ruku… Miatlo ho trošku len to, že ak by sa s ním pustil do francúzskeho rozhovoru vo francúzskej reči. Čo potom? Najlepšie by bolo, keby prišla i Želka, je pekná a vie po francúzsky…
V prístave sa zišlo zo sto ľudí. Prevládali dámy, zvedavé na čokoládového kráľa, na jeho iste ešte čokoládovejšiu manželku, na jej úbor a ktovie, možno, že bude mať i nejaký diadém na hlave so samými briliantmi. Jožko Pihik bol tiež na dvorci so svojou dvanásťčlennou bandou. Tak sa dohovorili, že keď počuje slávyvolanie, má spustiť hromový tuš. Pri samom východe z Dunaja stálo dievčatko oblečené do čičmianskeho kroja. Držalo obidvoma rukami kytku z červených klincov, ktorú malo odovzdať s hlbokou poklonou pani kráľovnej a zarecitovať na privítanie krátku básničku, ktorá sa končila:
Túlilo sa k mladej tenkej dáme, zrejme matke. Okrúhlymi belasými očkami pozeralo kedy-tedy na ňu a usmievalo sa jej, keď sa im oči stretli.
— Nie ti je ťažká? — spytovala sa dievčatka, nakláňajúc sa k nemu a držiac ho za pliecka.
— Oj, nie.
— Daj, podržím.
Ale dievčatko držalo kytku a nepustilo.
Nechýbali ani mladé panie a slečny v ľudových krojoch. Landík ich narátal jedenásť. Pestreli sa medzi tmavými kabátmi ako kvetnaté koleso v čiernom lese. Medzi nimi bola i Želka v kyjovskom kroji. Červená farba jej pristala a červené krátke sukničky opálali sa na nej, odhaľujúc ešte väčšmi pekné rovné nohy v črievičkách. Šiel rovno k nej a srdečne jej ďakoval za „obrovskú“ ochotu. Želka mu vyplazila jazyk, čo podľa vtedajšieho žargónu mestských slečien znamenalo toľko, ako: „Rada ťa mám!“
Landík sa cítil hlavným aranžérom slávnosti. Skúmavo hľadel po obecenstve a tak sa mu videlo, že i zo strany administratívnej je všetko v najväčšom poriadku. Prítomní boli policajti-kavaleristi i policajti-pešiaci. Ukázala sa i kozia briadka slávnostného oddelenia — koncipient dr. Svetlý, i začesaná plešina štátnej bezpečnosti — komisár Vrabec, i zlatý zub verejného poriadku — Nebohý, i zajakavý cudzinecký ruch — komisár Solnička.
Chýbala už len loď indického kráľa. Čas utekal, a spásonosného kotúča dymu nebolo vidieť nad Dunajom. Slnko zapadlo kdesi za Hainburgom. Zlatistý Dunaj zbelel. Od červených obláčikov na západe kde-tu sa ukázali na vlnách červené škvrny. Na nebo sa pomaly dvíhala bledá tma a rieka začala temnieť. Očká drobných krútňav akoby sa boli zavreli. Strácali sa zraku malé člnky, siluety veslárov, dym propeléra a jeho zástavky. Hainburg splynul s vŕškom a bašta unikla v háji. Pás lesa cez Dunaj a okolité kopce, ešte pred chvíľou ďaleké a hmlisté, sčerneli, vystúpili a priblížili sa. Zažiarili široké obloky Múzeumky. Svetielka začali vyskakovať z blízkych domov, vysadli na propelér, plávali kosmo na druhý breh, odrážali sa vo vlnách, ako čo by sa chytali jedny od druhých, vzplála kaviareň a cez stromovie prebleskúvali veľké pohyblivé svetlá reflektorov áut a električiek.
Loď indického kráľa len neprichádzala. Obecenstvo bolo netrpezlivé. Šťukali vrchnákmi hodiniek, odhŕňali rukávy, nadvihovali ruky k očiam, ustaľovali, že je pol ôsmej, osem, prekračovali, paličkami hrabali v piesku, debatovali o presnosti. Jedni tvrdili, že si kráľ môže dovoliť, aby obecenstvo čakalo na neho i dva dni, ba že by nebolo ani kráľovské, keby taký kráľ prišiel na minútu; iní vyvracali túto mienku a vraveli, že práve králi bývali vždy pedantní a len demokratickí hodnostári dávajú na seba čakať. Akýsi vysoký pán hneď i uviedol príklad, ako čakal ministra obchodu od rána do večera s banketom, a ten si medzitým odbavil obed i večeru u akéhosi generálneho direktora z ktoréhosi veľkého cukrovaru. To by kráľ nikdy nebol urobil. Tretí sa zamiešal, že čakanie nemá nič spoločné s demokraciou. Netreba generalizovať nespôsoby a nevýchovu jednotlivca. Štvrtý skočil do debaty, že čert ako diabol… Obecenstvo, ktoré sa tislo ešte pred chvíľou k zábradliu, zredlo. Začali odchádzať. Dievčatko s kytkou fňukalo od ustatosti a dalo kytku matke, aby ju držala. Dámy zmĺkli, čo je najlepší znak vyčerpanosti od čakania.
Bolo pol deviatej, keď prišiel kuriér z krajinského úradu v osobe Osušátka a zvestoval Landíkovi, že indický kráľ zmenil plán a príde do Bratislavy len na druhý deň o ôsmej.