Landík vyšiel na drevené schodíky a vyhlásil hromovým hlasom, čo sa stalo. Ďakoval zhromaždeným za trpezlivosť a prosil, aby sa na druhý deň presne o siedmej dostavili privítať a poctiť nášho veľkého priateľa, jeho výsosť indického kráľa Bahadura. Zavolal k obecenstvu:
— Teda do videnia, dámy a pani!
— To nám tiež skôr mohli povedať! — zavolal ktosi.
— Nech ma má rád!
— Veličenstvo!
Želka, keď sa Landík zaujímal, či dámy prídu, s kyslou tvárou povedala:
— Sotva.
— Želôčka, príď, — modlikal, — raz za sto rokov príde taký kráľ do republiky! Môže sa do teba zamilovať.
— V Piešťanoch ich je plno… A potom, ja o šiestej cvičím pri rádiu…
— Raz vynecháš.
Želka zasa vyplazila jazyk.
— Ďakujem ti a presvedč i ostatné dámy.
Na druhý deň prišiel kráľ o ôsmej, ale spal. Landík s ostatnými čakal, že prehodia mostík, a s tlkotom srdca v duchu opakoval svoju francúzsku reč: „Votv mažesté lö gvand voa dezend… Kannú tuvnon lö glób…“
Mostík neprehadzovali a na palube nebolo nikoho. Len okolo desiatej vyšiel akýsi pán v bielej čiapke so zlatými šnúrami a s veľkou trúbou.
„Začína sa,“ myslel si Landík… „Votv mažesté lö gvand voa dezénd,“ memoroval a pery sa mu hýbali. „Čo nejde?… Čo to trúbi?… Kannú tuvnon…“
Z trúby, ktorú si priložil pán na lodi k ústam, počul Landík čisto po česky, že jeho výsosť spí a na breh ani nevyjde, pocestuje do Viedne.
Landíka ako čo by boli obúšili tou trúbou. V mozgu sa mu zatmilo a namiesto francúzskej uvítacej reči dal si dlane k ústam a nahnevaný nad toľkým čakaním, tlmočiac city obecenstva, zavolal po slovensky:
— Ty somár!
Hlučné živio, nazdar a sláva zahlušili tento srdečný slovenský pozdrav. Pihík zahral tuš, nazdávajúc sa, že sa slávnosť začína. Pán s trúbou na lodi sa niekoľko ráz hlboko poklonil.
— Ale veď to nebol ani kráľ, — povedal vysoký pán, ktorý včera debatoval o presnosti.
Landík sa cítil republikou.
— Urážka republiky, — vysvetľoval Želke, ktorá ho chytila za plece a vravela mu:
— Dobre si mu povedal. Teraz musíme ísť na čokoládu do Berlinky.
— Poďme!
Kytku rozdelili medzi dámy. Dali i dievčatku, ktoré sa rozplakalo.
Landík dostal tiež jeden klinec. I Jožkovi Pihíkovi núkali, ale ten povedaclass="underline"
— To by bolo málo.
Len keď ho upokojili, že mu za tuš zaplatia, vzal.
V Berlinke bola senzácia. Čítali v A-Zete, že sa indickému kráľovi dostalo skvelého privítania. V mene Slovenska vítal ho vládny radca dr. Landík krátkou, ale vzletnou a oduševnenou francúzskou rečou. Nadšené obecenstvo tlieskalo a volalo na slávu. Dámy v krojoch zahádzali indického naboba a kráľa kvietim. Kráľ dojato odpovedal a pozdravil celé Slovensko. Na konci bola poznámka, že náš populárny vládny radca môže očakávať metál siamskych dvojčiat.
— To zasa ten náš mladý redaktor, — hovorila Želka. — Vždy sa ponáhľa. Gratulujem ti k vládnemu radcovstvu a k metálu.
— A k reči?
— I k reči.
Takto sa dostal dr. Landík do novín, len čo prišiel do Bratislavy. Iní sa v tomto meste stratia ako orech vo vreci orechov. Orech ako orech. Čo jeden orech, kde ich je toľko. Landík sa nestratil. Dostal sa navrch. Z novín prešiel najprv ako výstrižok do prezídia krajinského úradu, kde všetky zvláštne udalosti vystrihovali, priliepali na hárok a prezentovali pánu prezidentovi úradu. On, ako všetko, i výstrižky čítal, a dr. Landík vzbudil jeho pozornosť. Spýtal sa šéfa prezídia.
— A to ten Casanova, čo mal tú známosť so slúžkou?
— Ten.
— Šikovný chlapec.
— A ochotný, veľmi ochotný. Kolega Škvrnitý si ho nevie prenachváliť.
— Dajte ho do prezídia.
Tak prešiel dr. Landík nielen ako výstrižok, ale i ako osoba a úradník do tohto úradu nad úradom, kde zobratá smotánka najlepších ľudí diriguje, kontroluje, administruje, berie na zodpovednosť, karhá, kvalifikuje, povyšuje, prepúšťa, a dáva im zálohy na plat.
S inou úradnou povinnosťou dostalo sa mu i čítanie Rudého práva, Práva lidu a Robotníka. Vystrihoval ponosy na úrady, rozličné úradné prechmaty, administratívne neporiadky a nespravodlivosti, páchané na pracujúcom ľude, čím si získal politický vplyv.
Okrem tohto vyznačenia spriatelil sa zasa so Želkou, ktorá u rodičov vymohla, že ho ako rodinu volávali na obedy, najprv každú nedeľu, potom i každý štvrtok, stal sa rodine sympatickým, najmä bradatému a fúzatému dr. Petrovičovi, ktorý ho ako krajinský poslanec a člen výboru pokladal i za kolegu v úrade i za kolegu podľa doktorského diplomu. Oslovoval ho: „Janíčko, ty môj dupľovaný kolega!“ Kedy-tedy mu i sľúbil, že v jeho záujme prehovorí s pánom prezidentom, príležitostne i s pánom ministrom, aby nebol komisárom donekonečna.
So Želkou sa dostal i do dámskej spoločnosti a stal sa jej populárnym členom.
Keď išla reč o ňom a niekto nevedel, kto je Landík, povedalo sa len toľko:
— Ten prezidialista.
A keď niekto ani takto nevedel, ktorý je to prezidialista, bolo treba povedať:
— Nuž ten Indián.
— A, ten Indián.
A hneď vedel každý, kto je to.
24. Bublina sa rozpukla
Prešiel september. Celý bol slávnostný, slnečný a teplý ako mládenec. Nebo bez obláčkov. Slnko zapadúvalo v meďovočervenej vatre a sťahovalo sa ako veľký zlatý vták každý večer ďalej na juh. Stromy a lúky sa ešte zelenali. Fialová jesienka kvitla. Kde-tu oneskorený králik. Kry šípov a hložia červenali sa od svojho drobného ovocia. Trnky belaseli. Farby bolo ešte dosť. Ale na rozrytých parcelách stáli už len vrecia zemiakov, rezali kukuričné byle. Ich korene, vňať a smeti spaľovali. Horeli ohne po medziach a nad poľami sa vznášal dym a smrad… Nad žeravým západom stálo bledozelené nebo a na ňom believal sa mesiac ako mliečne okrúhle tienidlo lampy, kým ju súmrak nezapálil a noc nevykrútila knôtik, aby zahorela plným svetlom. Vtedy už bolo cítiť v povetrí chlad jesene. Nevdojak prichádzala na myseľ dlhá osem-deväťmesačná zima. Človeku začínalo byť smutno okolo srdca.
Možno, že od umierania prírody i Anička bývala smutná, keď hľadela na polia za záhradou pri rozvalidovskom dome z oblokov kuchyne. Zo sporáka sálalo teplo a dobre ho bolo cítiť. Nie tak ako v lete, keď kuchynská žiara bývala i nepríjemná a keď všetko bolo predsa príjemné, aspoň za ten mesiac, kým páni boli preč… I potom… Zdalo sa jej, že i jej leto odchádza s tým akýmsi iným teplom, ktorého škoda, večná škoda.
„A keby aspoň nejakú kartičku poslal,“ zamýšľala sa.
Anička! Nečakaj kartičku. Ak by si ju i dostala, nepripisuj jej význam. Nezamýšľaj sa, aby ti zásmažka neprihorela a nenahneval sa zasa tvoj pán, pán direktor, ku ktorému si sa vrátila za kuchárku s nádejou v srdci, že nájdeš v Starom Meste milého pána doktora, s ktorým si sa vtedy ani nerozlúčila, čo ťa teraz hryzie ako zlé svedomie. Nenašla si ho už. Bol preč. Je preč. Nezachytila si chvíľku šťastia, keď bolo treba iba ruku vystrieť.
To tvoje šťastie schytil mestský vír a krúti ním.
Nadlho si sa stratila z jeho myšlienok, ako tá indická kráľovná, čo odišla na lodi hore Dunajom, ktorú chcel vítať krátkou rečou, hudbou a ružami.
Beriete zasa mäso u Tolkoša. Nenávidíš tohto udavača, ale on sa zasa chystá, že niekedy oblečie sviatočné šaty a pôjde ťa vypýtať.