Ak premôže svoj „honor“.
DRUHÝ DIEL
1. Koreferent
Petrovič sedel vo svojom „súkromnom kabinete“.
Ako rozličných zamestnaní, tak i „kabinetov“ mal viac. Dolu na prízemí pri svojej advokátskej kancelárii mal svoj osobitný „kancelársky kabinet“, v bankách a iných podnikoch, kde bol prezidentom, predsedom, právnym alebo správnym radcom, mal svoje „prezidentské, predsednícke, právno-radcovské alebo správno-radcovské kabinety“. Vo svojom súkromnom byte mal svoj súkromný kabinet.
Mužská izba s remennou klubovkou, písacím stolom, knižnicou s knihami, viazanými v zlatoreze, veľkým portrétom vlastnej osoby, papagájom Lulu, stoličkou kolembačkou, hlbokým fotelom s veľkými uchami a tajnou skrinkou v stene s koňakom.
Z dvanástich hrušiek krištáľového lustra svietili len tri. Všetkých dvanásť svietievalo, keď prišla významná návšteva, ku ktorej bolo hodno byť zdvorilým, šesť ich svietievalo pri menejcennej, ale predsa cennej návšteve, keď sa nebolo treba namáhať s úsmevmi od nečakanej radosti, tri žiarili pri každodenných ľuďoch, ktorí prišli s daromnicami znepokojovať, alebo keď boli domáci sami. Týchto načo osvetľovať? Hlavné je, aby videli a nedrgali do náradia a do seba.
V priestrannej izbe bolo ticho. Veľký portrét domáceho pána ani čo by sa bol utiahol do polotmy. Tak sa mu aj svedčilo, keď bol sám pán doma. Poblyskúvali iba široké, pozlátené rámy. Papagáj Lulu vo vysokej, pevnej, drôtenej klietke neškriekal ako obyčajne. Vedel, že keď jeho pán číta, musí držať jazyk za zubami, ináč by mu povedali: „Kuš!“ Ak by to nepomáhalo, zastreli by mu klietku prikrývadlom, čo značí: „Dobrú noc!“ A jemu sa ešte nechcelo spať. Husté, hrubé záclony zo žltého brokátu boli stiahnuté. Na jednej sa kolísal svetlý kruh uličnej lampy, lebo bolo veterno. Nedoliehali sem a nevyrušovali z práce časté trúby automobilov a nepríjemný rachot motocyklov. Zneli tlmene, ako ďaleké uhúkanie sov. Praskali iba parkety, sťaby vyrovnávali svoje stlačené údy po odchode domácej panej a dcérky Želky, ktoré odišli na rytmiku pre udržanie ohybnosti tela a krásy pohybov. Mohli prísť len okolo ôsmej rovno na večeru.
Bolo dobre bez domáceho ruchu. Petrovič vždy cítil uľahčenie na duši i na tele, keď mohol byť v dome sám. Napĺňalo ho to malou, chvíľkovou radosťou, že dvere nik neotvorí, nik na ne nezaklope a neprekvapí ho. Môže sa celkom slobodne oddať svojim myšlienkam, svojej robote a pritom byť v akejkoľvek polohe. Keď chce sedieť, sedí, keby sa mu zažiadalo vstať, vstane, keď poprechádzať, poprechádza sa, môže si ľahnúť hoci na koberec, kabát si vyzliecť, môže a nemusí hovoriť, a konečne, čo sme mali na začiatku spomenúť, môže si aj upiť, a nikto ho neuvidí.
Dnes pracoval ako zástupca krajiny, lepšie povedané ako člen krajinského výboru, ešte lepšie povedané ako krajinský poslanec.
„Krajinský poslanec“ bol teraz jeho najmilší titul. Ani titul „prezident“ ho tak netešil, hoci ho takto oslovovali v banke Uránia i v cementárni Merkúr a aj inde si ho mohol požadovať a mu ho i dávali. Lenže čo z toho? Čoho je veľa, nie je vzácne. Keby tak niekto pri slávnostnom predstavení v Národnom divadle zakričaclass="underline" „Pán prezident!“, kdekto by sa obzrel. Prezidentov je plno. Napríklad, keď odpočítame krajinského prezidenta, ktorý s Petrovičom ruka v ruke pracuje, je tu hneď finančný prezident, tu sú prezidenti vrchného súdu, krajského súdu, senátni prezidenti, železničný, poštový, aspoň dvadsať bankových, tridsaťštyri zväzových, prezident Zemedelskej rady, Slovenského domu v Prahe, Českého domu v Bratislave, Autoklubu, Aeroklubu, Dunajskej stráže, Apolla, Danubia, prezidenti družstiev a komôr… To nemôže imponovať… Hypertrofia ako vo všetkom.
Keď niekto kričal za ním: „Pán advokát!“, to si ani nevšimol. Nepopulárne poslanie. Mal ho síce sám na tabuľke, ale možno práve preto, lebo na tabuľkách sú i také firmy, ktoré čistia byty už či od hmyzu či od najskromnejšieho zariadenia, ako napríklad páni kolegovia, a nadovšetko financi. A to už radšej s čertom ako s financom. Nechcem mať s nimi nič spoločné. Čistenie bytov sa s jeho dôstojnosťou nezrovnáva.
„Pán predseda!“ To je celkom nič. Predsedu má každý spolok, ešte i filatelisti — tichí blázni, ako im nadávajú. „Pán nie čestný člen Ústredo-severo-západo-stredo-juho-východo-slovenskej elektrárenskej spoločnosti“ by ho bolo azda i mrzelo. A keby ho bol nejaký neskúsený dedinčan tituloval len per „pán doktor!“, iste by sa urazil, lebo na toto oslovenie reagujú všetci vysokoškoláci; naučili ich to holiči, čašníci, obchodníci a agenti. Prosté „pane!“ znamenalo už aféru, ktorá sa skončí pred súdom… Ale „pán poslanec!“, „pane poslanče!“, to už áno. Najmä keď sa vynechal epiteton „zemský“ alebo „krajinský“. Takto to potom zvučalo ako „poslanec NZ“, čiže Národného zhromaždenia. Takýchto poslancov je síce tiež mnoho, ale sú roztrúsení po celej krajine a je zriedkavosťou, že by chodili spolu na všetky zhromaždenia a slávnosti. Každý má svoje osobitné cestičky.
Čo patrí pánubohu, dajme jemu, čo financovi, financom. Zostane nám iba titul, a tých titulov je i tak málo, dajme ho teda každému, i tak nič nestojí, nestratíme zo svojho, neuberajme z cudzieho.
Sedel teda pán poslanec pri svojom písacom stolíku a študoval riadny program, pokračujúci program, náhradný program, dodatočný program najbližšieho krajinského výborového zasadnutia.
Spočiatku sedel celkom riadne, ako praobyčajný smrteľník. Hlavu mal opretú o lakte, palce rúk za ušami. Len zavše si oslobodil pravú ruku od ucha a prešiel ukazovákom po klepanom hárku, aby sa presvedčil, či dobre chápe. Inokedy uvoľnil ľavé ucho od ruky a siahol ňou do vnútorného vrecka na kabáte, či je v ňom tľapkavá fľaštička koňaku, ktorú vždy nosieval so sebou a na noc si ju kládol pod hlavnicu. Keď ho niečo znepokojilo, chlipol si, glgol raz, dva, tri, štyri razy, ba i viac ráz, podľa miery znepokojenia.
I teraz pri študovaní programu odtiahol raz obidve ruky od uší, narovnal sa vo foteli, vytiahol fľaštičku, odkrútil niklový vrchnáčik, tri razy nahlas glgol a zas opatrne zakrútil vrchnáčik. Zamľaskal ústami a vpustil fľaštičku naspäť do bočného vrecka.
Čo ho znepokojilo?
Ach, to bolo menej, ako keď moľ prelietne ponad stolík. Zamrzelo ho, že jeho veci v programe sú až na tridsiatej strane, po kultúrnych, sociálnych, nemocničných, zdravotných a živnostenských bodoch. To je už po tretí raz. Musí sa spýtať hlavného radcu dr. Homločku, čo tak antipatizuje s roľníkmi, že ich dáva na koniec, práve on, ktorý je v súkromnom živote tiež vlastne roľník, respektíve vincúr, a každý rok ho opáli agrárne slnko na čierno?
Hánkou si utrel ústa a zmenil polohu. Sadol si do fotela s ohromnými uchami tak, že si mohol vyložiť nohy v belavých gamašiach na písací stolík.
Ako titul „pán krajinský poslanec“, krajšie „pán poslanec“, bol jeho najmilším titulom, tak jeho najobľúbenejším oddychom bolo sedieť s nohami hore. Akási uveličenosť, príjemná ležérnosť, hladkajúca spokojnosť so životom a svetom zrkadlila sa v tomto položení. Takto sa najradšej vhlboval do vecí, ktoré boli jeho srdcu blízke, do podpôr pre maloroľnícky ľud.
Všetky tieto číslované veci mu tuho prirástli k srdcu. Poznal ich. Zaujímal sa o ne nielen preto, že bol výborníkom, ale najmä preto, že bol hlavný „koreferent“ všetkých národohospodárskych vecí. Druhý koreferent dekan Srdienko bol len pobočník, ktorý stojí v pozore a pozdravuje pána generála. On iba súhlasil a spolupodpisoval. Medzi nimi nebývali nikdy škriepky.