Neviete, čo je to koreferent?
Koreferent je hlas ľudu, i keď nie je volený ľudom, ale dostane dekrét od vysokého ministerstva. Načo je to? Na to, aby viacej očí viacej videlo. Pre jednu vec nestačí jeden úradník, nestačí ani druhý úradník, ani tretí, ani štvrtý, ani celý úradnícky zbor s jeho hlavou, ktorá všetky úradné referáty s piatimi, šiestimi podpismi lilavým atramentom, podpíše a tým posvätí. To sú všetko len úradné oči, ktoré hľadia lornetom paragrafu (§). Na veci treba hľadieť očami strádajúceho ľudu, s citom a porozumením. Úradníci sú úradníci a ľud je ľud. Skoro by sme mali chuť povedať, že sú to dva nepriateľské tábory. V jednom táborí úradnícka, zapätá, po bradu zagombičkovaná, tmavozelená blúza, a pod ňou skúpa, prozaická duša. V druhom rozopätý, voľný, teplý, prístupný, rôznofarebný kabát a pod ním veselá, radodajná poézia. V jednom tábore spravujú sa úradníci protivnou na rozgajdanosť, roztočitosť, neporiadok, nenumerovanosť. V druhom tábore panuje protiveň na závislosť, zviazanosť, kontrolu všelijakých tých motúzových paragrafov, na ich čísla, na formálnosť. V jednom nedôvera k neučenému laikovi, ktorý si sadol ako sa hovorí, na úradnú paripu a rozbíja hrnce, v druhom nedôvera k úradnému koňovi (šimľovi), ktorý by bol najradšej, aby bol každý hrniec prázdny, len aby on mal čo žrať.
Medzi týmito tábormi by bola priepasť, keby sa cez ňu nestaval most, aby nepriatelia nebojovali so sebou, ale aby sa vzájomne približovali a podali si ruky, zaspievajúc spoločnú hymnu práce. Z jednej strany stavajú tento most úradníci, z druhej strany občania-laici. Na spoločných poradách sa radia, ako ho stavať, ako sa zblížiť, ako si podať ruky a nejsť si hneď do vlasov. Na to je spolureferovanie, výbor, zastupiteľstvo, kde sa tie dva tábory schádzajú a presviedčajú sa navzájom. Vzájomne sa učia, ako možno blúzu rozopäť a kabát zapäť, hoci je zvykom, aby bola blúza zapätá a kabát rozopätý. A ako je s blúzou a kabátom, tak je aj so srdcom. I to treba raz rozopäť, raz zapäť. Obyčajne víťazí radodajná, teplá a veselá poézia nad pochmúrnou, ťažkou, úradnou prózou, srdce nad hlavou, kabát nad blúzou. Slniečko hreje, zoblieka mundúr, rozväzuje tkanice paragrafov, hádže všetko pod vŕby a paragrafy do vody, masíruje tvrdé, zvápenené žily, formy horia ako zapálená slama a trasúci sa žiadateľ sa tiež rozohrieva, smädný nachádza osviežujúci nápoj, habkajúci slepý nájde pomocnú priateľskú ruku, ktorá dáva, dáva a dáva, keď i nie zo svojho, ale zato tým radostnejšie. Všade odháňanému bedárovi sa tu otvoria dvere a plná dlaň, ktorá sa nezaviera v tvrdú päsť, päsť, ktorá sa vždy otvára v dlaň.
Na jedného úradného referenta, ľudovej reči úradníka, sú dvaja civilní koreferenti, v ľudovej reči zástupcovia ľudu. Dve pušky proti jednej úradnej šabli. Keby len dve pušky! Za tými dvoma puškami hrmí a hučí hlas národa, a za tou jednou šabľou šuští len akýsi papier-dekrét, ktorým bol vymenovaný akýmsi úradom. Nestojí za ním ani jeden svätý z božej kavalérie. Ký div, že chudák úradník hneď i hádže svoju tenkú šabličku do žita. Pri hlase ľudu — božom hlase — je jeho hlas, ak vôbec príde k hlasu, hlasom volajúceho na púšti. Radšej ani nemukne. Píše, ako mu diktujú. Na to je.
Preto páni koreferenti ani nebojujú s takým vojakom. Skôr bojujú medzi sebou. Ale — nebojujú ani medzi sebou. Skôr sa vzájomne podporujú. Pred každým prípadným bojom je najprv diplomatické pokonávanie, ktoré sa vždy skončí úspechom. Je pohodlnejšie povedať:
— Ty, kolega, nebudem proti tvojmu návrhu, ale ani ty nebuď proti môjmu.
— Ak ty nebudeš proti môjmu, nebudem ani ja proti tvojmu.
— Ja nebudem.
— Tak ani ja.
A pri pokonávaní netreba ani zápisníc.
Keď sme teda povedali: „národohospodársky referent“, to je toľko, že tento „boží bojovník“ má v hrsti všetky hospodárske otázky krajiny a „štátny bojovník“ národohospodárskej skupiny pri krajinskom úrade, vládny radca dr. Höfflein, je len exekútorom vôle ľudu. Nadarmo slúžil pri trojakých ministerstvách, rakúskom, československom a slovenskom, aby sa dozvedel, ako národ zmýšľa, musí behať za pánom koreferentom raz do advokátskej kancelárie, kde ako advokát berie informácie a preddavky od stránok, raz do niektorej banky, kde zasadá ako prezident alebo predseda a niekedy i ako nie čestný člen, inokedy zas do priemyselného podniku, kde je tiež prezidentom alebo predsedom, alebo právnym radcom, stáva sa, že i na súd, kde rokuje. Ináč by sa nedozvedel, koho chce ten ubolený národ navrhnúť napríklad do Centrálnej mliekárskej jednoty, ak by on sám, to jest zástupca národa, krátko, sám národ neráčil reflektovať na toto miesto, koho delegovať z krajinského výboru do národohospodárskych zborov, ak by sám pán krajinský poslanec nehodlal zaujať tieto významné miesta, koho by myslel do Obilnej spoločnosti, ak by len on sám nechcel venovať svoje eminentné znalosti tomuto významnému telesu, koho by myslel za horára do Makova, za lesníka do Vysokej, či nemá niekoho v kapse na povýšenie alebo preloženie, či navrhnúť, a ak áno, koľko na stavbu chlievcov pre ošípané a hydinu, na vzorné hnojné jamy alebo hlístovú akciu.
Pán koreferent na takéto otázky pozeral do svojej kapsy, vyťahoval z nej písma a listy, či niekto neintervenoval, a určoval mená a sumy. Ak bola vec otázna a stanovisko nejasné, len tým omráčiclass="underline"
— Pán vládny radca, o tom sa musím najprv s pánom ministrom dohovoriť. Hneď sa spojím s ním telefonicky. Ešte lepšie, keď sa budem s ním o tejto veci osobne zhovárať. Zajtra pôjdem do Prahy. Vyhľadám ho. Budem mu o tom referovať a potom všetko spravíme podľa jeho úpravy.
Taký minister, nevieme zistiť prečo, pôsobí na úradníka ako strašiak. Dr. Höfflein, ako skupinár, s prednostom oddelenia a s úradným referentom sa po takýchto rečiach pána koreferenta zamysleli, či mu išli vždy po ruke, či boli voči nemu vždy ochotní? Lebo ak nie? Bože im pomáhaj!
— No, čo bože, čo bože? — spýtate sa zvedaví. — Veď sú ministri nie ľudožrúti.
— Prosím vás, — odpovedia vám, — pánu koreferentovi postačí len zlé slovko povedať o nás, a sme hotoví.
— Ale veď pán koreferent je taký milý človek.
— Ešte dobre, že je taký slušný, — vzdychnú si, — úctivý, zdvorilý pán, rozumie veciam a má pochopenie.
Zato keď sa pán poslanec-koreferent obrátil niekedy k nim s otázkou:
— Čo je vaša mienka, páni?
Unisono znela odpoveď:
— Vaša mienka, pán poslanec, je i našou mienkou.
— Predsa, predsa, čo myslíte?
Ak by boli povedali:
— Boli by aj iné súrnejšie potreby… My by sme mysleli…
A keď ich pán koreferent zastavil krátkym:
— Ja zasa myslím…
Rozumie sa, jeho vývody si osvojili a s poklonami prisviedčali:
— Prosím, prosím. Pravda, pravda.
V takomto prípade áno.
Nuž takí sú páni koreferenti páni…
Na programoch, okrem krivdy, že roľnícke potreby boli skoro na samom konci, zdalo sa mu všetko v poriadku. Boli tam podpory i na drevársko-piliarske školy, i na hájnické, i na záhradnícke, i na ovocinárske, i na syrárske, i na liehovarské, i na chlievce a hnojné jamy, i na plemenné býky… Hop!… A kde sú sosnokazy obecné?… Veď som povedal, aby ich dali na denný poriadok…
Po krátkom hľadaní ich našiel ako tristopäťdesiaty štvrtý bod. Ten Homločko, ten Homločko!
Obrátil program a vrátil sa na začiatok. Chcel porovnať, koľko bodov má osveta, koľko on.