„Ale nech! Lež ako ja, kresťanský poplatník,“ durdil sa koreferent, „ako ja prídem k tomu, aby som podporoval kdejaký židovský sociálny spolok? Nech si ho podporujú Židia!… Musím prehovoriť proti tomuto nemravnému systému.“
Prechodil práve popod luster a odrazu zastal. Búšila ho po hlave neviditeľná päsť. Zračkoval. Pokrútil hlavou, ako čo by ho drhol golierik. Trhol ňou energicky naľavo a utvrdil sa vo vznešenej úlohe, ktorú na seba vezme. Zas sa začal prechádzať a čím ďalej, tým väčšmi sa vžíval do svojho podujatia, tým častejšie vrtel hlavou. Prichádzali protidôvody.
„Ano. Veľmi dobré, páni,“ vmýšľal sa do svojej obsažnej reči, „ale takto potom odpadne tá hrdá veta: Ja vám tú podporu vymôžem. Ja vám to dám. Ja sa už zaujmem za vás, aby tadiaľto išla cesta. Mojou pomocou bude táto hora rozparcelovaná medzi vás a premenená na ornú pôdu alebo na pasienky. Ja sa už dám do toho, aby tu stál nový kostol… Zregulujem vám rieku, len sa poriadne držte… Nestrpím zátopy… Nechcem, aby váš chlieb tiekol dolu vodou… Áno. Dám vám osivo, len sa poriadne držte… Čo povedia voliči, keď nebudú podpory a nebudem im môcť nič sľúbiť? Nebudú na nás hlasovať… A potom: vo výbore sedí i kultúrny referent Koreň, i sociálny koreferent Mangora. Ak budem proti ich podporám, budú aj oni proti mojim. Všetka česť! Akurátni páni! Ale napríklad taký Koreň. Tuhý katolík a ešte tuhší ľudák a nedôverčivý, obozretný, vzdelaný, sčítaný, vypočítavý človek.
Už sa vidí pri zasadnutí, že je uznesenie hotové, vec jednohlasne prejde, a tu zahovorí on. Ako na koncertnom klavíri, tak plynie sonáta jeho slov. Berie odrazu dvojaké akordy, c mol a C dur. Útočí na srdce i na rozum. Je plný citovými, rozumovými, mravnými i psychickými, teoretickými i praktickými dôvodmi. Lejú sa mu z úst, osviežujú, presviedčajú, zachvátia, lezú do hlavy, do srdca, do krvi. Všetci tľapkajú a uznesenie zhltne potopa jeho slov, už ho nevidieť, prepadlo sa v jeho hrtane. S tým je ťažko ťahať sa za prsty.“
Petrovič porovnal Koreňa so sebou a prišiel na výsledok, že Koreň práve tak rozpína svoje mohutné krídla nad osvetovými vecami ako on nad národohospodárskymi. Nedá sa druhému kultúrnemu koreferentovi Krokavcovi. Je mocnejší, energickejší, húževnatejší. Krokavec je gavalier, elegantný, zdvorilý, chladný a ústupčivý v malých veciach, ale tuhý vo veciach veľkých.
Poobzeral sa, či ho Krokavec nepočuje.
„Čože sme videli v minulosti?“ snoval ďalej svoje myšlienky. „Keď chce Krokavec prehnať nejakú tú podporu na našu školu, nášho umelca, náš spolok. Koreň tak ľahko neprikývne. Stavia podmienky. Povie: ‚Kolega, ja som principiálne za to, čo ty, ale musíš uznať, že nás je viac, naše potreby väčšie. Ak ty, kolega, podporíš svojím hlasom aspoň tri naše bohumilé ústavy, aby dostali to, čo žiadajú, ak súhlasíš s tým, aby aspoň tri naše kultúrne domy boli krajinou výdatne podporené, ak aspoň dvaja naši umelci budú do povahy vzatí pri kupovaní obrazov, tak nedbám, nie som proti tomu, aby sa dalo i tvojej škole, tvojmu spolku a tvojmu umelcovi‘… A Krokavec, koreferent a kolega? To je pán. Hodil ležérne rukou. ‚Majte si!‘ Za jednu vec zaplatí trojnásobne.“
— Tak je to, páni moji, páni porotci a slávny porotný súd, — zahovoril poslanec nahlas, nezbadajúc, že oslovuje vlastne slávny výbor. — Ak by sa ohradil proti Koreňovým kultúrnym potrebám…
Spustil rezignovane zdvihnutú pravicu, v ktorej držal programy, a hlava mu zvisla. Ako čo by ho zadúšali, zasipeclass="underline"
— Ak by som teda nebol s ním, ale proti nemu, všetky moje hnojné jamy zavalia, hnojnice odtečú bez úžitku, plemenné býky sa rozutekajú a hydina rozlezie… Chcel by som hovoriť, ale nemôžem… A keby som vravel proti živnostenským podporám, skočí mi na krk Klinček, koreferent živnostenských vecí… Ak by som rečnil proti potrebe židovského sociálneho spolku, zahryzne do mňa kolega Mangora… Nemôžem hovoriť. Mal by som hneď proti sebe jedenásť kultúrnych, živnostenských, sociálnych, zdravotných, cestných a národohospodárskych výborníkov-koreferentov, kolegov-poslancov… Nemôžem… Naozaj nemôžem…“
Obrátil sa k papagájovi Lulu a zachrípnutým hlasom celkom potichu zašeptaclass="underline"
— Ne-mô-žem. Lulu zašramotil a zaklopal zobákom na hrubé klietkové drôty. Už dávno pozeral očami na pána, kedy bude môcť niečo vykríknuť a dostať sa von, sadnúť na palec a pritúliť sa k lícu, aby ho nežne pohladili a pochválili. Nevedel ešte celkom iste, či pán skončil svoje rozumovanie či nie. Rozhodol sa, že počká. A dobre, lebo pán práve vynášal svoje rozhodnutie:
— Čo teda bude? — spýtal sa sám seba a dal si hneď aj odpoveď:
— Nič nebude. Budem mlčať. To je najlepšie a najspravodlivejšie. Ruka ruku umýva. Nech každý dostane to, čo mu patrí. Podporujeme sa navzájom vždy a všade — bez závisti. Je to ideálne, taká krotká spoločnosť koalovaných vôlí, strán, stavov, túžob, rečí i skutkov. Môcť tak každému vyhovieť. Aby sa každý uplatnil a mal aspoň na lyžičku masti z veľkého krajinského hrnca… Nie! Nebudem hovoriť!
Odložil programy na písací stolík a prešiel ku klietke. Akoby ešte pochyboval v sebe, spýtal sa vtáka:
— Však dobre, keď nebudem hovoriť, Lulko? Však dobre?
Vták sa rozveselil. Zatancoval graciózne na priečke, zakýval hlavou a zakrákal brušným ženským hlasom:
— Dobre, dobre, dobre.
Petrovič mu otvoril dvierka a otrčil ukazovák, aby si naň sadol.
2. Bozky sa hľadajú
Bolo mu treba brať na prst papagája Lulu! Mohol byť bez zbytočných starostí. Tento zhovorčivý, popolavý vták s krivým nosom hneď zatým, ako prisvedčil pánu poslancovi: „Dobre, dobre, dobre!“ zaškriekal celkom nesúvisle s predmetom myšlienok svojho pána a nášho rozprávania: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“
To naozaj nebolo na programe.
Tak človeku vytnú niekedy zaucho v tmavej uličke a nevie, prečo a kto. Zaucho bolo, i blízkosť postavy sa cítila, ale pre tmu nebolo možné rozoznať, ktorý sused to len mohol byť?
Chytro strčil papagája do klietky.
— Ach, ty obluda krivonosá, hebrejská! — nadal mu miesto toho, aby ho podľa vysloveného želania pritúlil k lícu, ako to inokedy robieval.
Všetky národohospodárske podpory mu vylietli z hlavy, ako keď sa straky naplašia a odlietnu z plota za humná. Dosiaľ vedel Lulu o bozkávaní len toľko, že horko-ťažko mohol vybľabotať: „Ruky bozkávam!“, a teraz jedno za druhým tri razy vypovedal celkom zreteľne: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“
Tu sa naisto niekto bozkával!
Tu tancovala náruživosť v dvoch telách, hulákala a rozsypala bozky. Tu držali v otvorenom srdci, ako na vystretej dlani, plno koruniek a ktosi drgol odspodku. Korunky sa rozkotúľali. Bude ich treba pozbierať.
Petrovič začal hľadať.
V prvej chvíli sa nazdal, že Lulu o ňom vykrikuje. Sadol si zasa pred písací stolík a hlboko sa zamyslel. Blúdil v priepadliskách svojej pamäti, či sa tu on s niekým nebozkával?
So ženou nie. To je vylúčené. Od nej nemohol tak náružive, tri razy jedno za druhým požadovať tohto ináč božského nápoja. Žena od neho tiež nie. Dávno to bolo. Lulu vtedy ešte v Afrike krákal. Teraz, keď sa lúčia alebo vítajú, len si líca prikladajú k tváram a naslepo zošpuľujú ústa, aby sa nemuseli — on odprašovať a ona zaprašovať.