Neraz pozoroval, že jeho žena, keď i má príležitosť pozhovárať sa so starším, vážnejším obsažnejším človekom, ako je sama, vždy odpláva k mladšiemu, ľahšiemu, prázdnejšiemu. Ju vábi mladý jarček, potôčik, ktorý čurčí, šteboce, šumí, žblnkoce a ktorý môže prebrodiť, nohou pristaviť a zasa pustiť, tečeniu smer dať, naň svoj mlynček postaviť, pozerať, ako sa ten mlynček vrtí a krúti, zabávať sa. Nevábi ju vážna, ticho tečúca hlboká rieka s krútňavami, ktorá videla už mnohé kraje a nejeden kvetnatý breh. Takej vode sa už nechce žartovať, tá voda už nezažblnkoce, nezašumí, ticho a vážne tečie, ani nezbadáš, hneď ťahá človeka k spodku, ku kameniu a hlienu dna. V takej vode by sa utopila, keby sa do nej hodila. Už len radšej zostať pri mladých potôčkoch.
Rozhodne má erotické sklony, premýšľal Petrovič. Pravda, má i štít, ktorým ich zakrýva — dcérku Želku.
Keď jej raz vyčítal, že sa blaznie s mladými a že jej to nesvedčí, dôvodila:
— Matka sa musí vždy obetovať. Myslíš, že som kvôli sebe taká milá, pozorná a zábavná? To je len kvôli Želke. Čo by bolo z nej, keby som na každého mládenca zazerala ako ty. Aby Želka vábila, musím i ja vábiť, aby sa zabavila, musím sa i ja zabávať, a pritom zabávať aj iných.
— Každého mladého človeka?
— Každý je tanečník a z každého môže byť ženích.
— Tak. Aby Želka tancovala, musí i pani matka tancovať, aby sa Želka mohla milkovať, musí sa milkovať i pani matka, aby Želka mohla chodiť na schôdzky, musí i maminka. Pokiaľ? Čo, aby to lepšie šlo, aby som i ja tancoval, milkoval sa a chodil na schôdzky so Želkinými priateľkami?
— Nech sa ti páči.
— Nežiarlila by si?
— Fff, — vyfúkla opovržlivo. — A ty vari žiarliš?
— Fff, — vyfúkol, napodobniac svoju polovičku.
Predsa sa raz nezdržal a vyčítal žene, že stále blúdia a neprichádzajú zavčasu domov. Človek nevie, kedy je obed, kedy večera. Nejaký poriadok v dome musí byť.
— Ako vo väznici, však? — odvrkla. — Ty by si chcel mať z nás otrokyne. Doktorko, to ti nepôjde. Prešiel čas, aby sme slúžili len svojim mužom.
— Ale aj iným, — zaťal manžel.
— Aj, keď na to príde, sme slobodné.
— Ty si predsa vydatá.
— Ale nie otrokyňa.
— Chceš byť manželkou desiatich mužov? Myslíš, že ťa to oslobodí? Príroda vás otročí, duša moja. Ty budeš rodiť v bolestiach a krvi, ty budeš pridájať, a nie tí desiati páni. To je už tak rozdelené. Lastovička sedí doma v hniezde na vajíčkach a samec vyletuje zbierať mušky, len keď sa vykľujú mláďatá, párik sa zamieňa, raz on, raz ona idú na lov.
— Dobre hovoríš — pre mňa. Želka sa už dávno vykľula.
— A len ty chodíš na lov.
— Na akých vajciach mám sedieť doma?
Zasmiala sa od srdca a dodala:
— Ty starý otrokár.
— Ešte nemáš dosť slobody, veď si nikdy nie doma?
— Vidíš, chcel by si nás priviazať k stolu. Viažeš nás.
— Tak sa odviažte, — zunovalo sa Petrovičovi.
— Viem, že by si sa nás rád striasol.
— Nie, len viazať vás nechcem.
— Aby si ty nebol viazaný.
To boli divé reči. Ani z voza, ani na voz. Chodí to, myslel si vtedy, po všelijakých prednáškach, počula to tam od ktoréhosi filozofa, osloboditeľa žien alebo pokrokovej ženy-apoštolky: „Muži nás otročia!“ Ktosi jej vari nahovoril, že sloboda ženy sa ukazuje vo voľnom ľúbostnom pomere s mužským pohlavím, to sa rozumie, mladým, pod egidou manžela a na jeho účet s následkami alebo bez následkov, nech stihne otročiteľa zaslúžený trest za otročenie. Takto zaobaľujú do hesla modernosti a ideové odôvodňujú vlastnú bezuzdnú, čiže slobodnú zábavu, svoje erotické túžby, ľúbostné pomery, zvieracie pudy, nezdržanlivosť. Chceli by rušiť staré, dávno osvedčené mravné náhľady, diktované prírodou, životom, vypestované kultúrou, a len potom kodifikované zákonmi a spoločenským poriadkom. Tie „voľné“ ženské pri „cudných“ sú ako muchotrávky pri hríboch. Muchotrávky sa nedajú stráviť, i keď sú krajšie ako hríby. Nikto nebude chcieť muchotrávku, i keď ju zlomí, odhodí ju, bude sa báť otravy a hríb sto ráz ovonia, pokochá sa ním, s radosťou ponesie v prstoch, v košíku — domov. Príroda nepopustí.
I pani Ľudmila to len tak vraví, chce ma dráždiť, utišoval sa vtedy a utešoval sa i teraz Petrovič. Pri všetkej tej nemravnej modernosti sa v jej hlave naveky usalašili práve tie praveké, prirodzené mravy a spôsoby Keby sa jej i chcelo praktizovať erotiku, nedovolí jej to starý, osvedčený, ušľachtilý mrav, v ktorom bola vychovaná, vyšliapaný je v jej duši i v mysli ako tvrdá cesta, ktorá keby i zarastala, vždy bude vidieť, že je tam.
Po krátkom upokojení sa zas zakolísal. Možno preto, že spravil až päť glgov z tľapkavej koňakovej fľaštičky. Pri šiestom mu prišlo na um, čo mu nedávno hovorila o ktoromsi druhoročnom vysokoškolákovi, zelenom juristovi:
— Vieš, čo mi povedal? „Nevezmem si dievča za ženu, kým sa pred svadbou nepresvedčím, či je nedotknutá.“ To mi prednášal — vydatej poriadnej žene.
— A ty čo na to? Vyhodila si ho?
— Je čosi na tom.
— Nevyhodila si ho?
— Nie. Voľnosť náhľadov.
— Aká voľnosť? Sprostá, hrubá neslušnosť.
— Vieš, terajšia mládež.
— Ako sa opovažuje s tebou tak hovoriť?
— To je moderné.
— Svinstvo je to. Aby si mi toho mládenca viacej nevolala do domu, lebo ho vlastnoručne vyhodím.
Čo jej všetko môžu nahovoriť! Tak zderavie a zredne časom pevná, doma robená plachta, ako dobrý, starý domáci mrav. Mládenci sú takí veselí, bujní, podnikaví, bezočiví a sprostí. Čo potom natárajú dievčaťu — Želke? A čo si dovolia vskutku? Čo, nechcú mať čisté, doma tkané, pevné plachty?
Príležitosť robí zlodeja. Želka je naplnená medom. Kvapká z nej ako z preplnenej lyžice. Kým lyžicu medu podáva, kvapne z neho i tomu i tomu. Každý by rád oblizol, a každému sa predsa nedostane. Čo budú robiť? Zabočia k žene. Je ešte mladá a pekná, vysoká a štíhla, máločo okrúhlejšia a hrubšia ako Želka. Dychtiví mládenci budú u nej hľadať náhradu. Ten rozhovor o ženskej nedotknuteľnosti tomu nasvedčuje.
A ak sa to žena bozkáva pred papagájom a volá niektorému mládencovi, vykývaná z milej rovnováhy: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ Čo všetko neurobia ženské kvôli tomu, aby boli moderné! Čert nespí!
Už alebo žena, alebo Želka, alebo obidve.
Porovnal ich v duchu, ktorá by bola schopnejšia vypočuť vyznanie lásky. Videlo sa mu, že Želka.
Začala zavčasu so zábavami a teraz sú zábavy jej každodenne sa opakujúci repertoár. Divadlo — tanec. Kino — tanec. Tenis — tanec. Veslársky klub — tanec. Právnický ples — tanec. Maškaráda Červeného kríža — tanec. Bál Oravcov — tanec. Zábava študentov z Brezovej pod Bradlom — tanec. Tanec, tanec, tanec. Telá k telám. Tangá, foxtroty, šimy, rumby, anglické valčíky a iné tance. Nahota. Vtisnuté údy do úzkych sukní. V tých stálych natriasačkách si vytancuje celú mladú dušu vytrasie zo seba všetky vážnejšie záujmy, a ak je duša nie zo zvláštneho pevného kovu, ošúcha sa ako niklové hodinky tým ustavičným naťahovaním, vyťahovaním, krútením, otváraním, nosením. Pokazí sa fantázia. Len si predstavme hniezda tohto nestydatého, dravého, všade prístupného vtáka, keď tak to dievčatisko celý deň nič nerobí, nepreloží ani krížom slamy a každú chvíľku môže myslieť len na šaty, na chlapcov, na tance, na zábavy, na náznaky, na lásku. Denný program zábav sa zunuje. Nepostačí vždy len tancovať, otierať sa o kabáty, smokingy, fraky, treba i do vydaja mať za sebou niečo zábavnejšie, veselšie, čo väčšmi napne nervy, rozprúdi krv, prevráti myšlienky a zaujme zmysly. Pokazená fantázia lieta a sadá. Ach, mať tak i po sobáši dekameron pikantných noveliek a niekoľko ľahkých, nemravných francúzskych románov, ale nie z knižiek, lež z vlastnej skúsenosti. Čo je pre ňu bozk, dva bozky, desať bozkov, sto bozkov, raz tomu a raz inému! To je iba taký šelest perí — dvoch malých listov, a žiada sa víchor, burácanie, smršť, lámanie konárov, trhanie pňov.