Pani Ľudmila prikývla:
— A koľko!
Prikývla chladne, bez úsmevu. Ako vstúpil jej manžel do izby, predošlý jej smiech a veselá reč sa stratili, tvár sa jej predĺžila, stala sa odmeraná, chladná, hovor manželov ju akoby nezaujímal, mala ťažké srdce.
— Darmo im vravím, — hovoril manžel, — tu ste dostali, hore už nechoďte! Nepočúvajú. Vyredikajú sa na druhé poschodie i najväčšie kaliky pre päť halierov. Každému dva razy dávam. A viete, prečo idú? Majú svoje osobité znaky. Vedia, že u pána doktora Petroviča v súkromnom byte pod zvoncom je ceruzkou urobený tajný jednoduchý alebo dvojitý kríž, ktorý pre žobrákov znamená: „Tu sú kresťania, zvoň smelo, dajú ti.“ Len si všimnite na iných bytoch pri zvoncoch, kde nič nedajú, je taká akási parabola s bodom na vydutom konci. Tá iste značí: „Brucháč s pupkom, nič nedostaneš, ani nezvoň!“ Niekde sú nuly. To asi toľko: „Žobrač, nezvoň!“ Tu pravdepodobne ani dvere neotvoria, najviac ak pozrú oblôčikom, kto je to? Ak je to žobrák, tak sa akiste pomýlil alebo je začiatočník a nevyzná sa ešte v žobráckej spisbe.
— Zaujímavé, — podotkol Landík.
— A nehodno si s nimi začínať, — rozprával pán domu, — vedia sa pomstiť. Raz sa moja pani ponosovala, pravda, Ľudka, že si vydala za mesiac na žobrákov tridsať korún. Zhrozil som sa. Takto vyjdeme na mizinu. Reku: „Čo dávaš? Kancelária dáva. Čo chodia hore?“ Najprv som sa chcel na mestskom dome vymeniť. Kúpil som za päť korún „žobračenku“ a prilepil ju na dvere. Keď máš žobračenku, to je toľko, ako keby si mal poistenie, že si svojim „žobráckym“ povinnostiam zadosť urobil. Vtedy majú právo len v piatok žobrať. Ak prídu inokedy, stačí ti len prstom ukázať na ten nápis, a žobrák by mal odísť. Žobračenka neosožila. Chodili. Potom som dal zatrieť i tajné znaky. Nič nepomohlo. Zvonia, zvonia, zvonia. Účet žobrákov ukazoval u ženy mesačných štyridsať korún a u mňa mesačných päťdesiat. Ešte viac! Vydal som napokon rozkaz v kancelárii, aby nedávali žobrákom, ale každého takého žobráka, tuláka, nezamestnaného posielali hore. Vieš, čo sa stalo, kolega?
Kolega potriasol hlavou, že nevie.
— Hneď sa zjavil pod tabuľkou, kde je na bielom emaile čiernymi písmenami napísané: „Pozvánky sa s vďakou zamietajú“, „Brucháč s pupkom“. Zato, že som im predtým dva razy dával a teraz len raz, nasypali mi gramofónové ihlice do americkej zámky. Pol dňa sme sa nemohli dostať do kancelárie. Tri termíny som zameškal. Stálo ma to vtedy veľa peňazí. A museli mať tých gramofónových ihlíc mnoho, lebo všade, kde bola načarbaná nula, to jest „Žobrač, nezvoň!“ a parabola s bodom, to jest „Brucháč s pupkom“, vopchali do amerických zámok jednu, dve ihličky. To stačí, aby sa zámka pokazila a obyvatelia zostali trčať von alebo dnu. Hybaj, každý nové zámky dávať. Bolo celé vzbúrenie v dome. To sa stalo pred rokom. Ani dosiaľ nie je vyriešená otázka, ktorá má hradiť škodu. Všetci vraveli, že štát. Sedemnásti sa pravotia. Čakáme, čo povie Najvyšší súd… Tak sa pomstili. Banda je to, tí žobráci!
— Bieda je veľká, — ospravedlňoval Landik.
— Ale gramofónové ihličky majú… Banda mizerná, — hromžil Petrovič. — Dám si na gombík: „Nevstupovať!“
— Zas ti pokazia zámku, — vystríhala chladne pani.
— Čo ťa zámka bude stáť, za to môžeš dávať žobrákom aj rok, — počtovala Želka:
— Keby len obyčajní žobráci! — nedal sa mýliť domáci pán. — Horší sú tí „panskí“.
Rozpovedal, ako ich nenávidí.
— Priznám sa, pred obyčajnými mám len nepríjemný pocit. Nie azda preto, že by som sa hanbil nad rozdielom medzi mnou a ním. Ja dobre oblečený — žobrák v handrách, ja veselý a zdravý — žobrák smutný a chorý, ja s málo peniazmi a skromným zamestnaním — on utisnutý na halier. Nie preto. Na to človek privykol. Taký je už poriadok. Keď príde žobrák na moju chodbu, cítim, že mi vešajú v kabinete nečistú prachovku, akoby do príjemného tepla zavial olejový smrad z dunajského pobrežia, akoby frkol niekto atrament na moje biele nohavice. Len skorej von s tou špinavou prachovkou, zavrieť oblok, dolu nohavice, aby som odstránil nesúlad, smrad, škvrnu. Len preč, preč toho zamazaného žobráka, aby mi nenatriasol vši a blchy, nedoniesol nejakú chorobu. Je to pohnútka esteticko-hygienická, a nie pohŕdanie, nevšímavosť k biede, zrkadlo, v ktorom človek vidí nespravodlivosť v rozdeľovaní majetkov a príjmov, zdravia, veselosti a vôbec života.
„Cynik si ty,“ pomyslel si Landik, „ale sú odporní tí boháči.“
— Žobraví inteligenti, panskí žobráci sú horší.
— Treba im viac dávať, — zaironizovala pani.
— Nie preto, — začala vysvetľovať Želka. Chcela rozptýliť zlý dojem z otcovej reči. I ona sa trošku zahanbila pred Landíkom pre otca. — Otec je nie skúpy, len všetko ohundre. Keď dáva, cíti síce odpor, ale len proti sebe. Nechce dať, a z dobroty predsa dá, a potom sa hnevá, že dal. Hnevá sa na svoju slabosť, že zasa sa dal ukrátiť, ozbíjať, vydrancovať. „Taká háveď!“ bude vykrikovať, ale len keď odídu. „A ja blvoň, ze som dal! Čo som len taký slabý, že im neviem odoprieť?!“ No, nie je tak, otec?
— Nie. Keď nechcem, nedám.
— Vždy dáš.
— Nedám.
— Potom, keď je neskoro, zakazuje v kancelárii, aby ich nepúšťali k nemu, — tvrdila neúprosne Želka. — Príde taký agent s knihami. Kto v kancelárii pozná, že je agent? Knihy nevidieť, len hrubú aktovku. Sám pán advokát si myslí, že z návštevy bude aspoň taká tučná kauza ako agentova kapsa. Odrazu návštevník ťahá obrázkový zoznam kníh a vykľuje sa „žobrácka“ literatúra. Otec, povedz nám úprimne, čo povieš tomu agentovi?
— Knihy nepotrebujem, — priznal sa so smiechom otec.
— A čo nasleduje?
— Agent nepočúva, — prevzal advokát slovo, — a rozpráva mi o nových knižkách… Geniálne dielo… Do všetkých rečí preložené… Ohromná senzácia… Svetoborné… Rúca všetky spoločenské náhľady…“
— A ty čo na to? — dodievala Želka.
— Nechcem senzácie. Nechcem, aby bol svet zborený. Nechcem zrúcaniny.
— Ale kúpte, pán advokát, — núkala Želka, ako čo by ona bola tým agentom.
— Nechcem, nechcem, nepotrebujem.
— Ráčte si len pozrieť. Nezaväzuje na nič.
— Dajte pokoj. Potreboval by som desať párov očí, aby som mohol prečítať knihy, ktoré mám. Nestačím. Príďte, keď bude mať deň aspoň štyridsaťosem hodín.
— Tak je, tak je, — zatlieskala dcéra, — celkom prirodzene hráš. A napokon, — obrátila sa k Landíkovi, — otec predsa len kúpi.
— Nekúpim. Predošle som sa takého agenta spýtal, koľko percent má od objednávky.
— Dal si mu ich?
— Dal.
— Vidíš, Janík, dal. Knihu nekúpil, ale percentá agentovi zaplatil. Potom kričal do kancelárie: „Agentov mi nepúšťajte!“ Pravda, otec?
Smiali sa všetci, okrem pani Ľudmily.
— Ach, to je všetko preto, — uzavieral Landík, — že je ujčekovi drahšia každá minúta ako celá literatúra. Chce sa každého čím skôr zbaviť, len aby ho nehatil v jeho práci, iste omnoho vážnejšej.
Domáci pán prikývol.
— Ako to bolo s tým básnikom, — naberala Želka otca. — Rozpovedz to Janíkovi.
— Aha, ten básnik. Tých je mnoho, — poslúchol dcéru, — to bolo dobré, — zachechtal sa. — Nemám nič spoločné s beletriou vôbec, a s poéziou zvlášť a predsa prichádzajú ku mne i poeti. Chce si taký študent polepšiť, odpíše krasopisne svoj plod aspoň desať ráz, a poď po známych „velikášoch“. Každému povie: „Túto báseň som vám venoval.“ Vypapreme z vrecka päť korún a dáme. Päťkrát desať päťdesiat. Poet zozbiera päťdesiat korún. Má i na obed i na víno i na kaviareň. Iný zošije desať veršov do knižtičky a chodí po tých istých „velikášoch“.