Predáva svoje zošité básne, chudák, aby si zarobil na obed. Jeden z nich nebol ani skromný. Tvrdil, že celá naša literatúra nestojí za nič. Nie je zapojená do svetovej literatúry. „Vy nás zapojíte svojou knižtičkou?“ spytujem sa ho. „Čo ju nevydáte tlačou?“ On, že vraj nemá nakladateľa. Chcú iba staré haraburdie. Dal som mu desať korún, reku, toto je naša literatúra, čo nás spája so svetom.
„Nepríjemný, odporný človek,“ pomyslel si Landík.
— A tak jeden tiež príde nedávno, „poet-proletár“ v bielych, letných šatách s červenou mašličkou a červeným klinčekom v dierke, topánky tiež štýlové, tmavočervené. Predstavuje sa a vyťahuje z vrecka dvanásť polhárkov. „Osmelil som sa,“ hovorí, „na veľkú vec, ale neviem, či môžem?“ „Len smelo, keď ste sa osmelili,“ nabádam ho. „Chcem vydať zbierku básní a rád by ich venovať vám, pán poslanec.“
— Ako sa volala tá zbierka? — prerušila ho Želka.
— „Hrbatý svietnik.“ Zvedavý som bol, prečo je ten svietnik hrbatý, vysvetlil mi, že ani jeden svietnik nie je rovný. No, dobre. Lichotilo mi, že konečne i mne chcú venovať verše a že sa dostanem i ja do literatúry, najprv do domácej a potom azda i do svetovej. Prečo aj nie? Keď sa ľubietovský notár dostal po smrti do najväčšej sochy na Slovensku preto, že vymohol vicinálnu cestu svojim ľuďom, prečo by som sa ja nemohol dostať do malej knižky za živa? Veď koľko som ja už miliónov odhlasoval na hradské. O tomto notárovi napísali aj tragédiu, a dobrú, dlhú, na dva divadelné večery, prečo by o mne nenapísali veršík, trvajúci pol minúty? Pri tom všetkom mi bol tento výber podozrivý. Prečo práve ja? A ak je to nedozretá kapusta? Poprosil som mládenca, aby mi lístky ukázal. Nerozumiem sa veľmi básňam. A ak to ja mám byť ten „hrbatý svietnik“, nedalo mi pokoja. Prečítal som si hneď prvý verš. Prvý verš býva vždy najlepší… Ako to len bolo?
Petrovič sa zamyslel. Po chvíli začal deklamovať:
Mesiaca mosadz
na bubne nebeská rinčí,
Dvíha sa fujara topoľov pri gajdách mračien.
Svrček hrá.
Mám i ja?
Prečo nie?
Začnem
v červenej plátanej košeli, deravom pinči.
— „Pekne povedané,“ vravím mu. „Nedbám, keď mi ich posvätíte.“ A hneď sa opravujem, aby moja reč nebola banálna: „Budem poctený. Pošlite mi potom dvadsať exemplárov.“ Básnik sa ukláňa a neodchádza. Myslel som si, že som málo exemplárov povedal. „Nie dvadsať, ale tridsať,“ licitujem. Kašle a spúšťa hlavu. Že by rád ísť do Trnavy. „Tam to chcete vydať?“ zaujímam sa. Tam že by sa rád s nakladateľom pozhovárať. Podávam mu ruku a želám mu: „Šťastlivo choďte!“ Konečne sa dozvedám, že nemá na cestu. Vysolil som mu desať korún sklamaný. Nazdal som sa, že mám pred sebou aspoň raz nezištného človeka, ktorý mi chce niečo dať, a nie vziať odo mňa, a tu máš! Celé venovanie bolo pre tých desať korún.
Mrzelo ma, že som sa s ním pustil do reči. Ba koľkým „výtečníkom“ ich už predo mnou venoval a koľkým ich venuje po mne?
— Nepúšťajte mi sem poetov! volám do kancelárie, — posmievala sa otcovi Želka. — Takéto výdavky napíšem na váš účet, Ema. To je naša pisárka, — vysvetlila Janíkovi, — prvého vám ich stiahnem z platu. Nebolo tak?
— Tak, — priznal sa, a aby nahneval dcéru, začal ju dráždiť.
— Iste to bol tvoj nový ideál. Takých básnikov máš rada.
— V červenej plátanej košeli, deravom pinči? No, dovoľ, — zaprotestovala dcéra. — Ani ho nepoznám.
— Medzi nami nie, len keď si s ním.
— Otec!
— Ale prečo „v plátanej košeli a deravom pinči“? — nerozumel Landík.
— Preto, lebo sa v dobrej košeli a dobrom pinči básniť nedá, to som rozumel, bolo by to veľmi „buržoázne“, — vyložil Landíkovi ujček.
— Hovorili ste, že bol krásne oblečený, — nechápal.
— Nerozumieš sa ani ty do literatúry, — zasmiala sa Želka. — Predtým i pod žobráckymi šatami trepalo šľachetné srdce, teraz i pod šľachetnými šatami bije „žobrácke“ srdce.
Prišli na rad aj mnohí iní „páni žobráci“. Medzi nimi aj divadelná deputácia, ktorá chcela, aby si pán poslanec abonoval lóžu do Slovenského národného divadla. Urazil sa, že v „deputácii“ bol jeden treťotriedny spevák namiesto prvého tenoru a jedna chóristka namiesto primadony. „Nevedia ani, čo sa patrí.“ Teraz celkom rezolútne odoprel „podporu“, už i preto, lebo, ako vieme, mal každý večer tri lóže k dispozícii. „Do výborovej, lepšie rečeno poslaneckej pošlem klobúk, do družstevnej paličku, do bankovej rukavičky a do štvrtej lóže pôjdem ja sám?“
Dostali sa medzi žobrákov aj všelijaké tie dni, týždne a mesiace, ako „Deň matiek“, „Týždeň kojencov“, „Týždeň priateľstva so Sovietskym zväzom“, „Týždeň detí“, „Mesiac Matice slovenskej“, „Mesiace abstinentné“, „Mesiace a mesiace Slovenskej ligy“, „Nepretržité roky nezamestnaných“.
V rade žobrákov civeli i všetky možné zbierky na rozličné pamätníky, sochy, národné domy, kostoly, fondy.
No, hrôza!
— Okrem toho všetkého, — rozhorčoval sa pán poslanec, — príde akýsi údenár, že chce repozíciu do stavu majetných. Restitutio in integrum. Vraví mi: „Bol som mäsiarom,“ a sadne si do fotela bez ponúkania. „Dobre mi šlo, ale panské chúťky, vínečko, kartičky ma zvábili. Vyšiel som na mizinu. Teraz žobrem u pánov. Páni ma pochopia. Potrebujem denne tridsať korún. Vyžobrem si ich, a dám pokoj. Vyhľadávam len takých, ako ste vy, ktorí mi dajú toľko, aby som nemusel žobrať. Prosím teda, pán advokát.“
— Opýtal som sa ho, či má legitimáciu. Vysmial sa mi. Či som ja slúžny, či policajt a či pán? Istý okresný náčelník sa ho vraj tiež spýtal, či má legitimáciu. Vtedy údajne bol veľmi biedny. Bolo to na začiatku jeho novej živnosti — žobrania. Nebol oholený už tri dni, nohavice ako riečica, zadok samé okuliare, kolená a lakte z vreca, čižmy zlé, zaprášené z cesty. „Pozrite láskavo na mňa, pán okresný náčelník, nevidíte legitimáciu?“ Opýtal sa ho a sňal klobúk s oddrapenou strieškou. „Od temena po otlaky na nohách som legitimácia, chýba len váš podpis a štátna pečiatka.“ Náčelník mu dal korunu. Na druhý večer, keď vyžobral svojich tridsať korún a okrem toho i šaty, preodel sa, oholil u holiča a vošiel voňavý do hlavného hostinca. Dal si bravčoviny a vína. Vošiel náčelník a dal si tiež bravčoviny a vína. Pozerá na neho spoza stola. Pozná ho a zasa sa len spytuje: „Máte legitimáciu?“ „Teraz večeriam, pán môj. Akým právom ma legitimujete?“ „Tým právom, že ste žobrali.“ „Pardon, teraz večeriam.“ „Ale ste žobrali.“ „Jem za svoje, pijem za svoje, že som žobral, je minulosť, na jedenie legitimáciu nepotrebujem…“ Náčelník ho dal zavrieť. „To nebol pán, to bol policajt.“ A dokladá. „Tu som u pána. Neráčte sa znižovať na úradníka.“
— Páčil sa mi ten človek. „Len úradník môže zneužiť svoju úradnú moc,“ vysvetľoval mi. „Mal by som pre vás hneď i kauzu, ale sa nerád pravotím… Prosím si dvadsať korún,“ žiada ma hrdo. „Nebolo by dosť desať?“ ponúkam. „Prijmem s veľkou vďačnosťou.“ „A päť?“ jednám sa. „Keď to musí byť,“ prijíma smutne…“