— Ach, je to strašné, — zavzdychol si advokát. — Niet proti nim pomoci. Nedajú sa rozoznať od stránok. I stránky, namiesto, aby dali advokátovi preddavok na kolky, pýtajú si od vás vopred nejakú maličkosť na výhru. Aby som sa tých žobrákov striasol, chodievam domov skryť sa, ale tu zasa žena má plno zúfalých manželiek, matiek, vdov so šiestimi, siedmimi až dvanástimi biednymi, hladnými deťmi. Všetko žiada pomoc, podporu, miesto, prácu, peniaze, almužnu. Všetko žobre! Však je tak, Ľudka?
— Veru, — prisvedčila úsečne.
Landíkovi sa advokátove reči nepáčili.
„Zdá sa, že si ty ten najväčší chudák,“ premietol v duchu. „Počkaj, vyskúmam ťa, či Želka mala pravdu, že len frfleš, ale zato dáš.“
— Ja tiež postupujem v autorite, — pochválil sa nahlas, obkrúcajúc špagety okolo vidličky. — Uznávajú ma. Nie síce pán prezident, ale malá čiastka obecenstva. I ja protežujem. Prichádzajú ľudia, aby som intervenoval a podporoval ich prosby.
— To ti gratulujem, — potriasol hlavou domáci pán, ako keď sa ľudia niekomu čudujú.
— Dnes bol u mňa istý pedagóg a redaktor časopisu. Tlačiareň mu vypovedala úver. Potrebuje peniaze…
— Krajina, — prerušil ho advokát.
— Krajina, — prisviedčal Landík… — Že teda potrebuje peniaze. „To ste si,“ hovorím mu, „dvere pomýlili,“ a škrabem sa rúčkou za uchom, „peniaze by sa i mne zišli.“ Na to on, že nežiada peniaze. „Chvalabohu,“ smejem sa mu, „darmo by ste žiadali“… „Len o malú láskavosť prosím.“ „Prosím.“ Rozpovedal mi, že sa obrátil na istého svojho priateľa, bohatého človeka, aby mu žíroval päťtisíc korún. Priateľ zavrtel hlavou i rukou a potľapkal ho po pleci: „Nie, priateľko, zmenku ti nepodpíšem, ale ti dám dobrú radu, ktorá stojí groš, a viac dajú na ňu ako na desať mojich žír. Choď ty na krajinský úrad, vyhľadaj tam pána doktora Landíka, popros ho, aby prehovoril s pánom poslancom Petrovičom.“
— So mnou? — ukázal na seba.
— S vami, drahý ujček.
— No, vidíš, zasa ja.
— Díval som sa na neho, či sa nezbláznil. Zdal som sa vari veľmi sprostý, lebo ten pedagóg začal pochybovať: „Mám šťastie s pánom Landíkom?“ „Som Landík,“ odpovedám. Aby som teda bol taký dobrý a požiadal vás, drahý ujček, či by ste príležitostne láskavo nepripomenuli pánu poslancovi Krokavcovi a on zasa pánu poslancovi Koreňoví, kultúrnym referentom, či by krajina neprispela výdatnou pomocou. „Pán Petrovič,“ hovoril mi so zápalom, ako čo by som to nevedel, „má ohromný vplyv. Čo chce, vykoná. Keby tak chcel čo len jedno slovíčko za mňa stratiť. A vy, pán doktor, ako rodina, by ste mohli pripomenúť.“ Čo poviete na to, drahý ujček?
— Prijmi moje blahoželanie. Čo si mu povedal?
— Urazil som sa. Tento chlap si zo mňa robí blázna, myslel som si, a presviedčam ho. „Čo si, reku, myslíte? Som bezvýznamný úradníček, taký mopslík.“ A on, že práve mopslíkov berú do náručia. „Vy máte veľké styky,“ prevracia oči, „pán poslanec, keď mu to vy poviete, môže i pánu ministrovi školstva zatelefonovať, a bude hneď i ministerská podpora.“ „Sám si neviem pomôcť,“ dokazujem tomu nešťastnému pedagógovi, „vyhľadajte pána poslanca sám.“ „Nemám šťastie ho poznať.“ „Predstavíte sa mu.“ „Nie, nie, to sa nedá tak vhupnúť k takému pánovi ako do krčmy.“ Odrazu sa rozosmeje: „Predsa ste vy doktor Landík. Dobre mi povedal môj kamarát, že je pán Landík skromný, bude sa vzpierať, bude hovoriť, že je ničím, že by to bola opovážlivosť, ale ty sa nedaj obalamutiť, ty len pros. Povie ti, že práve preto, lebo je rodina, nemôže využívať dobrotu, ale ty len pros. Povie ti, že pán poslanec nedá nič na jeho slovo, ale ty len pros. Napokon popustí, lebo je dobrý človek. Predsa ste vy ten doktor Landík, a tak vás prosím, pán doktor, pán hlavný komisár, pán radca…“
— Viditeľné bolo, že ten priateľ žartoval s pedagógom, aby sa vyhol žíru. Nemohol som vyhodiť takého vážneho pána, pedagóga, redaktora. Že je pedagóg, o tom som bol presvedčený, lebo len pedagógovia môžu byť takí naivní a roztržití v hľadaní pravých adries. Rigorózne som mu odoprel. Zosmutnel. „Tak aspoň kartičku k pánu poslancovi mi láskavo dajte,“ žobral.
Nedal som mu. Bolo mi to také čudné, smiešne, odpudzujúce, urážlivé.
— Nedal si mu ani kartičku? — prekvapilo advokáta.
— Nie. Ako by som ja k tomu prišiel, vás unúvať, drahý ujček. Máte toľko starostí. A potom: vycítil som z tej žiadosti posmech, nie voči vám, ale voči mne a voči tomu pedagógovi.
— Never. Ľudia sa chytajú každého červíka ako ryby. Mal si mu dať kartičku.
— Veď to nebol prvý prípad. Už skúšali aj pred pedagógom. Potom som rozmýšľal, že boli u mňa žiadať byty, peňažnú výpomoc, akú dáva úrad niekedy svojim zamestnancom, postúpenie v hodnosti, koncesie, aby som zakročil u vás, drahý ujček. Bohvie, kto im nahovoril, že mám prístup do vašej drahocennej rodiny. Prisahám, že som sa s tým nikdy a pred nikým nechválil, akú mocnú rodinu mám. Ľudia sa to dozvedeli a chodia.
— Azda sa len nehanbíš za nás?
— Bože môj!
— Vyčitujem ti, — smial sa ujček, — že si nikdy nič nežiadal. Len sa nerob taký maličký. Dnes sa každý robí väčším, ako je. Každá bylinka si myslí, že je najvyššia, každý chrobák, že je najmohutnejší.
— Ja nie.
— Tvoja chyba. Ako sa volá ten tvoj pedagóg?
— Neviem mu meno.
— Mal si si ho poznačiť. Čo sa dá, spravili by sme. Konečne, pedagogický časopis. Dobrá vec. Mravná vec. Keď môžeme dávať manekýnkam na večere a pedikúristom na obedy z príležitosti ich krajinského zjazdu, prečo by sme nepodporili pedagogický časopis? Len sa spýtaj, ako sa ten redaktor volá. Podal si prosbu?
— Neviem.
— Pozri v osvetovej skupine. Tam bude jeho meno. Ak si prosbu nepodal, nech si podá.
— Odpusťte, drahý ujček, z princípu som nechcel unúvať.
— Len ho nájdi. Pedagogický časopis je dobrá vec.
Nedalo sa zistiť, prečo sa stal odrazu Petrovičovi takým sympatickým výchovný časopis. Či pre nemrav žobrania a nemrav lásky, nad ktorými sa tak často vo svojom kabinete a pred domácimi i cudzími rozčuľoval, či preto, že sa dr. Landík tak lichotivo dotkol jeho márnomyseľnosti a veľkej moci. Možno, že i to, i to.
Ale pán doktor sa začervenal. Prvý raz chcel podchytávať svojho milého ujčeka a v duchu, možno, krotko i usmiať sa nad ním pre tých „žobrákov“. Zlyhalo mu to.
Ešte dobre, že to, čo rozprával, bola pravda. Keby si všetko bol len vymyslel, teraz by mohol zakladať pedagogický časopis.
4. Vzájomné upodozrievanie
Podali krém, cifrovaný trepanou smotanou a s piškótami. Želka nadšene zacckala. Panej prešiel úsmev po tvári, akoby ju lúč osvietil. „Je dosť hustý. Vydaril sa,“ zlietlo jej z úst. Azda tretia veta, odkedy vošiel manžel a pri rozhovore o žobrákoch. I zákmit úsmevu na čele, ako sa zjavil, hneď aj zhasol. Sfúkla ho Mariška, ktorá sa vrtela okolo jej muža. Vždy mu bola za chrbtom. Keď ponúkala s krémom po druhý raz, nie ju, ale jeho vyhľadala a podstrčila pod nos krištáľovú sklenú misu so svojím sprostým dedinským: „Nech sa páči!“ namiesto: „Prosím!“ Náročky alebo náhodou pritisla svoje rameno o rameno manželovo. Spozorovala to. Bola presvedčená, že medzi nimi je tajné dorozumenie, možno i hriech. Stiahla obočie a zahryzla si do pery. To bolo už tretí raz dnes večer. Dva razy si to len poznamenala v pamäti s úmyslom, že ich bude pozorovať, tretí raz nevydržala a oborila sa na chyžnú: