— Dajte pozor! Podávajte zďalej. Netisnite sa tak.
V tú sekundu si myslel Petrovič: „Len sa šúchaj! Keby tu nebola žena a ostatní, že by som ťa potľapkal.“ Potom mu prišlo na um, že vlastne stopuje, kto sa v kabinete bozkáva. „I na teba dám pozor, hoci sa šúchaš o mňa. I ty si mi podozrivá.“ Pozrel na upozorňujúcu ženu a na chyžnú, ktorá sa oddialila s misou. Videl dve zamračené tváre. „Čo sa im robí?“ zamrzelo ho.
Pri pomarančoch sa prehrešila pani Ľudmila. Vzala jeden veľký, červený a vlastnoručne ho podala Landíkovi:
— Tento je červený. Bude sladký. Vezmi si.
Pohladila ho bez všetkej príčiny, len tak letkom, po začesaných riedkych vlasoch.
— Aby si bol i ty červený, — pripojila a usmiala sa.
— Príroda prispôsobuje farbu hmyzu farbe okolia, mňa — k papieru, — zavtipkoval Landík, bozkajúc zdvorile pani Ľudmile ruku.
„Pozri, pozri, ako sa hladkajú,“ díval sa Petrovič. „Čo ho má hladkať? Mňa veru neponúkne, ani nepohladí,“ vyčítal svojej polovičke s akousi neistou závisťou, nadúvajúc líca pri vypľúvaní jadierok do dlane a kladúc ich z dlane na tanierik. „Pozor na ženu! Taká nežná zdvorilosť nebude bez príčiny.“ Chcel jej i povedať, že keby Landík bol taký ako pomaranč, nebol by práve pekný, ale tým by ho pochválil. Začal mu byť zas antipatický ako prv sympatický. „Čo, nevie, že je maznanie odporné v spoločnosti, neodskakuje sa od stola a ruky sa pri jedení nebozkávajú.“ Zdržal sa kvôli súladu pri večeri pred cudzím človekom, aby si Landík nepomyslel, že sa so ženou hašterí. Veď jej to povie potom.
Príležitosť sa chytro naskytla. Po večeri Želka vstala, a tancujúc okolo stola, zaďakovala v takte:
— Ďakujem. Na zdravie.
Chytila Janíka za rukáv a oznámila:
— My sprobujeme karioku.
Odišla v tanečnom kroku. Landík za ňou.
Rodičia zostali sami.
„Tí sa dohovorili,“ upodozrieval ich Petrovič, „musím na nich dať pozor. A ak sa to oni bozkávajú. To by bolo!“
Keď chyžná zobrala zo stola, pri odchode k peci, kde sa vytriasali omrvinky z obrusa, fľochla na pána, a keď obrus skladala, pomáhajúc si pritom bradou, ešte raz zaškúlila. Pán žmurkol jedným okom, ako čo by mu bola padla smeť do neho. Pani, keď Mariška odišla, ukázala nosom za ňou a nervózne podotkla:
— Každý večer sa šúcha o teba.
— Kto? — splašil sa manžel.
— Mariša, — hodila hlavou smerom ku kuchyni.
— Mariška?
— Aká Mariška? Mariša.
— A čo chce?
— Čo ja viem? Drgá sa o teba.
— Nič som nezbadal. Prečo?
— Nerob sa sprostý. Pozorujem to už niekoľko dní.
— Niekoľko dní?
— Začína byť bezočivá.
— Azda nešikovná.
— Nie. Impertinentná. Iste má na to dôvody. Ty! Ja sa s ňou nebudem pretekať. Že sa nehanbíš a nezahriakneš ju.
— Vravím ti, že som nič nezbadal, ak drgla, drgla náhodou.
— Krásna náhoda — každý večer.
— Tak je to predsa len nešikovnosť. Ty myslíš, že schválne?
— Som presvedčená.
— Tak ty si myslíš, že so mnou koketuje?
— Ty s ňou.
— Pred tebou? To by som bol zas ja nešikovný, — zaironizoval a dodal vážne: — Vyuč ju, a nerob scény. Čo sa ti porobilo? Čo ťa presvedčilo?
„Azda len nevidela, keď som ju chytal za nohy?“ skrslo v ňom podozrenie, ktoré hneď vyvráticlass="underline" „Nemôže byť. Bola by mi dávno vyčítala.“
— Čo ma presvedčilo? Mám na to svedkov.
— Svedkov? — zľakol sa. „Nepotárala niečo Mariška? Nešúchala by sa o mňa a nežmurkala, keby jej to bolo nevhod.“
— Akých svedkov?
— Dobrých.
— Koho?
— To ti nepoviem. Svedkov.
— Podchytávaš? Rád by som ich videl.
— Každý deň ich vidíš a ja ich každý deň vypočúvam.
Petrovičom zasa trhlo. „Kto by to mohol byť? Šofér? Kuchárka? Iba ak sa Mariška pred nimi pochválila. To môže byť. „Opatrnosť,““ napomenul sa, a „bezočivosť!“ posmeľoval sa.
— Keď máš svedkov a veríš im, vyhoď slúžku — mňa vyhodiť nemôžeš; ak veríš mne, vyhoď svedkov.
— Tebe neverím.
— To je smutné. Veríš kadejakým lotrom a falošníkom. Upozorňujem ťa, viem to z advokátskej praxe, že sú celé dediny, najmä kam prenikol komunizmus, kde sa na všetko nájdu svedkovia. Majú na námestí a obyčajne pred kostolom burzovú cenu, kupujú ich ako cenné papiere, jedni sú drahší, druhí lacnejší, podľa výzoru a vážnosti. Svedčia, ako im rozkážeš, z nenávisti voči buržujom a kapitálu.
— Moji svedkovia sú z hory.
— Tam je najviac zbojníkov a niet takej hory na Slovensku, kam by nezašla pechota ľudskej kultúry.
— Nie sú zo Slovenska.
— Emigranti? Na tých sa nespoliehaj. Kto uteká, nemá dobré svedomie.
— Ach, načo o tom hovoriť? Ty si môj najlepší svedok. V tebe sa ako v zrkadle odráža nevernosť. Dávno ťa stopujem.
— Ty si zlý vyšetrujúci sudca, keď hovoríš: „Stopujem ťa.“ Idem hneď do kuchyne a poviem chyžnej, aby sa neotierala o mňa, lebo si to už zbadala.
Petrovič hovoril nedbalo, s nádychom irónie. „Šúchanie, to je nič, ak o nohách nevie.“ Bol presvedčený a svojej nevine, nie nadarmo sa spovedal sám pred sebou vo svojom súkromnom kabinete. Žena ho len podchytáva. Keď sa i prehrešil voči nej, stalo sa to len v duchu, v skutku bol čistý. V dennom živote neuznával tú kresťanskú zásadu, že kto pozrie na cudziu ženu žiadostivo, už cudzoloží. Nežiadostivo hľadia na ľudskú krásu iba drevené kláty. A nevera musí vyrásť dovysoka, biť do očí, aby ju človek nemohol odtajiť. Potľapkanie dievčaťa, chytanie za briadku, malá pochvala, žmurkanie mihalnicami je ako podanie ruky, taký „dobrý deň!“ driečnemu dievčaťu. Môže to byť otcovské, nuž priateľské. Človek nech je veselý ku každému, zhovorčivý, dôverný, ľudský pred svojimi blížnymi, a nie vždy nadutý, prísny, rozkazujúci, nedotknuteľný, hrdý a zamračený, ako čo by bol podpálil dedinu. To by bola rieka Styx medzi bijúcimi ľudskými srdcami a svet Hádesom. Preto, že som zhovorčivý a kamarátsky k Mariške, veru ma nemusíš upodozrievať. To je ešte nie láska.
Pani Ľudmila bola, naopak, čím ďalej, tym nervóznejšia. Ona i v pohľade videla neveru, nie to v ľahkom dotyku, drgnutí, mihnutí očí. Vo všetkom tom tušila znaky lásky, ktoré sa môžu vyvinúť v strašnú náruživosť alebo sú to už azda aj dozvuky náruživosti, burácajúcej pred hodinou, ktorá vybuchuje ešte i pred cudzími vo svojej neskrotiteľnosti, hoci hamovanej.
Takí sú už ľudia: sebe odpúšťajú všetko, iným nič. Petrovič bol sám pred sebou čistý, ale upodozrieval pani Ľudmilu a neodpustil jej ani červený pomaranč, ktorý dala Landíkovi, pani Ľudmila vyčítala svojmu mužovi, čo by sebe bola vždy odpustila.
I teraz dobíjala na svojho muža. Začala ho pichať ako vandrujúca blcha, raz tu, raz tam. Napokon si pomysleclass="underline" „Zhodím košeľu trpezlivosti a nahnevám sa, keď sa i nehnevám.“ Umele vzbĺkoclass="underline"
— Vyprosím si to od teba. Som otcom dospelej dcéry. Ako to môžeš o mne predpokladať? Najmä ty, ktorá sa proti mravom stále prehrešuješ. To sa iste ty bozkávaš v mojom kabinete. Ty hlásaš voľnosť lásky a slobodu vydatej ženy. Tebe hovoria svinstvá holopyskí mládenci. Vyškieraš sa im a dávaš zlý príklad Želke. Dnes som videl, aká si mravopočestná. Čo máš hladkať toho zeleného komisára? Ustavične ti ruky bozkáva. Keď ho hladkáš po hlave predo mnou, čert vie, čo mu pohladkávaš za mojím chrbtom.