— Ako sa opovažuje?
— Čakaj, — nepustila ho žena, — máš času zakročiť, to je len rodinkárstvo.
— Pekné, — zašomral, ale si dal povedať, zostal zvedavý, pokiaľ pôjde milá rodina, aby mohol vyčítať žene, ak by šla priďaleko, že je ona príčinou tohto mravného rozvratu, lebo dovoľuje dcére všetko.
Želka sa privinula telom k Landíkovi:
— Tuhšie, Janík, tuhšie, — povzbudzovala ho, ako predtým pri kolembačke, — ale na ústa. Na pleci by zostala škvrna. Mama by závidela.
Teraz sa pani Ľudmila trhla. Muž ju stiahoclass="underline"
— Počkaj! Pri vrchole ich vymlátim. To je predsa nestydatosť. Veď sa ty viac neukážeš u mňa, ty bezočivec v siedmej platovej stupnici.
Želka zvrátila hlavu:
— Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma! — Otrčila ústa Landíkovi.
— Tu máš tvojho svedka, — drgol Petrovič ženu a ona jeho:
— A ty tvojho.
Záhada bola rozlúštená. Stopovanie skončené. Rozsypané bozky sa našli, i vinníci, i odpoveď na otázky, odkiaľ to mal papagáj Lulu. Aktá by sa boli mali predostrieť vyšetrujúcemu sudcovi na trestné rokovanie, ale Petrovič o chvíľku zbadal, že nezakročil v pravom momente. Rozsypané bozky našiel, lenže ich bolo toľko, že prestali byť cenné. Všetky boli jednaké a podľa jeho úsudku chladné, suché, nelipkavé, malé, také drobné halieriky, ktoré nehodno ani zbierať ani rátať. „Ako keby vodu chlipkal z mojej koňakovej fľaštičky,“ ustaľoval v duchu, „ani to nie, lebo koňak má vôňu, silu a chuť, a toto! To som sa ja inak bozkával. Keby som ja tak mal Esteru v rukách!“
I pani Ľudmila mu zašuškala do ucha:
— Nevinné, hlúpe, rodinné bozky.
— A teraz posväťme ten kút, — ukázala Želka lakťom pod veľký portrét. Prešli ta.
— Nech je každý kút posvätený.
— Teraz poďme ku knižnici.
— Teraz si sadnime na písací stolík.
— Teraz poďme k tajnej skrinke s koňakom.
— I to vie, — zdúpnel advokát za dvermi, — že je tam koňak. Rozprášim ten párik.
Žena ho uprosila:
— Nechaj ešte. To sa Želka iba cvičí. Počuješ, že je to len také, ako keď ty chlípeš polievku. Bude o jedného náhradníka viac.
Tým myslela, že nepoškodí, keď pribudne ešte jeden kandidát do tanca, do zábavy, za snúbenca, za ženícha. Keď nie ten, nuž ten, keď ten nie, nuž ten, i ten, i ten a keby už nikoho nebolo, dobrý bude i komisár politickej správy Landík. Na čo všetko nemyslia starostlivé matky! Nepotrebný šesták treba vpustiť do mumáka. Ak bude treba, vypapreme ho nožíkom, i keby sme museli mumák rozbiť.
— Nech je každá piaď na tomto koberci posvätená, — rečnila Želka.
— Nech je, — prisviedčal Janík.
Mladí ľudia prechádzali z kúta do kúta. Objímali sa a bozkávali. I pred veľkým portrétom, i na písacom stolíku, i pri koňakovej skrinke nabádala Želka Janíka hlasným: „Bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ Papagáj Lulu hľadel, pozoroval a čušal. Niekedy obrátil celú hlávku k nim, inokedy pokukával len jedným očkom. Vyvracal, krútil hrdlo a niesol svoj pohľad za nimi, ako prechádzali z miesta na miesto. Pozrel mimochodom i na ich bledé tône na stene, na skrinke, na koberci. Upútalo mu pozornosť na chvíľočku zašramotenie v obloku, keď vietor pohýbal spustenou záclonou a okrúhly, svetlý kruh uličnej lampy sa na brokáte zakolembal.
Poznášali všetky vankúše na koberce a sadli si medzi ne.
— Varí sa ti krv? — spýtal sa Landík.
— Ani trošku. A tebe?
— Ani mne.
Želka zosmutnela.
— Prečo je to? — pozrela spýtavo, — veď by sme mali horieť. Ja ako japonský lampión. — Priložila si dlaň k lícam.
— Celkom studené. Však ich nemám červené?
— Nie.
— Nedmú sa mi prsia. Nič nedychčím. Nijaké vlnenie. Aj ty by si mal fučať, a dýchaš riadne, ani ťa nepočuť. Sedíš ako kus dreva. Väčšmi ti klope srdce?
— Ako obyčajne.
— To je protivné. Však nebadáš nijaký záchvev v mojom hlase? Také nejaké tremolo a v reči pridúšané stakato.
— Ani tremolo ani stakato. A ty v mojom?
— Nič. Prečo je to? Podľa románov by to malo byť inakšie. V románe by si už bol mal stratiť hlavu a mne by sa mali podlamovať nohy. Čo? Už som taká vyžitá?
Zopla ruky a pozrela na luster v strojenom zúfalstve.
— Čo by si bola, — tešil ju mladý človek a vztýčil svoju sklonenú hlavu. — Len nezúfaj. Vysvetlím ti to, ak dovolíš.
— Dovoľujem. Rozprávaj, — kyvlo dievča kráľovskym pohybom.
— Po prvé nemôžu sa ti podlamovať nohy, lebo sedíš. Potom, všetok náš chlad je preto, že sa človek nepúšťa do románu, z ktorého chýba pokračovanie. Naša láska nemá pod textom: „Nabudúce ďalej“, alebo: „V románe pokračujeme“, alebo: „Pokračovanie nasleduje“. Čo by si mala z troch strán románu: „Studňa lásky?“ Keď láska zostane trčať na dvoch červených kvetoch — myslím, na tvojich ústach, svoje nerátam — a na bozkoch, ktoré tie kvety ovlažujú — však krásne povedané? — Landík sa uškrnul. — No, a ďalej nič. Dej prestáva. Nedajbože ním hnúť. Nemôžeme, nesmieme ním hnúť, zakázané je, a tak sa ani nepúšťame do nového deja, nechce sa nám ani blčať ani dychčať. Vieš, Želka: žije len to, čo sa môže rozvinúť, vzrásť, čo nemôže — zakrpatie a mrie.
— A prečo sa nemôže rozvinúť?
Pozrela naivne na Janíka.
— Hm, Dobre vieš. Srdce je ako loď s cenným tovarom v ľudskom mori. Loď musí mať dva prístavy, odkiaľ vyjde a kam príde. Ak má len jeden — nikdy nepláva. A láska — cenný tovar — sa potom neprenáša z prístavu do prístavu, kolíše sa na jednom mieste a tovar je vlastne nepotrebný, ani loď.
— Sú i také lode, ktoré stoja na jednom mieste a sa kníšu. Tam máš hneď tú kaviarničku na Dunaji, — zažartovala.
— To je kaviareň, a nie loď.
— Láska ako hra môže zabávať.
— Ideš do divadla, keď vieš popredku, že uvidíš len jedno dejstvo? Hrať ustavične len vstup do hry je hlúpe a chytro sa zunuje.
Radšej nejdeš a zostaneš doma pokojne sedieť.
— I pri vstupe môže byť bozk horúci.
— I celá hra môže byť fádna. Vstup do lásky s horúcim bozkom môže byť zaujímavý, ale keď je z bozku zasa len bozk, bozk, bozk, a nič viacej, to i bozky budú len také jasné zlatníky, aké hádže mesiac cez listy stromov na zem. Darmo sa znížiš k nim ústami, nezohrejú, oblizneš len studený prach a budeš si iba ústa utierať. Tvoje bozky sú studené mesačné zlatníky — nezapália.
— Ako tvoje.
— Ako i moje. Nechytia sa duše plameňom, a keď sa duše nechytia, nechytia sa ani telá. Duša kúri a telo sa zohrieva.
— Sú to predsa oči, ústa, pohyby, slová, čo podpaľujú.
— Keď uz tiež horia.
— Nebolo by medzi nami sympatie?
Sklonila hlavu zarmútená.
— Ale je.
— Nuž teda.
— Aby som nás ešte s niečím porovnaclass="underline" sme dymníky. V nás je mnoho iskier i plameňa, ale stále hádžeme na tie dymníky čečinu, aby oheň nevyšľahol a bol len veľký dym. Skáčeme bezstarostne ponad a chránime sa, aby sme neskočili do ohňa a sa nepopálili, hoci sa i v dyme dusíme.
— Ja sa nepopálim.
— Vidíš, a ja zas nechcem, aby som sa zapálil a horel plameňom. Hneď by si mi povedala: „Dosť. Ďakujem.“ Nuž nehorím. Ale i vtedy, keby som sa presvedčil, že i ty vzbĺkneš a že nepovieš: „Dosť!“, i tak by som naznášal čečiny, aby som udusil plameň.