— Prečo, prečo? Povedz rovno a neporovnávaj.
Landík mlčal. Vytiahol hrebienček a prešiel si po riedkych vlasoch, ako keby rozmýšľal nad odpoveďou. Želka vzala pajáca, ktorý, keď ho stisli, hral. Stisla ho. Zaznelo známe tango:
Nepovedz, dievčatko, nikomu…
Petrovič s pani Ľudmilou za dvermi boli tiež zvedaví, čo povie Janík. Zbystrili sluch, ako keď skrútnu ladič na rádiu, len aby im neušiel ani jeden tón pri tejto ľahkej melodráme: deklamácii a tangu. Počuli jasne starootcovské slová:
— Vstup do lásky vedie len bránou manželstva. Poriadne dievča je nie len tanečnica a láska nie len tango.
Želka odhodila hrajúceho pajáca. Landík, keď videl, aký kotrmelec spravil v povetrí odhodený pajác, doložiclass="underline"
— A mladý človek je nie len pajác.
Dievča sa podívalo uprene na neho, vstalo a podalo mu ruku, aby sa tiež zdvihol z koberca spomedzi vankúšikov.
— Azda by si ma chcel za ženu? — spýtala sa ho ticho, keď vyskočil.
— To nie, to nie, — náhle protirečil. — To mi ani na um neprišlo. Nechcel by som. Viem dobre, že som malý, malinký, malilinký. Nebudem nevďačný, aby som zapaľoval dom, kde ma tak vďačne prijali, a kradol skvosty.
— Medzi skvostmi som i ja, čo? Janík, — povedalo mäkko dievča, — ty si prvý, čo ma nechceš využiť a pokaziť.
Držiac mu ruku, bystrým pohybom hlavy bozkala ho rovno na ústa.
— Ďakujem ti za to.
Po chvíľke dodala:
— Ten bozk bol úprimný. Uver mi.
Stisol jej ruku. Videl, že jej tvár zružovela. To ju už ten vnútorný plamienok prifarbil, ako vtedy v Brezniciach u tetky, keď mala sedemnásť rokov a po prvý raz ju bozkal so srdcom na nezafarbené ústa. Vtedy jej prvý raz uveril, a potom sa akosi sklamal, teraz po druhy raz. Sklame sa? A ešte jedna myšlienka mu prebehla hlavou: Želka je predsa len dobré dievča. Len sa rada hrá. Ak sa vydá, bude i z nej obyčajná, dobrá žena ako boli naše matere. Len spôsoby sa menia, ako sáry, podľa módy, city s ich vyjavením zostávajú také, ako pánboh prikázal, podľa nátury, ako línie tela.
— Pokračovanie bude? — spýtal sa žartom.
— Závisí od teba.
— Počkáme nasledujúce číslo novín.
— Počkáme, Janík.
Bolo to minútové roznežnenie. A práve v tomto roznežnení sa ani neobjali ani nebozkali. Lulu sa iste čudoval. Rodičia nevbehli do kabinetu. Uspokojení Želkinou múdrosťou a Jankovým správaním, ako tajne prišli, tak i nepozorovane odišli spoza dverí. Dozvedeli sa viac, ako chceli. Tak je to, keď človek hľadá, obyčajne nájde to, čo nehľadal, a len niekedy sa pošťastí, že podľa svätého Písma nájde i to, čo hľadal.
Keď prišli mladí k rodičom do jedálne, i jedni i druhí sa robili sprostí, ako čo by sa nič nebolo stalo. Janík sa nevinne odporúčal. Želka odišla do svojej izby. Petrovič povedal svojej žene:
— Čestný chlapec. Nechce nás podpáliť a kradnúť skvosty. Budem ho podporovať. Ale pokračovanie nebude. Zastav všetky noviny. Nijaké romány. Nijaké Studne lásky. O sto rokov bude vládnym radcom.
Natiahol si údy a zívol.
— Veru by si ho mohol podporiť. Za náhradného ženícha veľmi dobrý, — poznamenala pani.
— Čo máš ustavične s tými náhradníkmi?
— Rozumej už raz. Všade sú teraz náhradníci. Prezidenti majú náhradníkov, viceprezidenti tiež, ty ako člen krajinského výboru, no nemáš náhradníka? Váš riadny program má vždy i náhradný. Nie je dobrý náhradník v tanci, keď riadny tanečník okrivie alebo mu príde zle? Tak i pri zasnúbení, ak sa mladý muž náhodou stratí, čo je teraz každodenné. Vždy treba mať naporúdzi náhradníka-ženícha. Rozumieš?
— I v manželstve?
— Zasa začínaš?
— No, vidíš, nemôže byť všade náhradník. Kto by mňa ako manžela mohol nahradiť, — zasmial sa. — Ale chlapčiska budem podporovať, — zakýval zasnene hlavou. — Páči sa mi. Dobre povedaclass="underline" „Vstup do chrámu lásky vedie len cez bránu manželstva.“ I to je dobré: „Poriadne dievča je nie len tanečnica a láska nie len tango, mužský nie len pajác.“ To tvrdím i ja. Dám mu podporu na študijnú cestu. Len čo je pravda: šikovný mládenček. No, tak za desiateho náhradníka nepoviem, že by bol súci.
6. Tichý večer
Raz večer pani Ľudmila a dcérka Želka nešli nikam, ani spolu ani osobitne. Zostali doma. Bol takzvaný „tichý večer“, keď nebývali nijaké návštevy a keď sa dámy mohli venovať len samy sebe.
Pani, sediac pred elipsovým zrkadlom, trela si nos voskovým krémom, lebo ho mala trošku mastný, a keď si ho navoskovala, blyšťal sa, ako čo by bol zapotený. Keď bola s tým hotová, začala si odstraňovať z líca dve väčšie pehy vatou, namočenou do roztoku.
Želka vo svojej izbe, vymaľovanej na škótsku, červenkastú látku s takými istými záclonami, kobercom, prikrývadlami na stoličkách a sedadlami na stoličkách, skúmala si lakte a kolená. Mala ich tiež trošičku červenkasté, čo ju pri kúpaní na Lide a aj pri tenise, kde boli i lakte i kolená holé, veľmi mrzelo. Po umytí tváre teplou a potom studenou vodou s bóraxom a natretím líc tekutinou, ktorá zmýva každú špinu, umyla si ešte osobitne i kolená i lakte a vydrhla si ich dotuha ručnou kefôčkou. Keď sa červenali ako cvikla, vyutierala si i nohy a natrela si na ne a na ruky akýsi krém. Poobzerala si nechty, naolejovala, aby neboli suché a nelámali sa. Nebola si istá, či má ešte salicylový olej, lieh, prášok na zasypávanie a dubovú kôru na zajtra, ktorými si umývala a zaprašovala podpazušie a nohy proti poteniu, brala fľaštičky a škatuľky jedno za druhým a triasla nimi. Všetkého mala nadostač. Uspokojená tým natiahla rukavičky a ľahla si na posteľ, nezakryjúc sa ešte ružovým paplónom.
Nechcelo sa jej spať ani čítať. Na stolíku mala najnovšie jesenné číslo Vesny a Mussetove verše vo francúzštine, ktoré jej poslal mladý maliar, študujúci v Paríži. Písala si s ním, hoci ho nepoznala a nikdy sa s ním nezhovárala. Raz v ktorýchsi študentských novinách bola výzva, či by sa našla slečna, ktorá by si s mladým človekom písala po francúzsky na zdokonalenie sa v tejto reči. Osobné zoznámenie nemalo byť vylúčené, ale sobáš na každý prípad. Želka sa prihlásila. Tak vzniklo dopisovanie medzi mladými. Z neznámeho mladého pána vyďobal sa maliar, ktorý neskoršie posielal nielen listy, ale aj svoje fotografie, ruže, obrázok, kedy-tedy knižku. Rodičia schvaľovali listy, lebo zdokonaľovať sa vo francúzskej reči je vec celkom odôvodnená. Pri ružiach sa otec nahneval a pani Ľudmila tiež vyčítala vážnym hlasom, že ruže nie sú francúzska reč, ale medzinárodné esperanto, a značia v každej reči lásku.
— Len mu napíš, — radila matka, — aby ti ruže neposielal.
— Vôbec nič mu nepíš, — rozkazoval otec, — ten Francúz začína byť bezočivý.
— Ale veď je to len taká malá pozornosť. Mala som mena, nuž sa chcel zavďačiť, — vyhovárala sa Želka.
— Len aby nám neposlal za ne účet, — sekol otec.
— Čo ty máš byť vďačná kadekomu, — na to mať.
Ruže teda nepochodili dobre. Keď prišiel obrázok, nakreslený perom ktorý spodobňoval Želkinu hlavu, chcela ho zatajiť, ale matka naň prišla. Potrebovala trošku púdru, vzala dcérinu taštičku a našla obrázok ešte v obálke.
— Kto to maľoval?
— Ale ten Francúz, — vysvetlila nedbalo Želka.
— Veď si hovorila, že sa nepoznáte.
— Vymenili sme si fotografie.