Želka počúvala, počúvala, a neverila svojim ušiam. Rozšírila oči od začudovania. Boli naozaj veľké, lebo sa i v rozširovaní očí cvičievala. Na obrvy jej vyskočili tenké prúžiky a dávali jej pohľadu nemé zdesenie. Dívala sa na matku strmým zrakom a chvíľku trvalo, kým sa jej vydrala z pŕs otázka:
— Odkiaľ to vieš?
— Počula a videla som. Keď sme už pri tom, tak ťa prosím, vynechaj ma zo svojich neslušných hier. Nechcela som o tom hovoriť, ale čo je mnoho, to je mnoho. Čo mu máš vravieť: „Bozkaj ma na ústa, a nie na hrdlo, mama by mi závidela.“ Ja som sa v živote dosť nabozkávala, a keby som chcela… Ja ti nezávidím.
Nebolo to povedané s hnevom, ani nie s vážnou, prísnou výčitkou, len tak nedbalo, ako čo by na tom nič strašného nebolo, ale Želka vyskočila zo stoličky a zdesene vykríkla.
— I to vieš? To je predsa len hanebné, tak počúvať za dvermi. Nemôžem krok urobiť, aby ma domáci špión nepozoroval. Hanba! Nesmiem sa ani hnúť. Dokedy sa budem držať tvojej sukne a ty mňa dokedy budeš chytať za košieľku, aby som nepadla? Nenajmete tri bony čo by dávali na mňa pozor?
— Nonononono! Nemusíš sa urážať. Bola to náhoda, — chlácholila mať.
Želka nepočúvala. Chytila si hlavu medzi dlane a lamentovala:
— Ako čo by som bola jarabica, ktorá sa nemôže skryť pred kopovmi, musí lietať, aby ju videli a mohli trafiť.
Toto porovnanie mala z jedného maliarovho listu, v ktorom jej tvrdil, že rodičovský dozor škodí dievčaťu, lebo ho robí nesamostatným. Teraz sa tejto múdrosti chytila, pobúrená nad nespravodlivosťou. Prišlo jej ľúto. Mihalnice sa jej zatriasli a riasy zvlhli. Zamihala a stisla viečka, aby slzy nevtiekli do očí. Priložila si široký rukáv nočného obleku s belasými venčekmi k tvári a plačlivo vravela:
— Hanba, hanba!
Celkom vážne zaplakala. Cítila sa prichytená pri nepeknom čine, ale ktorý len oni — starí pokladajú za nepekný, v jej očiach je celá vec bezvýznamná. Špatné je len to, že sliedia za ňou a chcú ju dochytiť, aby jej mohli štuchnúť do očí: „Kradla si!“ Nič neukradla. Brala, čo jej dávali, a dávala zo svojho. Ústa sú jej, srdce je tiež jej, ona je tiež svoja, má osemnásť rokov a môže narábať so svojimi „predmetmi!“ tak, ako sama chce. A predsa si myslia, že je ich vecou, takým akýmsi vtáčikom v klietke, dajú mu medzi drôty cukrík, mrkvu, nasypú konopné semiačko, aby mal čo ďobať, nalejú vody do mištičky a vrátka zavrú, aby vtáčik nemohol vyletieť, lebo ak vylietne, hneď je tu i kocúr, ktorý ho roztrhá a zožerie… Budú mu pískať: „Milý, drahý vtáčik!“, kým je v klietke a šteboce, a keď vybrnkne, hneď ho chytajú a s krikom zatvárajú.
Hodila sa do kúta divána a fikala:
— Čo sa o mňa bojíte? Viem, čo robím.
— Vravím ti, že som to ani spomenúť nechcela, — vyhovárala sa matka, — len mňa aby si do toho neplietla… No, neber vec tragicky, — utišovala ju. Ani sa jej nesnívalo, že jej slová budú mať taký účinok. — Nechcela som ti nič vyčítať. Uviedla som len príklad, aké následky môže mať žmurkanie. Náhodou mi vhuplo do reči. Viem, že je to nie nič vážne s Janíkom. Povedala som i otcovi, že sa len cvičíš, aby si vedela, ako sa máš správať, keď ti to naozaj bude treba. Taká gymnastika lásky, ako je gymnastika tela, bokov nôh krku dýchania, cvičenia očí, mihalníc, žmurkania. — A aby dcéru rozveselila zažmurkala na ňu a navrhla: — Poďme žmurkať!
Želka v kúte divána bola ešte rozžialená, že ju ako jarabičku vyhnali z úkrytu na božie svetlo a že ju ako vtáčika chcú mať zatvorenú v klietke, fikala a žiadalo sa jej pomsty za mrzké konanie rodičov. Hodila hlavou:
— Vážne je to. Just je to vážne.
Matka pobadala, že hovorí len zo vzdoru, ale chcela ju silou-mocou utíšiť, aby prestala so slzami. Prisvedčila:
— Teda vážne. Janík je i mne sympatický. Prečo nie? Je skromný, smelý, príjemný. Len, pravda, trošku malý úradník. Otec vraví: „Keby bol aspoň radca.“
— Môže byť ešte i prezidentom, i ministrom, je mladý, — vzdorovala Želka.
— Má i dobré vystupovanie, — bastvila mať, — také nenáročné, ale zato isté, vedomé, hrdé.
Zo Želky vybuchlo:
— Ťuťmák je!
— Na zasa.
— Bojí sa ma ako ohňa. Nechce sa popáliť.
— To je to, že je hrozno vysoko, a preto je kyslé.
— A nechce sa ani načiahnuť — blázon!
Matku potešilo, že je po plači a ani nemusela odprosiť dcéru za urážku, ako sa to inokedy stávalo. Mala síce na jazyku: „S ťuťmákom by som sa nebozkávala“, ale potlačila slová, aby sa zasa nedotkla jej citlivosti. Tanulo jej na mysli i to, že ak je Janík „ťuťmák“, tak to predsa nebude nič vážne.
Aby dcéru rozveselila, spýtala sa jej ešte raz:
— Zo žmurkania nič nebude?
Želka ešte cítila tŕň vo svojej duši a žmurkať sa jej nechcelo. Potrebovala ešte nejakú ihličku, vypaprať tú čiernu čiaročku.
— Tak teda si dám jeden „Medailón“, či mi vyjde? Budeme vedieť, či je tá vec vážna a či nie.
Pomiešala karty obidvoma rukami, tak ako ležali rozložené na stole, vzala ich poskladané do ruky a začala ich vykladať.
— Daj si radšej „Vrkoč“, — odporúčala Želka.
Matka sa usmiala:
— Skorej vyjde? — „Tŕň je von,“ myslela si pritom.
— Vyjde, nevyjde.
— Jedno ti je, či je vec vážna alebo nie?
— Jedno.
— Tak by otec predsa len mohol slovo stratiť za toho „ťuťmáka“.
Želke prešiel kyslý úsmev po tvári:
— Ak mu to pomôže.
Dievča sa uspokojilo. Prisadlo zasa k matke za stôl, a nakláňajúc sa, dávalo pozor na „Vrkoč“, aby nebola mýlka. Onedlho si pozrelo na zápästie a podotklo, že budú správy.
Keď „Vrkoč“ vyšiel, Želka prešla k rádiu a otvorila ho. Hľadala Bratislavu.
„ … Fŕŕŕ … cink … búú … ááá … ííí…: fidli-fidli… óóó …“ Prestala vrtieť.
„…Francúzsky ministerský predseda Laval vyhlásil…“
— Zasa Habeš, — zamrzelo pani Ľudmilu, — nemôžem zniesť tie večné vyhlásenia. Ten vyhlásil to, ten to, čo minúta iné, vidíš, tak je s nimi ako s Fánkou a jej snúbencom, každý akoby žmurkal, sam pánboh vie, čo si myslia, čo zakrývajú slovami. A delá už hučia.
„Rada ustanovila, že sa zíde … Päťčlenný výbor… Šesťčlenný výbor… Trinásťčlenný… Plénum… Jediný možný záver… Dve možnosti…“ znelo z aparátu.
— Zavri, prosím ťa.
Želka zavrela. Vrátila sa k stolu. Nastalo ticho, len čo kedy-tedy plesla vyložená karta.
Rozhostil sa milý, tichý večer.
7. Vlastenci
Predseda strany Farnatý si sadol na bočné operadlo veľkého plyšového fotela s červenými a čiernymi romboidmi. Ľavou nohou sa ľahko dotýkal lešteného parketu, pravú prehodil cez koleno a chytil si ju za priehlavok. Trošku nahrbený rozprával svojmu priateľovi, poslancovi Radlákovi, človiečikovi malého, ale pevného a širokého vzrastu, s nazad česaným, riedkym a úzkym kohútím hrebeňom plavých vlasov, tuhými, mäsitými lícami a nosom s drobnými, červenkastými žilkami. V jeho úzkych, ľstivých očiach a na hrubých, holených perách pohrávala potuteľná neúprimnosť, ktorá sa teraz, keď k nemu hovoril predseda veľkej politickej strany, menila na sladký výraz bezhraničnej oddanosti a vyrážala sa v lichotivých frázach. Bol oblečený v žakete, čím chcel tiež poctiť predsedu, o ktorom vedel, že je márnomyseľný, dá na zovňajšok a na elegantné vystupovanie, najmä keď išlo o výstup pred ním.