Urobil krátku pauzu a sťažka vzdychol.
— Vybral som si teba, — blysol cvikrom na poslanca. — Prehovoríš s Petrovičom a usporiadate, čo je potrebné. Idú voľby…
— Voľby do Národného zhromaždenia? — vyvalil oči Radlák.
— Termín sa blíži. Treba sa pripravovať. Možno, že budú pred termínom… Groše máme — groše dáme. Jediná príležitosť, kde sa negazduje. Keď ich raz vezmú, je nemožný výkrik: „Podplácajú nás!“ Ktorý zlodej vykrikoval o sebe, že kradol?
Okolo nozdier sa mu zasa zjavila vráska úsmevu.
— Čistý štít, — krčil nosom, — skôr čistený štít. Otázka, čím? Každá čistota je relatívna. Jedna je za korunku, druhá za tisíc, tretia za milión. Tisícka sa nepotkne o korunku, milión o tisícku, ale je vždy istá kôpka, o ktorú sa nielen potkne, ale i prevalí.
— Nájdu sa i poctiví ľudia, — odporoval poslanec, vrtiac čiernu kávu v šáločke, vydúchol ju a doložiclass="underline"
— I poctiví opozičníci, — pričom sa zasmial.
— V čom sa podobá poctivosť teplomeru? — dal hádanku predseda Radlákovi.
Radlák rozmýšľal chvíľu, ale nevedel. Zdvihol plecia.
— Obidva majú stupne. Aby sa videl stupeň, treba podkurovať. A rozdiel vieš, v čom je? Teplomer sa od teploty dvíha, od zimy klesá. Poctivosť naopak: čím ju viac okuruješ, tým je nižšie, čím menej, tým vyššie.
— Ohrievaná poctivosť nie je poctivosť.
— Poctivosť, ktorá sa nedá zohriať, nedá sa ani upotrebiť.
— Neveríš v čestného politika?
— Verím, neverím. Ostatne, zle som povedal, že poctivosť, ktorú nemožno zohriať, nedá sa ani upotrebiť. Dá sa. Čestných opozičníkov potrebujem. To sú barany, čo si myslia, že najtvrdšia vec na svete sú ich rohy. Budú búchať do múru, kým si lebky nerozbijú. Stretneš sa azda i s takýmito, ale iste sa stretneš i s „charakternými“, ktorí sú síce barany, ale rožky majú len nalepené. Trošku masti, a rožky sa odlepia. Obídeš, pán poslanec, tvrdých a obrátiš ich na mäkších. Naleješ oleja do týchto nádob. Nech rozkradnú ich baranie heslá domáci zlodeji.
— A zradcovia, — pritlačil Radlák.
— Na každý prípad je dobre, keď budú dvojakí: „Poolejovaní“ alebo, ak chceš, „Pomastení“, a „Tvrdorohí“. To znamená rozdvojenie, a rozdvojenie je začiatok rozkladu a zániku. Rozdvojený dom padá, — zacitoval zo Svätého písma. — Takéto rumy sú ešte drahocennejšie ako hnoj. Rozumieš?
— Čoby som nerozumel?
— Tak teda, — zdvihol sa opatrne z fotela, postál chvíľu, skúmal, či mu noha nestŕpla. Skrčil a vystrel najprv jednu, potom druhú, aby mohol bezchybne prejsť za svoj veľký písací stolík, pustil sa operadla a šiel pomaly, rozvažite, so skrivenými kolenami. Tu sa oprel prstami o sklo stolíka, a opäť sadajúc, opakoval unavene:
— Ty budeš prvý tajný uzlík na tomto šití, Petrovič druhý a tam s ním nájdete od tretieho do desiateho.
Po chvíli upozorniclass="underline"
— Petrovič musí prispieť.
— Tvrdý gunár, — pochyboval Radlák.
— Ak nechce byť poslanec, zostane tvrdá hus.
— No, za poslanectvo si dá i oko vyklať.
— Tak. Teraz choď a konaj.
Otrčil mu širokú, plochú ruku s naliatymi žilami. Radlák, keď ju chytil, zamihal očami a zažartovaclass="underline"
— V znamení zrady!
— Pre mňa! — nedbal a mdlo kývol rukou na rozlúčku.
Pri dverách sa poslanec obráticlass="underline"
— Naozaj budú voľby?
— Budú, budú, keď ti vravím. Okolnosti sa zdajú priaznivé.
— A kedy?
— Začiatkom budúceho roku, ale to je tajnosť ako vôbec celý náš rozhovor, to ti hovorím.
— A veď zrok nevypršal.
— Vyprší, keď my chceme.
Radlák sa ešte raz prehol v páse. Otáľal chvíľku, rozmýšľal pred zavretými dvermi, prestúpil z nohy na nohu. Chcel niečo povedať, a nevedel sa hneď rozhodnúť. Farnatý zbadal poslancove rozpaky a pomohol mu netrpezlivou otázkou:
— Čo máš ešte na srdci?
— Neviem… Je to také háklivé… Aby si reku nezahudol na mňa, — usmial sa krivo a dodal presvedčivo: — Nemáš oddanejšieho straníka.
— Ach, tak! — pochopil predseda, — o tom niet pochybnosti, že by sme ťa nekandidovali medzi prvými. Netráp sa! Ty poslancom budeš!
Uspokojený Radlák sa poďakoval. Len to chcel vedieť. Skrčený od poklony vyšiel a pozorne privrel za sebou dvere.
Takto bolo približne dohovorené, že si získajú a podložia nohu opozičnému časopisu Bojovník, orgánu nespratnej strany radikálov, a tým i celej politickej grupe, ktorá sa zažrala do akejsi dávno práchnivejúcej národnej myšlienky ako červíky do mŕtvoly. A ak by vyhnaná duša ešte lietala okolo hrobu? Treba ju zahnať alebo upotrebiť. Cena poctivosti nebola ustanovená. Určí sa podľa trhových cien. O nej bude neskoršie referovať už či poslanec Radlák, či sám Petrovič a či tretí alebo štvrtý švík na politickom zošivani. V každom prípade nech je to čím lacnejšie.
Takýmto činom sa Petrovič dostal z krajinskej politiky do ríšskej a ríšska politika do jeho domácnosti. To nebolo také, že slepá kura našla zrno. Nijaká náhoda! To bolo riadne sypanie jačmeňa domácej hydine, z ktorého sa malo dostať zrnko i významnému, bystrému kohútovi s prítomnosťou a budúcnosťou.
8. Starý a nový typ
Radlák sa vrátil najbližším vlakom z Prahy do Bratislavy. Ľahol si spať, aby nahradil zameškané nočné hodiny. Keď sa zobudil, bol už mesiac november, a to november z najnevydarenejších a najprotivnejších deciek z dvanástich detí roka. Fňukal, lial slzy, skučal vetrom, utieral sa mokrou šatôčkou hmly, a kým ju ťahal z vrecka, vypadol z neho i mráz i vodový sneh s chumáčmi ako vtáčie hlavičky. Mal čiernu tvár a jeho pohľad bol tmavý. Kam pozrel, zatônil všetko.
Hnusné je mesto v takom čase. Mokré parčeky s nitkami tmavého snehu sčerneli so stromčekmi a kríkmi. Zjavili sa v nich vrany a začmudené mestské vrabce. Sedeli nehybne na vetvách, ako čo by driemali. V rannej polotme sa zdalo, že sú to listy, ktoré vlhký, sychravý vietor nestačil ešte odtrhnúť. Išlo na deviatu, a deň ešte vždy spal s nocou. Tma v bytoch tma na námestiach a v uliciach. Električky, obchody, kaviarne svietili. Vozy s reflektormi sa hnali a rozstrekúvali vodu na dlážku so snehovou kašou. Tmaví ľudia sa ponáhľali, ovinutí šálmi, zavretí do kabátov, s rukami vo vreckách alebo pod dáždnikmi. Galoše vŕzgali, topánky čliapkali. Kadekto sa šmykol, prekračoval mláčky, odskakúval, prebehúval. Len policajti stáli na bielo-červených pódiách v gumových plášťoch a rozhadzovali rukami v bielych rukavičkách. Okrem týchto pódií a bielych, zelených, červenkastých čerstvých plagátov a vyhlášok nikde nebolo vidieť letné alebo jesenné pestré farby.
Najviac vábili biele vyhlášky. Ľudia postávali pred nimi, porozumeli, o čo v nich ide, a nedočítajúc, išli ďalej. Boli to obyčajné oznamy, vzťahujúce sa na zoznamy voličov.
Radlák, idúc Fochovou ulicou do kaviarne, kde druhý raz raňajkoval, aby si prečítal noviny, tiež zastal na chvíľku pred Oznamom a rozpomenul sa na advokáta Petroviča, že mu má povedať dôležitú vec. Zabočil najbližšou uličkou na Dunajské nábrežie.
Prišiel mu na um, a teraz ho už aj znepokojil predsedov výrok: „Idú voľby.“ To síce ešte neznamená, že budú v januári alebo vo februári, ale uvedomil si, že i prípravy sú spojené s veľkou námahou, cestovaním sem a ta, zlými nocľahmi, stravou, rečami, zhonom, a najmä neistotou, čo sa kandidovania týka… Ako v takom nešťastnom novembri, všade nebo zakabonené, na východe, západe, severe, juhu a nevieš, čo ti padne na hlavu a sklzne za krk… Zachmúri sa aj politický horizont a voľby sa začnú liať ako z krhly, raz do obcí, potom do okresov, do krajiny, do snemovne, do senátu, raz ta, raz ta. Hotový krajinský dážď, a ty pod v ňom medzi národ nespokojný, nedôverčivý, nepriateľský, rozväzuj vrece sľubov, mam a klam a strež si hlavu lakťami, aby ti ju neprebili.