Letelo mu hlavou ako orkán:
Prečo, prečo sú tí hlavní politickí činitelia takí zvedaví na vôľu ľudu?
Že sa vôľa ľudu mení?
Čerta! Ona sa vždy plazí okolo čriev a brucha, aby ústa mali čo žuvať a žalúdok čo tráviť.
Menia sa len niektorí kandidáti. Vodcovia sa nemenia. Oni pevne sedia, sedeli a budú sedieť v parlamente, v senáte, v ministerských kreslách a na kandidátkach. Ich nemožno nahradiť, a čo by im narástla šedivá brada po topánky alebo plešina po päty. Bolo by aj hriechom, lebo oni su rozumom, otcom, svedomím a niekedy i kliatbou národa a ani rozum, ani otec, ani svedomie, ani kliatba nestarne, že by im bolo treba povedať: „Miesto mladým!“ Najviac ak to oni povedia iným. Svojim kolegom-vodcom sa iba ak usmejú a šepnú: „Nože sa posuň ďalej v lavici!“, alebo „Presadni si, prosím ťa, do môjho kresla, ja si sadnem do tvojho.“
Menia sa len tí, čo nevedú.
Tí pri každých voľbách akoby išli na smrť. Nikdy nevedia, či dostatočne chránili záujmy strany, či neoslabli na vetchých starcov, a preto či ich netreba zameniť mladými, agilnými straníkmi, aby nezhustla krv partaje a neporazilo ju.
Takých odstraňujú všelijakým spôsobom. Alebo ich pošlú do súkromného života, odkiaľ vyšli, prostým spôsobom bez penzie, poďakovania a vyslovenia ľútosti nad tým, že opúšťajú zákonodarný zbor, alebo ich pošlú na inú pašu, čiže pole pôsobnosti s náhradou a pevnou nádejou, že sa ešte stretnú s nimi vo verejnom živote, alebo ich pošlú tak, že ich znova kandidujú, lenže na tridsiatom piatom mieste, alebo ich zavlečú na bočné koľajnice, to jest do senátu, kde môžu byť veľmi osožní a nemôžu škodiť.
To všetko by sa dalo spraviť i bez volieb. Len by sa bolo treba spýtať rozumu, otca, svedomia a kliatby národa. Oni by to uhádli, a bez vyhodenia šesťdesiat miliónov korún na papier vedeli by sme, ako zmýšľa obyvateľstvo.
Hja, zákon je zákon, a politický tajomník politický tajomník. Musia byť Damoklove meče nad hlavami poslancov. Ktože by kontroloval, či konajú svoje povinnosti? Nielen stromy, ale ani poslanci nemôžu rásť do neba.
„Veď všetci chránili záujem strany a nosili v srdci vôľu ľudu,“ povedia nám.
Nechceme sa škriepiť, ale, prosím pekne, nechránili a nenosili.
Len nech sa páni poslanci rozpomenú, či svoje povinnosti plnili vždy a všade? Či vyhoveli želaniam ľudu pri každej príležitosti?
Pán poslanec Krupinský?
Či vám nepísala istá učiteľka-evanjelička, že sa chce vydať za katolíckeho kaplána, aby ste ju dali preložiť ta, kde ten pán kaplán býva?
Čo ste urobili?
Ani ste jej neodpovedali, lebo ste si mysleli, že evanjelická učiteľka sa nemôže vydať za katolíckeho kaplána. Vy naivka na dedinskom divadle! Akoby sa nemohla!
Učiteľka sa ponosovala miestnemu dôverníkovi, on okresnému, tento zasa krajovému, ten generálnemu, tento hlavnému veliteľovi. A veliteľ na schôdzke výkonného výboru rozhorčene povedaclass="underline" „Ten pán nechránil záujmy strany!“
Je po vás! Dostanete sa na tridsiate miesto.
Pán poslanec Čunderlík!
Či nebol u vás Ďumbierik, náš dobrý sedliak z Ľanovej? Však bol? Že má žreby triednej lotérie. Žiadal od vás, že nepotrebuje mnoho, len tak okolo šesťtisíc korún. Nie, nechce hlavnú výhru, ale šesťtisíc áno. Spýtali ste sa ho, ako to myslí? On celkom vážne a správne tvrdiclass="underline" „Oni sú poslancom, a keď sú poslancom, musia to vedieť. Ja ich len žiadam úctivo a prosím ponížene, nech sú taký dobrý a idú do tej lotérie a povedia im, aby vytiahli moje numero.“ Vy namiesto aby ste si poznačili číslo — čo by vás to bolo stálo? — ste ho začali presviedčať, že je triedna lotéria mašina, hluchá a slepá, že jej nemôžete povedať: „Jano Ďumbierik chce vyhrať šesťtisíc korún.“ Keď jednako dobíjal, nahnevali ste sa a zahriakli ho: „Choďte dočerta! Ja do lotérie nepôjdem!“
Čože? Váváš volič aby šiel dočerta?
Nechránili ste záujmy strany!
Pôjdete ta, odkiaľ ste vyšli — bez náhrady, poďakovania sa a ľútosti.
A vy, pán poslanec Drozd!
Čo sa tak potuteľne dívate?
U vás tiež boli dvaja starostliví otcovia. Ján Mikita starší a Jozef Ružiak starší. Ján Mikita starší vás prosil, aby Jozef Ružiak mladší, syn Jozefa Ružiaka staršieho, prepadol na notárskej skúške. Jozef Ružiak starší zasa chcel, aby Ján Mikita mladší, syn Jána Mikitu staršieho, zlámal si krky na tej istej skúške, lebo obaja chceli byť notármi v Podlúkach. Obidvaja to chceli mať hneď na papieri a popredku, aby boli istí. Odohnali ste oboch. Zhrozili ste sa a vykrikovali, že je to neslýchané takto žiadať skazu svojho blížneho, že by ste ešte rozumeli, keby Ján Mikita žiadal, aby jeho syn preplával na skúške, a Jozef Ružiak, aby jeho syn Jožko nenechal tam zuby… Ale toto!…
Prišli ešte raz. Vy, aby ste sa ich striasli, dali ste im po liste. Lenže aké to boli listy! Starému Mikitovi ste napísali: „Bodaj by ten Janko Mikita prepadol!“ A starému Ružiakovi: „Bodaj by prepadol aj so synom!“ A prepadli…
Všetci štyria boli našimi straníkmi. Prišli sme o štyri hlasy. Viac. A rodina?… Pripíšte následky sebe! Nečudujte sa, keď vás presunú za senátora, ak vás presunú. Sotva. Vy iste tiež celkom sproste prepadnete, lenže pri kandidátkach.
Ani pán poslanec Bezbožný nie je nevinná fialka. Od vás, pán môj drahý, sme očakávali, že sa pochlapíte a potľapkáte sa po vrecku. Pekne! Darovali ste sedliackej jazde starú kobylu. Nevieme, nevieme, kto bude rehtať? Len si všimnite, čo robia iné strany v takýchto urážlivých prípadoch. Napríklad klerikálna strana vyvrhla zo svojho lona poslanca Nedobrého, nie pre meno, ale preto, lebo stále dával len sväté obrázky, malé svietniky a kalichy na boží oltár, a neboli ani zo zlata ani zo striebra, len taká akási alpaka, zato do kostola nechodil, pravda, v baroch vyhadzoval tisícky… A Tužina? Poslanec robotníckej strany? Jemu vytklo väzy, že stále navštevoval kostoly, modlil sa namiesto aby chodil do krčiem a porozprával sa so svojimi súdruhmi. A Miština? Radikál? Dva dni hostil u seba svokra-roľníka. Pri rozlúčke si padli do náručia. Mal opletačky.
To je disciplína! Čo?
Teda pozor!
Nečudujte sa, keď žiadame, ba požadujeme, aby ste s našou stranou, s našimi voličmi nezachádzali ako s hnilými hruškami. Frčky dávajte svojim deťom, nie našim straníkom. Frčky môžu dávať len osvedčení vodcovia a politickí tajomníci svojim poslancom. Uvedomte si, že keď ste zákonodarcom, vy ste obeťou, a nie volič. Volič je kaplnka, pred ktorou sa treba pokloniť, aj kľaknúť. Najmä keď idú voľby. Vtedy je tak, ako keď kňaz zdvihne monštranciu a začne sa cenganie. Dolu, dolu, pyšné čelá! Ponížte sa! Ešte nižšie! Až k chladnému kameňu kostola, po ktorom chodíte! Veru tak.
My sa nechceme škriepiť, ale sa nám naozaj tak vidí, že páni poslanci nemali vždy pred očami záujmy voličov. Z uvedených príkladov vidieť…