Takto sa asi škaredil v duchu poslanec Radlák. A hoci ho predseda ubezpečil, že poslancom bude, čo náramne objasňovalo kúty jeho minulosti, predsa ako pred spoveďou skúmal svoje svedomie, čo dobré urobil pre stranu a strana pre národ.
Zhľadúval stebielka na zožatom poli, zhrabúval v snôpky, aby potom, keď začne chodiť s nimi po mestách a dedinách, mal čo mlátiť pred voličmi.
Keď Petrovičovi oznámil, aký mal rozhovor s predsedom strany, Petrovič sa tak potešil, že hneď otvoril novú koňakovú fľašku a zapálil na lustri všetkých dvanásť hrušiek.
— Predseda ťa veľmi chválil, — rozprával, chlipkajúc nápoj, — povedal mi, aby sme si všetci z teba vzali príklad. Ty vraj rád dávaš. Neodmietneš nikoho. Pomôžeš každému. U teba je každá figúra hlasom.
— Koľko? — pochopil advokát.
— Závisí od výsledku vyjednávania s radikálmi. Čím drahší budú, tým viac, čím lacnejší, tým menej. Ak sa spoja s nami zadarmo, možno, že sa obídeš bez obetí, len stranu to bude stáť jeden, povedzme, dva mandáty.
— Pravda, okrem môjho? — bál sa.
— Rozumie sa. Teda na zdravie! Musím ísť poprečitovať si novinky, — náhlil sa Radlák.
— Počkaj, máš kedy. Tak, ako to povedal pán predseda, že si musíte príklad vziať zo mňa?… A čo ešte povedal?
Chcel mu zopakovať radostnú novinku i s prídavkom.
— Že si ty najsúcejší.
— Tak povedaclass="underline" „najsúcejší?“
— Tak.
— A potom?
— Že len tebe možno dôverovať.
— No, ešte jeden.
— Ale posledný.
— Povedal, že len mne môže dôverovať?
— Povedal.
— Hm. A ty čo na to?
— Prisvedčil som.
— Teda ja mám ísť vyjednávať?
— Ty.
— A akým tónom to povedal? Vrelým a či chladným?
— Až tak kypelo.
— Že som najsúcejši?
— Mhm.
— A dôvery najhodnejší?
— Hej.
Vypili.
Radlák ledva mohol odísť. Petrovič si šúchal boky od radosti. Keď odnášal fľašku koňaku do skrinky, vypil si ešte i cestou rovno z fľašky. Potom si sadol za písací stolík a začal rátať. Nezahasil ani luster. Môže raz sám seba iluminovať.
Pred ženou ho svrbel jazyk. Musel vždy doň zahryznúť, aby neprezradil tajnosť. Koncom týždňa od ustavičného hryzenia ho tak rozbolel konček jazyka, že nevydržal.
V istý sobotňajší večer boli kandidačné porady. Keď sa zberal na ne asi o siedmej večer a pani sa ho spýtala, kam sa chystá pred večerou, pošteklil ju pri objatí pod lopatkou a tajnostne povedaclass="underline"
— Večeru nechystaj. Idem na kar.
— Bože! Kto umrel? Komu?
— Mnohým. Bude masový pohreb.
— Nejaké automobilové nešťastie.
— Nie. Politické.
— Poprava?
— Áno. Budú kandidovať.
— Pfú! Ale som sa naľakala.
— Čo sa ľakáš? Vidíš, že sa smejem.
— A to teraz ideš proti noci?
— Politika je nočný vták.
— A vy — politickí kuvici.
— No, budú tam netopierí, ktorým odvisne dolu hlava a zavesíme ich hore nohami, — vystrel sa povedome, — a my, noví, sa trošku i podobáme kuvikom, lebo privolávame smrť starých.
Po chvíľke doložil tichučko: — Iste budem poslancom.
— Veď si.
— To som len krajinským, ale budem ríšskym. Vôbec, krajinských zástupcov nesprávne titulujú poslancami. Tým ten titul nepatrí… Som presvedčený, že budeš hlasovať na mňa.
Skúmal žartom. Manželka tiež zažartovala:
— Sotva. Veď vieš, že som radikálna vlastenka.
— Odkedy? — zarazila ho odpoveď. Pochybovačné pozrel na ňu.
— Ty to nevieš? — prekárala. — Od samého začiatku, a vydržím do konca.
— To ti zakazujem, — položil jej prsty na ústa, — nehovor to ani zo žartu, ani mne, a najmä nie iným. Skompromitovala by si ma, kariéru by si mi pokazila. Mám dôveru Farnatého a práve som dostal prostredníctvom poslanca Radláka poverenie, aby som radikálov, ak sa nedajú získať, rozbil.
Zahrozil sa päsťou:
— Len nech sa nespoja! Rozdrvím, rozšliapem túto zaostalú, nepotrebnú stranu. Také vlastenecké žaby, — vyhŕklo z neho mimovoľne.
Žena chytila stranu slabším:
— Slony šliapu po žabách, — posmievala sa, — to by bolo! Taká ohromná strana by sa azda navalila na najmenšiu. Devín sa zrúti na červíka. Neverím!
— Ja ho už pošparcem. Nech sa pozvíja! A ty sa neopováž vystatovať, že si vlastenka, to jest že si v strane radikálov, lebo konečne vlastencami sme i my, ale, rozumieš, vravím otvorene…
Pošepkal jej niečo do ucha.
— To je politika brucha. Budem vlastenka. Milujem vlasť, svoj národ, svoju reč, — odtrhla si hlavu od jeho úst.
— Blázonko. Kto ich nemiluje?
— Vy.
— Dosť! Žarty nabok! — prerušil vážne a odtisol ju, že už musí ísť a nemôže rozpriadať dlhé politické rozhovory. Pritom mu blyslo hlavou, že nech je tento odpor ozajstný, nech je ohnivý, hnevom sršiaci, slinami pľujúci, musel by sa rozísť so svojou ženou. Slávabohu, že bol žartovný. Obaja sa smiali. Jeho „politika brucha“ sa nedotkla zasa tak veľmi jej, a jej „vlastenectvo“ jeho.
Petrovič len-len že sa nahlas nezachechtal, keď vstupoval do auta.
„Ty si vlastenka!“ posmieval sa jej v duchu. — Do klubu! — hodil šoférovi.
Šofér mu zakryl prikrývadlom kolená, zatvoril dvierka, vyhupol k volantu, voz zašomral a pustil sa nábrežnou cestou. Petrovič utrel rukávom zahmlené sklo obloka a pozrel von. Zachytil biele svetlá lampášov, bežiace po Viedenskej ceste, tučnú iskru propelera, plávajúcu s ním a kníšúcu sa nad riekou, iskierky na moste, jasný kruh pred Berlinkou a v ňom hmýriacich sa ľudí. Cesta a dlažba boli biele a suché. Za čiernou masou hájov dvíhala sa zelenkavá klenba neba s málo hviezdami, tratiacimi sa často za riedkymi chlpmi oblakov. Po chmúrnych dňoch nastala štipľavá, veterná zima.
„Ty si vlastenka!“ ozývalo a vyškieralo sa v Petrovičovej duši… „To vlastenectvo zaspalo v tebe, moja milá,“ myslel učupený v kúte voza, „a spí ako zdravé, nasýtené decko, uspaté kolísaním a pekným spevom dojky. Keď sa niekedy zobudí, sypú sa z neho bezobsažné, nezmyselné, dávno obschnuté slová, dokrčené listy hentých stromov, i oči zablysnú, možno veľmi, ale chladne, ako tie bežiace svetielka na viedenskej ceste, i rukami pohýbe, zdvihne ich, ale mu je vysoko, ako k tým hviezdam na zelenkavom nebi, čo sa ustavične tratia v bunde oblakov, i vstane a chodí medzi tými hmýriacimi sa ľuďmi, mizne v ich mase a mať ho hľadá. Úbohé vlastenectvo!
Húka siréna. Vyvalí sa kotúč dymu. Kučeravý dym hlce i posledné lístky i chladný záblesk očí, i tú poslednú hviezdičku. Prehodia mostík. Decko sa lepí na cudziu loď. Rado by odplávalo v cudzie kraje, lebo si myslí, že je tam viacej jasu, zelenšie listy, horúcejšie oči, múdrejšie hlavy. Utekaj, mať! Tvoje dieťatko sa mýli.
Starý, starý typ, toľko ráz opísaný a nenapraviteľný, opúšťajúci svoje a ženúci sa za cudzotou v domnienke, že cudzie je krajšie, vtipnejšie, svetovejšie. Nechce zostať svojím, lebo sa nazdá, že by zostalo malým, škaredým, žobráckym, sprostým, celým svetom i svojimi vlastnými ľuďmi opovrhovaným.
Ľudmilka! Ty si vlastenka?
Veď je tebe všetko malé, mizerné, hlúpe, čo je naše, všetko vkusné, veľkolepé, znamenité, milé, čo je cudzie. Starý, starý typ!… Ty si vlastenka!
Čože je tebe Vesna, spolok našich žien? Ty ideš radšej do Flóry. Čo je tebe naša Beseda? To už radšej do Aeroklubu bez aera, alebo Autoklubu na požičanom voze. Tu je vznešená cudzia spoločnosť, ženy sú vo večerných toaletách a páni v smokingoch, obcovacia reč anglicko-francúzsko-nemecká. Nijaký Šafárik, ale retoriáni s cudzími svetovými géniami, s okrúhlymi gombičkami v dierkach kabátov. Daj mi pokoj s MOMS-om, choď si ty na osvetovú prednášku, ja radšej na Pen, lebo ta chodia švédski spisovatelia a anglickí básnici, a potom to cudzie pomenovanie!… Čo je naše Národné divadlo? Čo klasické opery, ak nespievajú v nich cudzozemské primadony alebo svetoznámi speváci cudzích veľkomestských scén?… Premiéra hry, ktorú náš spisovateľ napísal?… Keď tí naši spisovatelia…onô…toto…nič nevedia. Skôr poďme na francúzsky preklad, to bude iste dobré… V tvojej, tebou neplatenej lóži hučí cudzia reč, lebo ťa navštívila Nemka, bohatá dáma, ktorá dáva čaje aj pre sto hostí a verbuje na ne známych, neznámych, len nech sú navrchu a aspoň tak vysoko ako ty… Ty sa ešte aj obchodníkom zaliečaš ich materčinou, ak je nie ako tvoja, mysliac si, že ťa to zdvihne v ich očiach, že budeš hneď väčšou paňou a lepšie, úctivejšie ťa obslúžia… Za každou sprostou sukňou, módnym „čurapé“ ideš do Viedne, lebo je tam všetko elegantnejšie… Povedz mi, čo počúvaš v rádiu, a poviem ti, kto si… Čítaš Bojovníka?… Starý, starý typ, ktorý sa nedá vykynožiť…“