— Nevinní sme všetci. Ktože zavinil, že banky mali toľké straty? — zahovoril Radlák.
— Na hospodársku tieseň platíme všetci, najmä my, úradníci, — vysolil Žaluď svoju žalosť.
„Ty platíš,“ šomral v duchu Radlák, „za tvoje nič by ti i menej bolo dosť.“ Len-len že mu za chrbtom nevyplazil jazyk od protivne.
— Strašiak zákon, hovorím, — opakoval Záčin, — netreba sa ho báť.
— Rozmnožuje sa počet žobrákov, — vrátil sa Petrovič k svojej večnej téme, — vyrábajú ich ako palice. Máme plno osvety. Všade kričia o vyššej životnej úrovni. Hlásajú akúsi eubiotiku, aby mal každý svoju príjemnú vilku so záhradkou. Po dedinách učia, ako treba hygienicky žiť, čistým byť, variť, ako opatriť nemluvňa, chorého, raneného, dolámaného. Sme samý súbeh zdravia, čistoty, kuchárstva, krásy. Bratia moji! Nielen vždy zemiaky s kapustou a kapustu so zemiakmi! Kozu, prasa, sliepočky von zo salónov! Nech je všade domáca lekárnička, vata, obväzy! Deti nie do plachiet, ale na vozíček, na slnko! Škola, škola, škola! Kultúra a kultúra! Krásne veci. Som z gruntu srdca za ne. Len o jedno sa nik nestará. Kde sú na to prostriedky? Životná úroveň potrebuje peniaze ako vŕba vlahy. No, buď zdravý v chladnej kolibe, buď čistý, keď máš dve košele, buď sýty, peč si bažanty a oblievaj ich slaninkou, ak môžeš. Eubiotika! Kde tam!… A tých, ktorí sú najpovolanejší priblížiť sa k tej úrovni a zachovať ju, čo len jedným prstom, ožobračujú. Tu máte hneď ten nový bankový zákon. Berú od funkcionárov to, čo dávno strovili, a ak nestrovili, čo mohli celkom oprávnene stroviť, vypovedávajú úradníkov a penziu im nedajú. Vymyslia bankový fond pre peňažné ústavy, aby mohli vykazovať straty a mali od koho žobrať. Zamestnancom znižujú platy na minimum a zároveň zvyšujú bytné na maximum. Netrpia, aby aj žena zarábala, keď jej muž zarába, a to ani vtedy, keď spolu nezarobia viac ako dve tisícky. Ak trafika vynáša tisíc korún, hneď ti dajú spoločníka, aby sa tá tisícka rozdvojila. Penzista nesmie pracovať, aby si polepšil, lebo o čo by si polepšil, to mu vezmú z penzie. Páni moji! Seriózni, inteligentní poslanci sa radia o tom, kde sa začína veľkostatok, či pri piatich, či pri desiatich jutrách…
— Ty to napravíš, keď budeš poslancom, — zamiešal sa Rubár, a chcejúc podnietiť Petroviča, farizejsky ho prekáraclass="underline"
— Nepáči sa ti práve to, čo je správne. Nemá mať jeden všetko a druhý nič. Nech sa ľudia delia s tým, čo majú, a nech dostanú i tí, čo nemajú. Potrebné je, aby čím viac ľudí malo aspoň niečo. Posudzuješ veci z vlastného stanoviska: „Len aby som ja mal!“, ostatní môžu hladom skapať. Odpusť, tvoje výklady sú sebecké. Verejný činiteľ nesmie byť egoista.
— Taký egoista som ako ty, — vrátil prudkú, zákernú výčitku, — nuly sa nedajú deliť.
— Ale i najmenšie jednotky áno.
— Sú i nedeliteľné jednotky.
— Napríklad?
— Napríklad tvoje dva milióny. Čo nerozdelíš svoje vklady?
— Čakám na tvoj príklad.
Takúto výmenu myšlienok vyvolalo Rozvalidovo nešťastie.
Mikeska s bolesťou pociťoval, ako tí ľudia hovoria o zákonoch, že ožobračujú, a ako sa treba deliť s tým, čo iní majú. V duchu sa rozhorčoval nad nimi. Veď len preto spomenul staromestského direktora, aby vzbudil v nich súcit k bývalému cennému straníkovi a vymohol pre neho pomoc. Žiadalo sa mu počuť od niektorého: „Máme toho dosť, dajme chudákovi niečo. Teraz je príležitosť. Kandidujme ho, azda príde k sebe. Takému opustenému človeku postačí, keď vidí, že mu otŕčajú čo len prst na pomoc.“ Slová padali z výšky ako ťažké kladivá a udierali sekretára po temene. Jeho hlava sa čím ďalej, tým väčšmi hrbila. Hlobili ju medzi plecia ako klinec. „To sú nie srdcia,“ dunelo mu v hlave, „to sú železné pokladnice, ku ktorým niet dláta ani kľúčika. Ich pravidlo je tvrdšie a odolnejšie ako hociktorý kamenný zákon, čo vyniesli alebo vynesú. Tým možno pohnúť, tamtým nie. Ich pravidlo je sviatosť majetku. Máte milióny, a ste žobráci,“ nadával a žialil, ako sa Rozvalid topí so svojou drámou v rieke politických rečí.
— Tak všantročíme celé Staré Mesto do vrecka klerikálneho kňaza Turčeka, nášho úhlavného nepriateľa, — proboval ešte raz ratovať ponárajúceho sa direktora, — poškodí strane, ak sa nám ho nepodarí vytiahnuť.
— Osudný skutok, — pustil nosom Rubár.
— Osudné je v ňom nie to, že dal pol milióna korún pánom z Družstva na vyrábanie koží, — rozlišoval Záčin — ale to, že ich dal našim politickým nepriateľom a tým ich podporil. Keby bol dal tie peniaze našim straníkom, boli by zostali u nás a strana by ho iste ratovala.
— Nuž ale či straníctvo vyzlieka z ľudskosti? — vykríkol skoro uplakane Mikeska.
— Vyzlieka, — potvrdil senátor, — veď ste sám vraveli, ako tých troch gentlemanov vyzlieklo z ľudstva straníctvo. Keby Rozvalid patril do ich strany, celkom inakšie by sa boli zachovali. Takto mali príležitosť zničiť ho a poškodiť ústav, ktorý je v našich rukách.
— Cudzí majetok je nevinná panenka, — osvojil si Záčinovu mienku Radlák. — Túto nevinnú panenku mal pán direktor radšej chrániť, nie ju sotiť do rúk nezbedníkov, ktorí iba zneužili jej krásu a spravili jarmok z jej pôvabov a cností kvôli svojim nemožným politickým heslám.
— Ja len toľko poviem, — priložil Žaluď, — že taký správca banky, ktorý chce byť nóbl na cudzí účet, je zlodej a zaslúži si, aby ho položili do chládku.
Petrovič prešiel poza Záčinov chrbát k Mikeskovi, chytil ho cez plece, pritisol priateľsky k sebe, odišiel s ním na niekoľko krokov a spýtal sa ho:
— Ľutujete toho človeka?
— Ľutujem, pán poslanec, nezasluhuje taký krutý osud, — odpovedal prekvapený sekretár.
— Viete čo? Prehovoríme o tom s pánom predsedom.
— Tomu som už písal, — zavzdychol sekretár.
— A?
— Je tej istej mienky ako pán senátor Záčin. Nepokladá Rozvalida za nášho straníka. Len je ešte krutejší. Odkázal mi, že je Rozvalid zradca, ktorého treba zničiť. Náš pán predseda je presvedčený, že to direktor urobil za honorár. Neviem, kto mu to nahovoril.
— A revolver? Veď by sa nebol strieľal.
— Že sú vraj ľudia, ktorí si dajú za sto korún i ucho odrezať. Celá streľba bola vraj komédia. Ale keby ste boli videli, pán poslanec, čo sa tam robilo! Ja viem, že to nebola zrada.
— To by ste boli i vy zradca, i ja, i všetci, koľko nás je tu, keby nás okradol zlodej, organizovaný povedzme v socialistickej strane. Hlúposť, i keď to aj predseda povedal. Okrádajú nás naši vlastní. Veď ste počuli… Ja už s pánom predsedom prehovorím…
Neskončil. Pocítil za sebou kohosi. Obrátil sa. Bol to Radlák.
— O pánu predsedovi by si nemusel tak hovoriť, — vyčítal mu.
— A čože som povedal? — začudoval sa Petrovič.
— Že je hlupák.
— Odpusť. Tak som to nepovedal. Tu je pán sekretár, nech povie… čo sa ty dnes do každého zadrapuješ? Čo sa pajedíš?… Ani predseda nie je neomylný, — začal Petrovič vzbĺkať, že ho Radlák potvára z nelojálnosti k vodcovi. — Aj ty si hlupák, ak tvrdíš, že sa inteligentný človek strieľa za honorár.
Mikeska nestačil dosvedčiť, ako to Petrovič myslel, a ani Radlák nepovedal viac, len: „Tak, tak. Krásne!“ Dvere na bočnej izbe sa prudko otvorili dokorán, až udrelo krídlo o stenu. Sedliacki jazdci, zosadení z koni, sa vypäli. Nastalo tiché vlnenie. Bolo počuť hlas: