— Pán predseda ide.
To hlásil Gábriš, ktorý vyskočil z izby, kde sa radil s hlavou strany. Hádžuc rukami, ako vojak pri parádnom pochode, s mladou, veselou tvárou, s trasúcim sa chlpom čiernej štice nad čiernymi obrvami, prešiel k dlhému zelenému stolu.
— Miesta zaujať, — ohlásil sa Radlák, keď opustil Petroviča a Mikesku.
— Puľ, puľ, puľ, — posmieval sa mu advokát. — Aký moriak!
10. Kandidátky
Stoličky zahrmotili. Väčšina prítomných prisadla k dlhému zelenému stolu. Poniektorí zostali vo foteloch, len čo sa narovnali a oprášili. Gábriš zaujal miesto blízko kresla s malou vyšívanou poduškou, prichystanou pre predsedu. Petrovič, Rubár, Radlák, Záčin a Semeňánsky si sadli k nemu a oproti nemu. Mikeska sa odlúčil a šiel k ostatným sekretárom na koniec stola. Žaluď dlhými, tichými krokmi odbočil k dverám, odkiaľ mal vyjsť predseda. Radlák už zabudol na nepríjemný dialóg s Petrovičom a štuchol ho:
— Pozri, už ide obžierať hlavy.
— Ale daj pokoj, — odtiahol plece Petrovič, ktorý si neprestal ťažkať na Radláka, že mu chcel nahovoriť, akoby bol predsedovi nadal do hlupákov. „Pozri na záludníka. Všetko prekrúti.“
Záčin sa zle cítil na jednej stoličke, hľadal ešte jednu, aby si mohol sadnúť medzi dve. To robieval často, keď ho trápili hemoroidy. Petrovič sa dostal do Gábrišovho susedstva. Bol to jeho najsympatickejší kolega-advokát, i keď mu zavše závidel. Ako pred chvíľkou Mikesku, tak jeho objal cez plecia a chcelo sa mu zalichotiť, aby si získal jeho všímavosť a náklonnosť.
— A tie halušky boli naozaj teplé? — začal so smiechom.
— Aké halušky? — nerozumel Gábriš.
— Čo si niesol milosťpanej lietadlom z Bratislavy na Sicíliu?
— Aáách, tie! To boli trhance, — zasmial sa aj Gábriš a dotkol sa jemne jeho kolena, — a aké teplé! Parilo sa z nich.
— Dobrý vtip.
— Vtip? Číra pravda.
— Len drahá.
— Prečo? V povetrí ešte nie sú potravné čiary a financi nelietajú za potravnou daňou.
— Nič nie je drahé, — zamiešal trhance Záčin, uvelebený už na dvoch stoličkách, — čo môže potešiť dobrú ženu.
— Odkedy si taký dobrý manžel? — smial sa s ostatnými prítomnými Rubár.
— Vždy som bol. Žena je mužovým srdcom, — zafilozofoval Záčin, — a často i hlavou — zatriasli sa mu v smiechu plecia.
— A čo pán predseda? Čo chystá? — opovážil sa dať otázku Semeňánsky, pozerajúc si na nechty.
— Veľké prekvapenie, — šuškal významne Gábriš, aby ho počuli len najbližší.
Na otázky, čo to má byť, nestihol odpovedať. Vstúpil predseda strany v dlhom, čiernom kabáte, šedivej veste a v pruhovaných, tmavých nohaviciach. Hlavu mal sotenú naspäť a vypäté prsia. Panskosť, sebavedomie a energia bola v jeho držaní. Vážna sviatočnosť v chôdzi. Mocné sánky a dopredu vytrčená brada šli pred jeho nosom a šikmým, nazad soteným čelom. Pod tenkými obrvami pevne sedel blyštiaci sa cviker. Sprevádzal ho generálny sekretár Slamka s plavými vlasmi a fúzmi, ktorý pri vyššom a širšom predsedovi zdal sa šťúply a nízky, a popri jeho vznešenosti skromný a plachý. Vo veľkých belasých očiach zračila sa usmievavá láskavosť.
Všetci povstali z miest na znak pozdravu a úcty k svojmu populárnemu predsedovi, ktorý v rachotení stoličiek s úradným, blahosklonným úsmevom postál chvíľu za stolom, opierajúc sa oň dvoma prstami a poďakoval sa strmým a krátkym trhnutím hlavy.
— Dobrý večer, páni!
Sadajúc si do kresla s vankúšikom, vyzval ostatných:
— Sadnime si, priatelia.
Chytro si sadli ako na povel. Keď všetko zatíchlo v očakávaní, začal hovoriť jasne a pomaly, s pauzami, pritláčajúc a dvojac spoluhlásky a koncovky slovies, o programe strany v súvise s nastávajúcimi voľbami:
— … Trebba naše rady zomknúťťť v mohhutné kolónny, — zaokrúhlil stisnuté ruky lakťami, zdvihnutými od seba, aby napäl svaly a vyjadril silu, — zosskupiťťť všetky našše ennergie, rozzosiate po našich deddinách, messtečkách a messtách, polliach, lessoch, dielňach a banniach v jednu vehhementnú, kollosálnu silu, povedal by som, v obbrovský, massívny pohhybujúci sa tankk, ktorý premmáha, lámme a drvví všetky prekkážky, stavajúce sa do cesty proti našim zámmerom, ktoré sa dajú vyjjadriťťť v dvoch slovvách: „Blahhobyt seddliaka.“
— Výborne! — zakričal senátor Záčin, vytiahol z vesty noteštek a poznačil si: „Blahobyt sedliaka.“
Radlák otváral oči od začudovania.
To nebol ten človek, ktorého videl a počúval pri poslednom ich rozhovore v Prahe, keď išlo o skrotenie malého, ale divého mačaťa, to jest strany vlasteneckých radikálov. Vtedy sa mu zdalo, že je to ustatý, perfídny, cynický, ale obratný politický nemravník, bez úsmevu, len so satirickým úškľabkom, skoro bez pohybov, najviac ak s bagatelizujúcim, i to boľavým, opatrným gestom s tvrdou, chorobnou, bezfarebnou tvárou. Dnes ten istý človek mal tvár jasnú, plnšiu, dobromyseľne sa usmievajúcu, keď bolo treba, vážnu a prísnu, s nádychom červene. Rukami neprestával čiarať v povetrí akési moderné, kubistické, hranaté, končité vežičky, kolmé, tenké stĺpiky, vodorovné, základné línie, len kedy-tedy sa mu zvlnila dlaň vo vyvrátený a prekrútený polokruh. Reč zvučná, hlboká, z pŕs, bez oddŕhania, s vyrátanými pauzami, v ktorých sa mohol vybúriť dojem.
— Tendenciu pauperizácie musíme eliminovať z našej politiky vnútornej, hospodárskej i obchodnej, — zvonil hlas, — dnes bieda, pravda, len v neúprimnej teórii, stáva sa akousi novou, modernou, každý jej lichotí a chce si získať jej sympatie a lásku. My naopakt. My nechceme biedu, lebo v biede sa rodia choroby, čo rozvracajú ináč zdravý organizmus tak jednotlivca, ako i celej rodiny, spoločnosti, štátu.
— To isté vraví, čo ja, — šuškal Petrovič Záčinovi.
— Tak je, — zakričal Záčin.
— Už som hovoril o spovedníkovi Henricha IV., francúzskeho kráľa. Nepáčilo sa mu, keď mu stále dávali pečené kuroptvy. „Toujours perdrix!“ zavolal rozhorčene, — pokračoval predseda, vyťahujúc hodinky a kladúc ich pred seba, ako človek, ktorý musí počítať s každou minútou a nechce ani poslucháčov unudiť, — ja, naopak, volám, aby náš sedliak mal každý deň mäso na stole. Nemôžeme stavať svoj program na hladných tôňach. Naša stavba musí byť solídna, a tak predovšetkým musí byť jej fundament pevný. Náš základ je sedliak, a jemu sa nesmú triasť nohy od nedokrmovania. Náš sedliak je naše vojsko.
Ak chceme vydobývať, naše vojsko musí byť sýte. To je prvá podmienka.
— Znamenite! — oduševňoval sa Záčin.
— Tak je, — prikývol Petrovič.
— Svätá vec, — odobril Gábriš.
— Celá naša vnútorná politika, — hovoril ďalej predseda, — je strašne prostá, príšerne prostá, možno povedať, že je to nie ani politika, ale aprovizácia, zásobovanie.
— Správne, — zakričal ktosi od obloka.
— Nám treba, ako vravím, ľudí sýtiť. Preto nemôžeme predbežne myslieť na farby. Nemôžeme byť ani romantickí vlastenci, ani záduševni klerikáli, ani socialisti, ktorí vytrhávajú pôdu spod nás, čo živí. My sa musíme držať hrudy, svojej dojky v jej pôvodnom zafarbení, odhalenej, čiernej, a nie hrudy, zakutanej do nacionálnych, pápežských alebo červených šiat.
Postál v reči, mysliac si, že bude efekt, ale efekt vystal. „Neporozumeli mi,“ usúdil predseda, „treba zreteľnejšie.“