— Ak je teda tak, — odhodlal sa predseda k záveru, ktorému dosiaľ pripravoval pôdu, a jeho hlas sa stal prísny, netrpiaci protirečenie, — predsedníctvo po dokonalom a podrobnom uvážení kandiduje v mene našej strany, ctení páni, drahí občania a priatelia, v tomto volebnom kraji na prvom mieste spoluobčana Ökrösa, najlepšieho nášho Maďara, aby sme ukázali, že u nás národnostného rozdielu niet, že nám ide o rovnoprávnosť všetkých našich sedliakov, aby medzi nami neboli víťaziaci a premožení, aby steny nášho parlamentu neboli veľkou klietkou, ale voľným priestorom, kde by voľne lietalo aj ich slovo a povedalo, čo ich trápi a čo by ich tešilo… Na druhé miesto naznačujeme dr. Petroviča, na tretie Radláka… Ukázal na dvoch posledných.
— Nech žijú! — tlieskal Záčin.
Nasledoval ho Gábriš a Semeňánsky. Radlák a Petrovič sa zdržali, aby sa ľudia nenazdali, že sebe tlieskajú. Tlieskali aj ostatní okolo predsedu a ďalej od neho, najmä tajomníci z maďarských dedín. Rubár, tľapkajúc nahrubo s vypučenými dlaňami, obrátil sa k Petrovičovi:
— Tu máš ten prístav.
— Doveslovali sme, — odpovedal Petrovič. Pozrel na Radláka. Radlák sedel zamračený so sklonenou hlavou. Ale len nakrátko. Pery sa mu začali hýbať, tvár dostala výraz výsmešnej škodoradosti, akoby chcel povedať: „Nič nemôžeme sami, vždy nám musí niekto pomáhať. Maďari! Tí nám pomôžu!“ Ale poznamenal nahlas len toľko:
— A div sa neprekotili.
„To sa preto hnevá, že sa dostal za mňa,“ radoval sa Petrovič.
Tlieskanie sa nemohlo rozšíriť a strhnúť všetkých, ako sa hovorí, zaburácať. Klopkalo ako riedky dážď na obloky, i to len za chvíľu, a prestalo.
— Meno mu neviem vysloviť, — bolo počuť po utíšení nespokojný hlas.
— Nevie po slovensky, — ozval sa mu druhý.
— Ako nás bude zastupovať?
— Maďari by nekandidovali Slováka!
— Nech sa uspokoja s desiatym miestom!
— Ba s koncom!
— Petroviča na prvé miesto!
— Radláka!
Sypali sa poznámky ako zemiaky z rozviazaného vreca. Najprv dve-tri, potom celá hŕba, akoby to vrece niekto dvíhal. Nastala a silnela vrava, vzájomné presviedčanie, vykrikovanie, ktoré ešte držala uzda predsedovej autority v rámci slušnosti, hoci v jeho očiach už čin, že sa mu opovážili protirečiť, bola veľká trúfalosť. Nenavyknutý na to, aby pri jeho mienke vytrčila rožky aj iná, bol spočiatku prekvapený, potom začal v ňom vrieť hnev a obrvy sa mu spojili s kolmým zárezom čela v mračnom kríži. Pohľad mu šľahol po zástupe a stačil zachytiť, že najmä tajomníci zo slovenských dedín a mestečiek neboli spokojní, tajomníci z väčších miest a z Bratislavy, ako i páni okolo neho, súhlasili s ním a podporovali ho. Kričali nespokojencom:
— Nebudete hlasovať na osobu, ale na stranu!
— Nechceme Maďara!
— To je nie Maďar, ale sedliak, náš človek!
— Získame desaťtisíc hlasov!
— A dvadsať stratíme.
— Na Maďarov som nehlasoval ani za panovania Maďarov!
— Teraz budeš!
— Úzkoprsý nacionalizmus!
— Ešte ti nadajú do Slovákov!
Záčin zdvihol ruku. Chcel hovoriť. Predseda ledva badateľne zamihal očami, že vidí. Pokrútil hlavou. To označovalo: Netreba hovoriť, sám si spraví poriadok. Nechával svoj prísny, dlhý a ťažký pohľad na ľuďoch pri konci stola, pri oblokoch a kachliach, odkiaľ sa ozývali protestné hlasy. Myslel si, že ich pohľadom pritlačí k zemi, zastraší, umlčí a poplazia sa tak, ako to vyžaduje politická múdrosť. To by bolo krásne, aby každý mal svojho osobitného kandidáta. Ale keď i boli poddajní a ctili si svojho predsedu, posmelení vzájomne, nedbali na vodcovu zachmúrenú tvár a vrava sa premieňala na krik.
— Ticho! — reval Radlák, červený v tvári.
— Nebudeme čušať! Chceme slovenského kandidáta!
— Sme na Slovensku.
— Nech žije Petrovič!
— Nech žije Radlák!
Mikeska si myslel, že je teraz čas niečo urobiť za Rozvalida. Zbledol v tvári a vykríkoclass="underline"
— Rozvalid! Nech žije Rozvalid!
To už smrdelo neposlušnosťou. Predseda uvážil, že teraz už len smelou bezohľadnosťou zvíťazí. Bystro vstal a zdvihol dovysoka obe ruky. Ľudia začali tíchnuť. Čakali zmenu v poradí kandidátky. Videli, ako sa ich vodca narovnal, vypäl prsia, zaťal bradu do golierika a trhnúc rukami zhora nadol, panovite vybúšiclass="underline"
— Tak to musí byť! To je diktát strany! Punktum! Komu sa nepáči, nech nás opustí!
Čakal chvíľu a potom zopakovaclass="underline"
— Komu sa nepáči, nech nás opustí!
Nik sa nehýbal.
— Lebo kto nepočúva predsedníctvo, prestáva byť naším straníkom… Nik… — Poobzeral sa dookola, potom sa strmo obrátil k hrdzavému generálnemu tajomníkovi. Rozkázal mu hrozivo, aby to všetci počuli:
— Zistite mi toho kučeravého tam pri kachliach… A toho červeného, čo sa opiera o dvere… Toho s tými fúziskami… Kto je to v tých širokých nohaviciach a pančuchách?
Tajomník odbehol zisťovať.
— S tými pánmi sa pozhováram osobne.
To boli tí, ktorí sa pozastavovali nad kandidátkou.
— Zameníme… Tomu sa sníva o Rozvalidovi, ktorý daroval internacionalistom pol milióna korún. No počkaj!… A prosím vás, nájdite mi redaktora Slivku. Nech príde sem. Disciplína musí byť i v demokracii. Demokracia nie je bezuzdnosť. Cválajúce kone na poli. Dám mu interview o disciplíne v demokracii, o demokratickej diktatúre, o vôli väčšiny, ktorej sa musí každý podrobiť…
Semeňánsky a Petrovič odbehli hľadať redaktora.
Už nikto ani nemukol.
— To je práve to nechápanie, — vyvracal dlane predseda, — v demokracii treba najviac počúvať, lebo je v nej najviac rozkazov, — a akoby sa vyhováral pred okolostojacimi, naoko chladný, ale zdnuka ešte vždy pobúrený, opätovaclass="underline"
— Tie rozkazy dáva strana, a nie my — ľud, — pobúchal sa po prsiach. — Strana je ten inžinier, ktorý putná bezuzdnú rieku, hotovú kedykoľvek zaliať úrodné polia. Strana je diktátorom, nie jednotlivec, a keď je ten jednotlivec i vodcom, vodca má ústa strany, ktoré vypovedia, čo strana chce. Vôľa strany sa kryštalizuje v tisícich dôkladných uváženiach, v tisícich poradách… Hlúpe, hlúpe nechápanie! Úprimne povedané: nie národná vôľa, ale organizovaná strana a jej vôľa. To si musíme konečne všetci uvedomiť.
„Kto je to tá strana?“ posmievali sa Rubárove myšlienky.
— A to sme my, — rozlušťoval predseda nepočutú otázku. „Kto my?“ smial sa v duchu Rubár.
— My, my, strana, — začul predsedu.
„Tu kdesi chýba koliesko logiky,“ myslel si Rubár.
Kandidovaný bol na prvom mieste Ökrös, za ním Petrovič, Radlák, roľník Dúbrava, spolu pätnásť, hoci sa nerátalo viac ako s troma mandátmi v tomto volebnom kraji.
Vyčerpaný predseda si utieral šatkou krk, keď odchádzal do malej bočnej izby.
— Národ! — skĺzlo mu opovržlivo a potichu z úst.
Myslel pritom na nepočúvnych hlupákov, politických analfabetov…
— Preskočil si ma, — neudržal napokon v sebe zarmútený Radlák a vyčítal veselému Petrovičovi, keď šiel s ním do rezervovanej malej jedálne, kde mala byť krátka, dôverná večera.
— Byrokratizujeme sa a preskakujeme sa navzájom ako úradníci. Zato sa ty nehnevaj, v parlamente nás neočíslujú, nebude to na nás vidieť a plat zostane rovnaký, — smial sa Petrovič.
— Diktatúra, — zašomral Radlák.
— Nie, demokracia.
— Keby si bol za mnou, bola by to diktatúra.