— Nie, vôľa väčšiny a disciplína.
— Ale uznáš, že ten Maďar na prvom mieste je predsa len škandál, — bolelo Radláka.
— Keby bol za nami, bola by to spravodlivosť, — rozlišoval Petrovič. — Vždy od miesta závisí, ako sa čo volá. V zákone národná sloboda, v strane vôľa vodcov. V zákone je ľud jedným prameňom štátnej moci, v strane je prameňom moci silný a múdry vodca. V zákone demokracia, v strane, ako ty vravíš, diktatúra, a ako ja vravím, disciplína. Už sa len nehnevaj!
Poklepal Radláka po pleci a poskočil do kroku od radosti…
Schodmi k mriežkovej bráne pomaly zostupoval Mikeska a rozľútostený, že ho nevolali na dôvernú večeru, žalostil pre seba:
— Toho Rozvalida sme utopili. Dobre bude, ak ma nestiahne so sebou. Bolo mi treba skákať za ním do vody?…
11. Budem poslancom
Keď sa advokát Petrovič po priateľskej večeri lúčil s predsedom strany pred mrežovou bránou klubu, povedal mu predseda, majúc jednu nohu na stúpadle voza: — A teraz sa do roboty, pán poslanec.
I prízvuk slov i držanie nohy na stúpadle i krátka veta, prednesená úsečným, bezpečným, hlbokým hlasom, vyrážali moc a istotu v pravde, na ktorú sa možno sväto-sväte spoľahnúť. Takto vybavoval neraz veci svojich straníkov i odborníkov a zavše i závažné štátne veci. Ako iní vedúci politici, ani on nemal nazvyš času púšťať sa do dlhých rozhovorov. Bude, nebude, stane sa, nestane sa, a dosť, každá sekunda je drahá. Preto tá noha na stúpadle.
Zmizol v tme voza, ktorý sa tíško, bez hrmotu a džezbendových škál pohol, nenechávajúc za sebou benzínový a olejový smrad, ani len obláčik dymu, len dva čiarkované pásy kolies na prachu ulice.
Ostatní páni, ktorí svojho vodcu tiež odprevádzali k autu, popodávali si ruky.
— Kadiaľ?
— Tadiaľto.
Ukázal na smer.
— A ty?
— Ja tadiaľto.
Ukázal na opačný smer.
Nikto nebýval na Dunajskom nábreží, len Petrovič.
Bolo sucho a chladno. Dul ostrý, studený vietor. V povetrí poletúvalo opŕchnuté lístie z neďalekého parčeka. Pred horiacimi lampami trepotalo sa ako veľké, žlté motýle, ktoré akoby popálené tratili sa v tme nad Dunajom, padali na chodník, šuchotali a zas sa dvíhali, utekali a zastavovali. Asfalt od nich opehavel. Človiečika nebolo vidieť. Pravý breh rieky sa zlial s čiernou vodou a voda s nocou. Na ľavom brehu svietili lampy plným svetlom, len v zimnom prístave a na propelerovej staničke blinkali už len dva-tri slabé, kolísajúce sa jasné body a ďalej od brehu kde-tu oblôčik lode.
Držiac si paličkou klobúk, prešiel bystrým krokom k múrikom nábrežia. „Pán poslanec!“ ubezpečil ho predseda. „To je viac ako stotisíc hlasov. Poslanectvo je teda isté.“
Veselý ponáhľal sa domov. Veľmi sa mu žiadalo oznámiť túto udalosť tým, ktorí o nej nevedeli. Ľudia, ktorí sa tešia, sú takí milí ako malé deti, ku každému vystierajú rúčky, bľabocú s vysmiatymi očkami, ich srdiečka sú ako mäkké koláčiky, každému ich núkajú: „Na, odhryzni si. I tebe kúštik, i tebe. Koláčik je plnený sladkým lekvárom — radosťou.“ Tak bolo i s advokátom Petrovičom, hoci mal už štyridsaťpäť rokov. Chcel dožičiť zo svojho koláčika.
Ženu, ktorá už spala, schválne zobudil, aby sa jej mohol pochváliť:
— Budem poslancom.
— Boli už voľby? — čudovala sa manželka, žmurkajúc od svetla.
— Predseda ma ubezpečil.
— Berieš veľa na rohy.
Zažívala a objala hlavnicu, ukladajúc sa znova na spánok.
Prešiel k dcére:
— Dievča! Budem poslancom.
— Koľko je hodín? — Natiahla sa nad nočný stolík, kde boli jej hodinky.
— Pol jednej… Budem poslancom.
— Preto som taká nevyspatá.
— Budem poslancom.
Sadla si na posteli:
— Blahoželám ti. Vezmeš ma niekedy do Prahy?
— Vezmem.
Bozkal ju na čelo a vracal sa do svojej spálne. V pitvore postál. „Komu by som to ešte povedal?“ Zamyslel sa. „Iba ak kuchárke? Chyžnej Mariške… Pánbohchráň! Teraz v noci!“ Spamätal sa. „Kvôli tomu ich nebudem budiť. Nebolo by to ani dôstojné.“ Ale predsa ho vábilo. Len aby si rozkázal šálku čaju a popri tom by ledabolo spomenul… Teraz bude treba byť ku každému milý, príjemný, pozorný, i k žobrákom. Nesmiem nikoho odmietnuť. Každý má volebný hlas. Budem musieť mať tiež pre každého, keď nie iné, aspoň lahodný hlas a očarujúci poslanecký úsmev.
Uvážil, či má ísť do kuchyne kvôli čaju a či hlasu. Zvíťazila dôstojnosť — išiel spať.
Bol rozihraný. Radostná myšlienka mu dlho nedala zaspať a zavčasu ho zobudila.
Pri raňajkách sa zasa chcel pred svojou ženou pochvastať, že bude poslancom, predseda mu to povedal, aj ho kandidovali, ale mu kmitlo, že sa chválil už včera v noci. Čakal, že žena spomenie jeho nové poslanie. Hnevalo ho, že ani slovíčkom nezavadila o túto významnú udalosť. Stále hovorila o tom, že ju pani Rubárová bola osobne pozvať k sebe na šálku čokolády.
— Len ma potom propaguj medzi dámami, — nevydržal, aby sa nevrátil k tešiacej ho myšlienke. — Ty si síce radikálka, — usmial sa pod fúz, — ale opätujem, že radikálna strana sa alebo spojí s nami, alebo ju rozcapartíme. Včera nás predseda všetkých osvietil.
Rozpovedal, čo sa stalo.
— Maďara kandidujete na prvom mieste? — skríkla. — Nehanbíte sa? A ty si to strpel?
— Zdravá, reálna politika to diktuje. Zdravý politický rozum…
— A slovenských vlastencov idete rozcapartiť? To nie je zdravý, ale pomätený mozog.
— Nerozcapartíme ich, ak sa spoja s nami.
— Vlastenci s Maďarmi. Ako keby sa spájal klerikál so Židom.
— Čo si myslíš, že Maďari nemôžu byť dobrými vlastencami?
— U nás? Oheň a voda, — vpadla prudko pani, — had v rukáve.
— Ty si šovinistka. Musíme ich pripútať k sebe, keď ich máme, a nie odstrkovať. Veru, i Židia, hlasujú na klerikálov, i národní socialisti pracujú s Maďarmi, s Nemcami a Židmi.
— Zmätok v programe.
— Čoby! Veď ti vravím, že je to volebná taktika, taktická voľba, taktická politika, politická taktika…
— Ický, tický — klamstvo vždycky, — posmievala sa.
— Predseda vravel, že je to…
— Bezcharakternosť a chaos v politickej línii, — odsekla.
— Sám si ma kedysi poúčal, že sú voľby na to, aby sa národ naučil politicky myslieť, aby prišiel k sebavedomiu a k svojmu najlepšiemu presvedčeniu. A sami učitelia nemajú sebavedomie, hrdosť, vernosť k programu. Mám nejaké presvedčenie, alebo nemám, ak mám, idem za ním nekompromisne, ak nemám, čomu potom učiť, akému zmýšľaniu?
— Ty to berieš ideálne.
— A vy máte ideu, či nie? Ale čo by ste vy mali! Vám ide o hŕbu, čím väčšia hŕba, tým sa ťažšie dá preskočiť. Čím viac tisícok, tým väčšia moc, neobzeráte sa, akými metódami prichádzate k výsledku, práve tak, ako sa zlodej nespytuje: „Takto slobodno?“ Hlavná vec, aby sa krádež podarila.
— V politike je to tak.
— V slovenskej radikálnej politike je to nie tak.
— Daj pokoj s tým slovenským vlastenectvom. Vlasť je jedna, a tak i vlastenectvo — československé. I Maďari i Nemci sú československí občania, a nie maďarskí alebo nemeckí, ináč by patrili do Maďarska alebo Nemecka… Predseda hovoril, že i Maďari i Nemci sú vo verejnoprávnom zmysle Čechoslováci…
— Dumm! Ale taká sprostosť, — treskla sa pani po stehnách, — i keď to aj váš predseda povedal. My sme nie univerzitní profesori, my sme ľudia prostí, my tie subtílne rozdiely nechápeme. Ako by sme aj mohli chápať, keď ich nechápu ani učení gymnaziálni profesori. Práve pani Rubárová sa mi ponosovala, že jej syn Paľko šiel teraz do prvej gymnaziálnej. Deti dostali tlačivá, kde bola i rubrika s otázkou: „Aká materinská reč?“ Paľko napísal „slovenská“. Dobre?