— Dobre, — prisvedčil manžel.
— Nie dobre. Aký si ty štátotvorný poslanec? Profesor to vytrel a napísal „československá“. Chlapcovi pohrozil, že dostane štvorku z mravov. Chlapec prišiel vyplakaný domov, aby tlačivo podľa rozkazu dal otcovi podpísať. Otec zúriclass="underline" „Čo? Ani materinskú reč nemáš?“ Kričal, až vakovka odpadávala. „A Maďari a Nemci majú?“ Paľko rozprával, že veru i Česi i Nemci i Maďari si veselo napísali, že je ich materinská reč česká, nemecká, maďarská, a pán profesor im nič nevytieral, ani nehrozil so zlými mravmi, len práve Slováci museli opravovať… I mňa hnevom triaslo, — končila manželka nahnevaná a buchla na stolík japonskou vázou, ruže sa v nej roztriasli, voda vyčľapla na žltý obrus.
— Je to pravda? — postavil sa poslanec na nohy. V otázke zvučala búrka.
— Pani Rubárová je slušná, solídna, a nie klebetná pani. Neklame.
— A čo? Rubár podpísal?
— Nechcel. Paľko sa pustil ešte do väčšieho revu, že tak dostane
štvorku z mravov. I pani ho vraj nahovárala, že lepšie bude azda podpísať, aby ho profesor neprenasledoval. „Ech, čo! Daj! Podpíšem,“ povedal Rubár. „Ty si už ako nemluvňa hovoril dvoma rečami, budeš mať dva materinské jazyky!“ Tak je to, Pipko môj, aj s tým vlastenectvom. Je aj slovenská vlasť, slovenské vlastenectvo, slovenský národ i slovenská reč.
— Rozumie sa, v etnografickom zmysle slova …
— V každom zmysle, — buchla vázou, — nejeduj ma.
Petrovič si zasa sadol. Nie od buchnutia, ale mu nedal pokoj ten profesor a Rubár. Akosi ho to mrzelo a vrtel hlavou. Celá vec sa mu zjavne nepáčila. Pani Ľudmila húdla:
— Vy chcete, aby bol Maďar prvý?
— Tam som i ja kandidovaný, i Radlák, i Dúbrava.
— Za Maďarom. Maďar vás vedie.
— Nás vedie náš pán predseda.
— Ako barany.
— Ako dobrý pastier. A na neho nemôžeš povedať, že by nebol Slovák.
— Aha! Slovák! Vidíš! Nie si súci ani do prvej triedy. Akú materinskú reč máš?
— No, slovenskú.
— Štvorka z mravov. Dal by ti profesor.
— Rád by som vedieť meno tej pštiry… Ja by som nebol podpísal na Rubárovom mieste… A tak to ani nenechám, — skočil a začal chodiť po izbe, ako robievajú rozčúlení ľudia: štyri kroky napred a toľko naspäť, — prednesiem vec na kompetentnom mieste, — pripomenul si, že je kandidátom poslanectva. Vytiahol notes, že si vec poznačí, aby nezabudol.
— Budem interpelovať v snemovni. — Zakončil už ako poslanec. — Takí hlupáci len škodia veci… Chceme jednotného ducha, a tu máš, príde taký zelený mládenec z Vejprt, a všetko pokazí… Ako sa volá? — Zastal hrdo pri stoličke.
— Počkaj, akože ho len… Dlhý… Tak povedala, Dlhý.
— Dlhý? Nie Dlouhý?
— Nie, nie. Dlhý.
— Tak je to tiež Slovák.
— Slovák. I pani Rubárová sa práve na tom rozčuľovala, že to žiadal Slovák.
— Slovák — z Preserian. Interpelácia prepadla. Nemôžem interpelovať, — vopchal rezignovane notes do vrecka. — Keby to bol Čech, ale keď je to Slovák. Povedali by mi: „My za to nemôžeme, že máte takých idiotov.“
Hodil sa do kresla a spustil hlavu. Soptilo v ňom urazené Slovensko, keď vraveclass="underline"
— Sme my to len národ, my Slováci. Príde taký Slovák a hrozi maličkému Slováčikovi, že mu dá štvorku z mravov, ak napíše do rubriky, že je Slováčik. Ako za Maďarov. Absurdum! Takí sme boli vždy. Pápežskejší ako pápež. Sami seba utláčame, a na iných zvaľujeme. Kati sme, ktorí sami sebe odsekávame hlavy, pod seba kladieme horiacu fakľu, aby sme sa upálili, a reveme, že nás iní ničia… Veď to my presviedčame seba, že sme nie strom, ale konár… Savci, čo lezú iným na teplé bruchá, a bohujú, že sa skrývame pod chvost cudzím… Tu máš toho profesora. Aká strašná chudoba ducha opľúvať sa a kričať, že nemáme vlastnú tvár, ľudskú podobu. Kosť z kosti našej, krv z krvi našej odtají, že nosíme svoje telá, že máme svoj jazyk…
— Iste je to predpis, — vpadla pani.
— Tak ho Slovák vymyslel, a ak to nebol Slovák, tak ten Čech musel pochádzať od nás, zo slovenskej rodiny, — presáľal Petrovič, zvýšiac hlas.
— Tak nehovoril váš pán predseda, — upozornila žena, uvedomujúc si s uspokojením, ako sa vedia ľudia rozčúliť, a jej pán manžel tiež, keď sa niekto dotkne ich národnosti. Žiadalo sa jej ešte trošičku pohuckať prebudený nacionalizmus.
— A ani ty si nie lepší, — prskla.
— Ako?
— Ideš drobiť radikálov, a kandiduješ Maďara. Ako sa to zrovnáva s tvojím hromžením. Veď si i ty ako ten kat, o ktorom si vraveclass="underline" sám sebe odsekávaš hlavu, sám seba ťaháš na šibenicu, sám seba upaľuješ. Máš odseknutú hlavu, trup ti visí v povetrí, si škvarkou, a tvoj charakter je popol a prach!
Ukázala prstami, ako čo by sypala prach a fúkala do neho:
— Fú! A niet ho!
— Len ty nevrav o charaktere. Ty Viedeň! To tvoje vlastenectvo! Fú! A niet ho!
— To je iné. To je obchod. Lacný nákup.
— A toto politika, do ktorej sa ty nerozumieš.
— Politika? To je faloš, faloš, faloš!
Tento ranný rozhovor nebol príjemný. Petroviča rozladil a v duši mu zostal akýsi smutný nepokoj pochybnosti. Mrzel sa sám na seba, na svoju ženu, na Rubárovu, na Paľka a na toho mamľasa profesora, ktorý iba kazí súlad. Z toho ešte spraví otázku! Zakročí na ministerstve školstva, keď bude poslancom. „Budem poslancom!“ rozveselil sa a s mladistvou radosťou objal v kancelárii svojho prvého koncipienta dr. Malého s otázkou, čo bude dnes pri súde. Len tak mimochodom zavzdychoclass="underline"
— Zasa nové starosti.
— A čo?
— Budem poslancom.
— Počul som už včera. Gratulujem, ale sa obávam o kanceláriu. Málo nás tu ostane.
— Koncipientov ako pliev.
— Pliev veľa. Ani desať dobrých nenahradí jedného šéfa, — zalichotil.
— Čo robiť? Predseda strany si to žiada. Povinnosť.
Cestou do svojho kancelárskeho kabinetu objal cez plece a pritisol k sebe i mladšieho koncipistu dr. Rafaja.
— Zostanete sami.
— Ako to? — naľakal sa Rafaj. Nazdal sa, že sám zostane v celej kancelárii. — Na vedenie takej veľkej kancelárie som ešte nie súci, — upozorňoval skromne.
„Aj z malej by si spravil stajňu,“ mal na jazyku, ale urážať teraz nikoho nebude. I on bude takým novopečeným poslancom, pravda, s veľkou zásobou krajinskej skúsenosti, rozlišoval v duchu. — No, to nie, — ubezpečil ho nahlas, — zostanete sami — bez šéfa. Budem poslancom.
I pred pisárku Emu sa postavil tak, aby jeho tôňa padala na písací stroj. Pozrela na neho úzkymi, čínskymi očami.
— Nič nebadáte na mne?
Dívala sa skúmavo a šelmovsky do jeho tváre, pozrela na šaty, na topánky a potriasla hlavou. Prameň čiernych vlasov jej padol na oko. Hľadela na neho jedným usmiatym očkom.
— Nič, pán šéf, ste taký elegantný ako inokedy.
— Predsa.
— Iba ak…
— No.
— Zasa máte novú kravatu.
— Á, nie to.
— Nové gamaše.
— Ani to.