— Fúzy vám na užšie obstrihali.
— Nek.
— Tak neviem…
— Neviete hádať. Nuž?
— Čo to môže byť?
— Budem poslancom, — zašeptal jej do ucha, nahnúc sa k nej a chytro sa vystrúc, akoby ho to uško bolo popálilo.
— Zasa?
— A veď som ešte nebol… O jedno vás prosím, Ema, — zvážnel. — Žobrákov neodháňajte, neposielajte hore, dajte každému.
„I Ema má hlas… Musím byť radodajný… Ema mi ho iste dá, i dr. Rafaj, i dr. Malý, i kuchárka. Mariška neviem, či je už zapísaná do zoznamu voličov… Želka ešte nemá hlas. Žena bude tiež so mnou, to len tak hovorí, že je radikálka… Budem musieť kadekoho navštíviť…“
Potľapkal Emu ľahučko po líci, poklonil sa jej a odišiel rýchlo, dvíhajúc nohy, ako čo by kráčal po žeravom uhlí. Ema s chuťou zaklepkala.
I pán budúci poslanec sa pustil do roboty. Na nekrvavú politickú porážku, ktorú utrpel v debate so ženou, už nemyslel. „Ale tamtým v kancelárii som ešte nemusel hovoriť, že budem poslancom. Mal som vyčkať. Otázka je, či ním budem? Ešte som nie,“ zmiatlo ho na sekundu. Pomyslel a zahanbil sa, že chodil ako s nasoleným zadkom… Či prv, či neskoršie, čičíkal svoje svedomie, keď to raz predseda povedal, to je ako desiata sviatosť.
Zamyslel sa nad hárkom papiera, ktorý položil pred seba.
Predovšetkým teda má vyjednávať s radikálmi. Taľafatky. Konečne, ružový ker, ako predseda povedal, jedna ruža neprekáža druhej v kvitnutí a voňaní, nech je len koreň zdravý a peň nepoškodený, tak je i s národmi v republike. To predbežne stačí na vyjednávanie. Ľahko bude presvedčiť i „najdivších kocúrov“, že zväzok malej strany s veľkou prospeje len malej a že veľká, vplyvná a bohatá strana môže dať veľkosť, vplyv a bohatosť i strane, ktorá i tak vždy otŕča ruku o podporu, lepšie povedané, „žobre“. V spojitosti s nami sa ich žobranie premení na požadovanie, a to na požadovanie so závažím, a nie s prázdnou miskou vážok, ktorá vyletí do vzduchu proti každému centrálnemu slovíčku… Slovenčina, decentralizácia, autonómia môžu vyrásť na huby, ktoré pomaly nadrobíme do štátnej polievky. Polievka dostane vôňu a chuť… Ach, treba vedieť s nimi hovoriť… Pôjde to!
Nebolo ďaleko ani do zasadnutia krajinského výboru. Nebude rečniť na ňom proti podporám. Teraz pred voľbami vôbec nie. S tým by teda neboli starosti. Hneď po ňom je i krajinské zastupiteľstvo. Má sa rokovať o rozpočte. To potrvá, lebo každý straník bude hovoriť o všetkom možnom, len o rozpočte nie. Bude treba i jemu čosi povedať, ako sa vraví „z okien“ pre noviny a kvôli voličom…
I v správnom výbore banky je na programe „manifest“ úradníkov, ktorým na spôsob štátnych znížili platy. Tam zasa len on má podvrátiť všetky dôvody manifestu štatistickými dátami, podopretými výkladom a tendenciou, že je v Bratislave povetrie dosť husté a dá sa z neho vyžiť. To vyžaduje byľku štúdia…
Potom tie návštevy. Ako kandidát poslanectva bude musieť k mnohým zájsť, vyskytnuvšie sa prípady intríg pozahládzať, ponosy, rekriminácie, gravamená pozapisovať. Potrebný bude nový notes. Bratislava patrí do novohradského volebného kraja!… Neskoršie bude zasa treba ísť medzi národ a rečniť na zhromaždeniach. To by nebolo také ťažké, treba vedieť jednu reč, povedať ju — a je. Nepríjemné budú len dediny, zamorené klerikálmi, socialistami a komunistami. Tvrdé lebky! Ta by bolo dobre poslať náhradníkov…
A ako obyčajne, tak i teraz mal by ísť na daňový úrad, kde mu zasa hrozia exekúciou za resty daní pre nedodržanie sľúbených splátok. Tí ľudia nemajú dna ani ohľadov. Na slovo vzatý činiteľ alebo na slovo nevzatý činiteľ. Ešte horšie, ak je na slovo vzatý. Nabrali plno mladých ľudí za malý plat a oni zo závisti prenasledujú každého, kto má väčší plat alebo príjmy ako oni a úradne alebo spoločensky stojí vyššie. „Azda vám len neponúknem stoličku,“ povedala mu nedávno istá koza, keď označil, že na referenta, ktorý nebol ešte v úrade, počká. Možno, že teraz, keď bude poslancom Národného zhromaždenia, si dajú trošku pozor. Ak nie, beda im. Povie takú reč v sneme proti inkasačnej nemravnosti, že sa im v očiach zaiskrí…
Zatancovala mu v myšlienkach i chudobná vdova Estera, rozumie sa, bez synáčka, pre ktorého, ako vieme, vymohol krajinskú podporu a chcel ju urobiť permanentnou. Tancovala sólo. V duchu jej neraz naprával na hlave klobúčik so sojčím pierkom a stále sa chystal, že jej bude naprávať skládky na sukienke, keď ju pod nejakou zámienkou navštívi v Centrálnom mliekárskom družstve alebo, čo by bolo zaujímavejšie, doma, v jej izbičke na Vlčkovej. Túto návštevu neodloží. Pri najbližšej príležitosti ju navštívi. Teraz ako poslanec môže, ba má mať nielen dva fraky, ale pri svojej žene, ktorú treba šanovať, i svoju, takú akúsi solídnu milú… Ale pssst!…
I pred súdmi má vážne rokovanie, zo tri zročné odvolania, zmenkové žaloby, ktoré sa musia hneď podať. To síce spravia i tí „babroši“. Ale je niekoľko vecí, ktoré sú chúlostivé, zamotané, v ktorých sa len on vyzná. Tie veci musí spracovať… Len kedy?… Už pred polnocou má odcestovať k „vlastencom“… Bude potrebovať ešte jedného koncipienta…
Klopal prstami po stolíku, prevešiaval svoj pohľad raz na tú, raz na druhú stenu, vrtel sa na stoličke, odkladal pero, stískal si dlane medzi kolenami, lúskal ukazovákom a palcom, ako čo by privolával myšlienky, prevracal hárky, bral pero, ťukal ním v kalamári a značil.
Podvečer mu oťažela hlava. Chcel vyduriť ťahanie v sluche prechádzkou popri Dunaji. Odhrnul záclony a videl nad popolavoružovou žiarou mesta hviezdy. Vrcholce stromov sa nehýbali. Bolo bezvetrie. Pri malej trafike stáli dvaja páni v otvorených zimníkoch, bez rukavíc, dych sa im nepáril, teda nie je ani zima. Obliekol sa a vyšiel.
Len teraz zbadal, ako mu brnia nervy. Všetko mu bolo protivné, čo videl. Stávalo sa to s ním i predtým, keď mnoho pracoval, že každého chcel zauškovať, teraz sa mu žiadalo mlátiť paličkou a vyvolať škandál s chodcami, ktorých stretol. Cítil, že by mu odľahlo, len jeden, dva, tri dokonalé údery…
— Ako to ide ten hlupák, — dráždil ho tučný pán, — z nohy na nohu, z nohy na nohu. Pritom si pokojne prikyvuje hlavou vždy na tú stranu, ktorou nohou vykročí… „Tak je dobre, tak je dobre,“ vraví to kyvkanie… „Ako mi je krásne, pohodlne… Vrzg, vrzg! Kyv, kyv!…“ A len pomaličky, aby sa nezadychčal… Protivné… Búšim do neho, nech sa zobudí zo svojho pokoja.
Prešiel popri ňom… Ech, tak medzi rebrá mu jednu, aby stratil dych…
Nebúšil do neho, ani medzi rebrá mu nedal, pekne sa vyhol a pozrel na decko v bielych, huňatých šatôčkach. Drobčilo na múriku po nábreží. Starší, krivý človek v pokrčenom, mäkkom klobúku ho držal za rúčku. Decko výskalo od radosti, že sa mu chôdza darí.
— Ty krivý mamut, že mu dáš tak pišťať, — rozčuľovalo Petroviča.
Na lavičke sedel vojak a mal ruku okolo hrdla dievčaťa. Druhý párik neďaleko nich sa práve zdvihol a mladý človek ovinul dievča okolo pása.
Pohoršil sa nad nemravnosťou.
— Čo si nepoloží ruku ešte nižšie? Onedlho sa budú vyzliekať pod stromami. Rozoženiem ich!… Ale som nervózny… Všetko ma jeduje, — uvedomil si.
Prešli dve dámičky vo veselom rozhovore. Jedna sa nahlas zasmiala.
— Žeby sa to nechechtalo! Bez vycierania zubáľov nemôže byť!
Smiech sa zdal známy, i postavy. Blížili sa k nemu.
— Dobrý večer, pán fiškál, — poznal si dcéru a potom ženu. Nevoľky reptal na vlastných.
Šli do Múzeumky na tanec. Káravo im vyčítaclass="underline"