— Vám je len dobre. Idete tancovať, a ja neviem, kde mi hlava stojí.
— Poď si zatancovať so mnou, — vábilo ho dievča a chytilo otca pod pazuchu.
— I mňa môžeš vykrútiť, — núkala sa žena, chytajúc ho z druhej strany za ruku.
— O polnoci cestujem na inakší bál, — odhŕňal sa.
Bola príležitosť vyvŕšiť sa na domácich. Hľadal zádrapku.
— Mám všetko pripravené? Kufrík, pyžama, tri košele, kefka na zuby, mydlo, žiletky?… „Čo tak mohli zabudnúť?“ — hádal, — masť na vlasy?
— Žiletky? — začudovala sa pani, — veď si bradatý.
— No, to je to, aby bol človek pri všetkom — i pri balení. Pravda, nemyslíte na iné, len na zábavu, a ty, manžel, sa dri. Hlava mi ide prasknúť, a musím myslieť ešte i na svoje srstnaté bradavice!… A čierny oblek?
— Načo ti je čierny oblek?
— Tak sa, prosím, zvrtnite a zabaľte mi čierny oblek. Potom choďte tancovať… je to predsa len neslušnosť. Druhá žena by odprevadila manžela na stanicu i so slečnou dcérou, a ony zmiznú z domu — na tanec. Načo vás mám, načo vás len mám.
Skoro zaplakal nad ich nevšímavosťou.
Chcel vyvolať scénu, v ktorej by si mohol utíšiť nervy. To sa mu i podarilo.
Pani pustila jeho lakeť, vytrhla spod druhej i Želkinu ruku:
— Poď! Otec má pravdu. Zabalíme čierne šaty a o polnoci ho odprevadíme. Aby si vedel, to sme i chceli urobiť, len, pravda, z Múzeumky. Ty by si bol do polnoci i tak pracoval a boli by sme ťa iba mýlili. Poď!
Ženský ústup je často trik na neustúp. Manéver stiahnutia sa kvôli víťazstvu. Pani Ľudmila takto operovala proti mužovi, keď bola dobrej vôle a nechcelo sa jej škriepiť alebo rezolútne vystupovať.
— Nežiadam, — vzoprel sa hneď Petrovič, — teraz už nežiadam. Spravím si všetko sám. Vy len choďte. Keď to nešlo sua sponte, na nátlak nechcem.
— Urobíme všetko, čo žiadaš.
— Nič nežiadam.
— Želka, poď!
— Nie. Choďte tancovať. Odprevadím vás. Poďme.
— Ale ak sa máš durdiť, radšej sa vrátime.
„Bolo by hlúpe ich teraz domov zaháňať,“ myslel si Petrovič, „len preto, že som trošku nervózny. Nie. Musím sa vedieť ovládať ako budúci politik. Čierne šaty pribalím a dve košele sú mi naozaj dosť. Chceli ma o polnoci prekvapiť na stanici.“
Šiel medzi nimi smerom k Múzeumke a už sa aj obracal tvárou, raz k jednej, raz k druhej, že ho mrzí najväčšmi kancelária. Tí dvaja „barani“ nepostačia. Ešte niečo vyparatia.
— Ty sa vyznáš, — potiahol dcéru, — nevieš o zručnom koncipientovi?
— Aj o desiatich.
— Všetko tvoji tanečníci?
— Sú i takí, ale sa nájdu i takí, s ktorými som ešte netancovala.
— Tanečníkov nechcem.
— Otec si myslí, že kto tancuje, je naničhodník, — zamiešala sa manželka.
— Už radšej vážnejšieho.
— Mám i takých.
— Napríklad?
— Napríklad, napríklad… Tu je hneď Janík.
— Ochochocho — zasmial sa otec na celé nábrežie a odtisol svoje dámy od seba a zas pritiahol, — „bozkaj ma, bozkaj ma, bozkaj ma!“ To by bol koncipient! To hej!
— Daj už pokoj s tým! — napomenula ho žena. Vedela, ako to dcéru uráža, keď jej vyčítajú večerné cvičenie v bozkoch s Janíkom. Napomenutie prišlo neskoro. Želka ako omráčená stíchla, tvár sa jej nadlžila. Trasľavým hlasom vydýchla: — Zasa!
Hľadala šatôčku v taštičke, aby si utrela oči, ak by sa jej vyliali slzy ako onoho večera s mamou. Teraz akosi nešli. Sama sa začudovala, že neplakala. Urážka udrela do jazyka. Nepohol sa, nevedel sa pohnúť, akoby ho bol niekto vyrezal. Zmizol. Jeho konček sa skryl za ľahko zaťatými zúbkami. Bránka na hrade zavretá. Útok neskoršie.
Neprehovorila celou cestou do kaviarne, hoci sa jej otec prihováral, ako onoho večera matka.
— Návrh by nebol zlý. Prečo nie? Janík sa mi páči. Lenže mladý človek chce mať i voľný čas. Mohlo by to byť len popoludní od tretej do šiestej-siedmej. V úrade je do druhej, potom obed. Otázka, či bude chcieť?
Mlčala.
— Vlastne výborná myšlienka, — oduševňoval sa o chvíľku, — má doktorát.
— Vôbec by sme ho mali vytiahnuť z tej otrokárne, — kula želiezko mať, — advokát je predsa slobodnejší, nezávislejší človek. Nemá sto šéfov.
— Porozprávam sa s ním.
— Ty len sľubuješ, vidieť, že budeš poslancom, ale v skutočnosti si pre chlapca ešte nič neurobil. Keď sa vžije do tvojich vecí, bude ti spoľahlivým pomocníkom, i rodina dobrá, schudobnená, ale dobrá. Vezmi ho z toho úradu. Tam len novinky číta. Škoda jeho rozumu.
— Porozprávam sa s ním. Vravím, že sa i mne páči. To je tam naozaj len väznenie ducha, — odobroval, len aby sa Želka usmiala.
Ale na jej tvári sa nezjavila ani čiaročka úsmevu. Ako čo by ani nepočula, o čom je reč, ju to nezaujímalo, jej je to jedno, čo rodičia vravia, ju urazili, a teraz otec nepočuje slovka od nej aspoň dva dni.
Došli k bránke Zimnej záhrady, jagajúcej sa elektrickými svetielkami. Široké, biele schodište viedlo na mezanín, odkiaľ bolo počuť hudbu. Dve-tri dámy v kožuchoch, s dlhými sukňami a črievičkami prešli popri nich. Pán v smokingu fajčil pri vysokých dverách. Čašník s odstrihnutým frakom sa šmykol chodbou s čajovým náčiním.
— Nepôjdeš s nami? — volala manželka.
— Nie, o polnoci cestujem.
Podal im ruku. Želka zdvihla dlaň, ale neprehovorila na rozlúčku, nepritúlila sa lícami k hlave svojho otca ako inokedy, keď cestoval. Petrovič chytil jej prsty a už sa chcel k nej nahnúť, ale odkročila nazad.
— Poď už, mama, — súrila.
— Rozlúč sa s otcom, ako treba, — rozkázala mať.
Len na tento rozkaz priložila ústa k otcovmu lícu a on ju bozkal na čelo.
— Veď sa ona udobrí, — potešoval ženu i seba.
— Nezabudni na Janíka, — volala za ním.
— Dobre, dobre.
Vrátil sa domov naplnený novou starosťou. Myšlienka dcéry a manželky, aby Janík chodil do jeho kancelárie a pomáhal mu v popoludňajších hodinách, sa mu nepáčila. Ženin návrh, aby ho vytiahol z úradu, v prvých minútach prudko odmietal, nechcel zásadne pripustiť, aby o ňom vážne rozmýšľal. „Nevie nič, a mám ho platiť,“ dokazoval si polohlasne. „Tých tristo-štyristo korún by som ešte zniesol, ale ak ich budem za bozky dávať? Ja budem chodiť po kortešačkách, a oni sa budú v mojom kabinete milkovať? Čo hneď v telocvičnom zmysle. A to je hlúpe, že by to bolo len cvičenie. Povedal síce, že nechce skvosty kradnúť, sa to mi vytiahne z vrecka štyristo korún a ten „skvost“ nie je v súdnom depozite, v zavretej, železnej schránke. To sa nesmie stať. To musím prekaziť. Pretiahnuť ho celkom do svojej kancelárie? Ab! Veď by sa mi stal spoločníkom, keď nie hneď, nuž časom. Nie, nie, nie!“
V jedálni na stanici pred príchodom pražského nočného rýchlika si dal šáločku čiernej kávy a k nej Národní listy, český vlastenecký denník, aby sa pred vyjednávaním s radikálmi, čiže vlastencami, poučil ešte trošku o požiadavkách národného smeru, programe a stanovisku k všeobecným otázkam, ako je napríklad otázka obilného monopolu, otázka vyživovacia, otázka súkromného podnikania, sústreďovanie sprostredkovania práce v rukách úradov, chystajúceho sa zriaďovania socialistického štátu atď.
Čítal prerývane. Iné otázky sa prevaľovali jeho hlavou, ako vlečúce sa jesenné hmly. Jeho pozornosť rozptyľovali a zároveň sústreďovali v jednom háklivom probléme: ako zabrániť, aby sa ten komisár, jeho milá rodina, protežé manželky a dcérky, nedostal do jeho kancelárie.