Udrel mu do očí článok s hrubým nadpisom: Humbug pri kandidátkach. Písalo sa v ňom, že na kuchynský sporák sa kladú hrnce s dvoma uchami, čo je iste na podobenstvo k človeku, ale z toho nenasleduje, aby sa v kuchyni, kde sa varí politika, kládli na horúcu platňu hrnce, keď aj majú dvoje úch. Kuchynský kuchár kladie na sporák aspoň plné hrnce, kde sa uvarí, čo domáci zjedia. Politickí kuchári rozličných politických strán, „z delikátnosti ich nemenujeme“, kladú na platne celkom obyčajné prázdne hrnce, z ktorých nič nehľadí (nie nekouká), najviac, že im trčia uchá. Kandidátky, „hanba nám hovoriť“, sa zostavujú rodinkársky, kamarátsky, intervenčne, klebetársky, podľa kúpnej sily a podľa toho, ako kto zametá alebo klopká chvostom. Zriedkakedy podľa čistého presvedčenia, rozumu, skúsenosti, zásluhy, vykonanej práce, súcosti a poctivosti…
— Fuj! — odpľul si do šatôčky a o chvíľku sa udrel po čele.
Nová otázka sa vyskytla s novou myšlienkou za čelom poslaneckého kandidáta: „Prečo by tých našich kandidátov nebolo namiesto tridsaťpäť — tridsaťšesť?“ Na tridsiate šieste miesto dáme rodinku Janíka za mládež. Tým zabijeme tri muchy. Jedna: Nebudem ho musieť ťahať do svojej kancelárie a platiť ho dvojako: korunkami a dcérinými bozkami. Druhá: Janík, ako kandidát, mohol by ma nahradiť na politických zhromaždeniach a volebných rečiach v dedinách, ktoré smrdia kňazskou pliesňou a červenejú sa kučerami socialistov a komunistov, kde namiesto osviežujúceho sniežka poletujú v povetrí neosviežujúce zhnité zemiaky, kamenčeky a smradľavé vajíčka. Tretia: Mladí sú nespokojní, že ich bude na kandidátkach málo. Ajhľa, Janík! Má najviac tridsaťdva rokov. Azda nebude ešte starý.
I štvrtá mucha poletovala, ktorú zdrapil do dlane: vyhovie ženinej žiadosti, aby už niečo spravil pre chlapca. Chlapec pôjde na kortešačky, nebude doma — piata mucha… Koľko múch!…
Takto dávajú niekedy i najhoršie novinárske články najlepšie myšlienky.
Petrovič sa zas rozveselil. Šúchal si ruky od radosti nad dobrou ideou. Bol by hneď cestoval do Prahy k predsedovi strany, aby ho požiadal zvýšiť počet kandidátov o jedného, lenže rýchlik práve prišiel z Prahy a on sa ponáhľal k vozňu.
Prešiel po chodbe so svojím malým kufríčkom. Pozeral, kde by našiel osobitné oddelenie. Nenašiel. Všetky boli zatiahnuté záclonkami a dvierka pozatvárané. Len vo dvoch sa svietilo. Videl, že sú v ňom všetky miesta obsadené. Ani sa mu nechcelo sedieť medzi inými a ani sa mu, ako budúcemu poslancovi, nepatrilo loponiť medzi prostým národom.
Keď sa sprievodca ukázal s klieštikmi, predstavil sa dôstojne:
— Pán môj, nemáte tu nikde miesta. Som poslancom.
Nepovedal „budem“, ale „som“.
— Prosím, pán poslanec, — bol ochotný sprievodca.
Otvoril dvere a vpustil pána poslanca vopred do kupé pre tri osoby, zapálil lampu, vzal mu kufríček z ruky, vyložil na poličku, a ticho zatvárajúc dvere, zaželaclass="underline"
— Dobrú noc, pán poslanec.
Pána poslanca trošičku zamrzelo, že mu nepomohol zimník sňať, zavesiť ho a rozšnurovať aspoň topánky. Urobil to sám, položil si nohy na Roľnícky vonkov a rozvalil sa na pohovke.
Jeho myšlienky uháňali s rozbehnutým vlakom.
12. Pozdrav
Na krajinskom úrade bol v tieto časy veľmi obľúbený nový „šláger“ na staré, každému dieťaťu známe slová:
Starý Dunčo na reťazi,
akonáhle koho čuje,
že sa k nemu približuje,
veliký jazyk vyplazí,
okáľami iskry kreše
a hrozným hlasom zabreše:
Hav, hav!
Poznali ho všetci, lebo každý druhý deň spieval Hoza v rádiu, a pred spevom sa vždy oznamovalo, že je to „perlav“ mladého kompozítora Pálku.
Landík si ho húdol pod nos a len ku koncu vykrikoval nahlas:
„Hav, hav!“
Na tento refrén sa ozývali i jeho kolegovia z dvoch susedných izieb. Cudzí človek sa mohol nazdať, že prišiel do psinca. Nie tak starý sluha Hľačko, ktorý práve priniesol denné noviny a po zdvorilom pozdrave: „Moja úcta, pán komisár!“ sa hneď pripojil k psiemu koncertu. Zavrčal a zúrivo sa rozštekal tenkým, prirodzeným psím hlasom.
— Dobre, starý, — potľapkal ho Landík, ako nejakého verného Dunča, — štekať viete.
Hľačko vrčiac položil noviny a odišiel, šteknúc ešte niekoľko ráz pri odchode, ako pes, ktorý sa už upokojuje, ale je ešte nie celkom pokojný.
Landíkovi ex offo pridelili rozličné denníky smeru národného, klerikálneho, socialistického a roľníckeho.
Vzal do roboty hneď tie, ktoré boli navrchu.
Červená spravodlivosť mala na prvej strane článok, ktorý zaujal jeho pozornosť. Sadol si pohodlne za stolík a s belasou ceruzkou v ruke čítaclass="underline"
„…Prvá starosť okresných náčelníkov je, pravda, prospechárska. Múka sa dá horšia. Zisk si uchmatnú páni v zemskom meradle. Druhý zisk je politický zisk. Skorumpovaná byrokracia. Svorné kšeftovanie židovských, ľudáckych a agrárnych špekulantov, za ktorým stoja podplatení okresní náčelníci… Využívajú sa prídely zo štátnej stravovacej akcie. Ide o bezplatný prídel chleba, múky, zemiakov, uhlia pre nezamestnaných. Na Slovensku sa týmto agituje. Agituje sa so stravovacími lístkami v obciach, s mliečnou akciou pre deti, s investíciami, obilným monopolom…“
— Hav, hav! — zabrechal Landík na článok a praštil noviny o stôl. Keby neboli bývali úradné, bol by ich dokrčil, nohami pošliapal, tak sa nahneval. — Štekať i ty vieš, — nabúril sa. — Obviňuje celý administratívny aparát, — hundral v ňom kolegiálny cit, — to sa rozumie, že len na Slovensku. V Čechách, na Morave a v Sliezsku „nic“, „tam je všechno v nejlepším pořádku“, — zaprotestoval krajinský patriotizmus. — No, pravda, kto iný? To musí byť agrárna strana so židmi a s ľudákmi, — urážal sa agrárny straník… Z toho bude proces… Dal by som tomu redaktorovi aspoň päť rokov ťažkého žalára. Také prasa… A keď vie, že je to vládne uznesenie a na rozdeľovanie sú komisie a v komisiách má každá strana svoj stranícky nos!…
Ale noviny boli úradné a rozkazovala úradná povinnosť. Zdvihol ich zasa zo stola, vystrihol článok, priglejil na žltý konceptný papier, napísal názov novín s dátumom a udrel na ne päsťou, aby lepidlo lepšie držalo. Škoda, že to nebola redaktorova hlava, možno by bol pridal k sile.
— A čo tento štekúň? — vzal do ruky Bojovníka, orgán radikálnej, vlasteneckej strany.
On by cez celú volebnú kampaň zakázal vychádzať politickým denníkom. A keby aj nezakázal, rozhodne by nesmeli písať o voľbách. A keď už písať, tak najviac suché, úradné dáta: kedy budú, kde budú, aké strany sú, kto a koho volí. Vôbec by to mal byť čisto úradný akt, vykonávaný politickými úradmi. Najlepšie by bolo poveriť notariáty, ktoré by v povinných kurzoch vysvetlili všelijaké programy, no a vyberajte, ktorý sa vám hodí.
— Keď je tých programov viac ako prednášok v Bratislave, — nadhodil komisár Ďurdík, — prostý národ by si to nepamätal.
— A z ceduliek si vie vybrať?
— Tie sú číslované.
— Čísla necharakterizujú program strany, — namietal Landík.
— Omnoho charakteristickejšie sú farby.
— Nemá toľko farieb ani dúha, koľko je strán, — zamiešal sa do rozhovoru komisár Lieskovec.