Mikeska nabral dych a ešte smutnejšie doložiclass="underline"
— Dáva vás srdečne pozdravovať. Sr-deč-ne! To je nielen tak hoďasako.
Zamihal očami, akoby mu slzy zavadzali.
— Pán doktor, to je viac, ako keď vás bratislavské dievča sto ráz bozká. Len si predstavte, že iste dve noci nespala, kým sa odhodlala, kým premohla svoju dievčenskú hanblivosť, aby mi to povedala. A prečo? Preto, že vás má rado.
Mikeska prešiel do úsečného, prísneho tónu, ako čo by vlastným hlasom chcel premôcť vnútorné pohnutie:
— Čestné, slovo, rado má, i keď vás nečaká. Chúďa!
„Chúďa, chúďa!“ prehadzoval v myšlienkach Landík. „Nepísal som jej ani raz.“
Mráčik výčitky mu prešiel hlavou. Ako v kinematografe v tme vidíme jasné obrázky, tak z toho mráčka sa mu vynorilo Staré Mesto. Pocítil, že mu je ešte vždy milé. Nosil v sebe jeho film. Bolo treba Mikesku, aby zavrtel aparátom, a všetky tie obrázky padli na bielu stenu scenérie. Hľadel na ne z tmavého kúta. Najskvelejší bol prvý. Anička — kuchárka u Rozvalidov. Až nežnosť sa mu rozhostila v srdci, tak svietila skvostná tvárička. Pri nej hneď druhá. Spievajúca Milka, chyžná u Rozvalidov. Starý dom, pri ktorom stávali. Obloky. V nich Anička. Kuchyňa. V nej Anička. Tanec. Bozky na diváne. Ukázal sa i Tolkoš. Za ním okresný náčelník Brigantík. Jeho topiaca sa žena. Starý Rozvalid, keď ich v byte prekvapil. Smutný odchod z mesta. Potom protest zmenky… Obrázky zadymené, tmavé, so škvrnami. Tône. Ale i tie osvetľuje Anička, vysoké, poludňajšie slniečko, a tône stávajú sa bledé, krátke, ledva viditeľné… Milé Staré Mesto!…
— Chudera! — vyšlo mu ešte raz z úst zhlboka, so žiaľom, ako obyčajne, keď na niekoho s láskou myslel.
— Veru chudera, — zavzdychol i Mikeska, — mala dosť trápenia, a má. Čo jej odkážete?
— Ďakujem za pozdrav.
— Nič viac?
— Povedzte jej, že som na ňu nezabudol.
— Neprídete? — dozvedal sa Mikeska.
— Prídem, — povedal s istotou Landík.
— Môžem jej to povedať?
— Môžete.
— Nech má i ono radosť — to zlaté dievča.
— Ak bude mať.
— Bude.
Mikeska vstal z fotela a pohrozil prstom Landíkovi. Zazdalo sa mu, že Landík akosi ľahko sľubuje, a pritom sa usmieva. „Hovorí do sveta,“ zaľahlo mu v hlave. Nedôveroval.
— Ale vážne, — upozornil, — Anička nie je kandidačná listina ako Petrovičova dcéra, — zažartoval, — na ktorej je aj tridsať kandidátov. Ani nie zmenka, ktorú treba protestovať, aby nevypadol vystaviteľ a žíranti. Anička sa nehrá. Ju by hra bolela. Škoda by jej bolo spôsobiť ešte jeden smútok.
Zohol sa po batôžtek a zavesil si ho na plece, vyňal z vrecka čiapku a zatočil ňou v povetrí, pričom pozrel na Landika spod obočia, skúmajúc, či mu môže veriť.
— Nebojte sa, — ubezpečil ho Landík a zachytil mu ruku, ktorou vrtel čiapku. — Odkiaľ viete, že Petrovičova dcéra má tridsať kandidátov? A čo sa tak staráte o Aničku? „Nie je to druhý Tolkoš?“ spytoval sa v duchu. „Zlaté dievča!“ pripomenul si Mikeskovu pochvalu.
— Včera som pochodil všetky krčmy po zhromaždení Zväzu vysokoškolákov. V troch som videl mladú, driečnu plavovlásku. Pila s mládencami a spievala. V jednej ju vyvolili za poslanca. Pýtal som sa, kto je to. Že vraj dcéra pána poslanca Petroviča.
Landík zažmúril oči a zvraštil tvár.
„Každý ju pozná,“ zamrzelo ho, „stále sa s tými lapajmi potuluje… Už aj pije po krčmách…“
— A o Aničku sa preto starám, — vysvetľoval Mikeska, — lebo ja by som zas radšej na ňu hlasoval.
— Kandidovali ste Rozvalida, ak som dobre rozumel, — vyčítal Landík.
— Dobre ste rozumeli. Rozvalida som kandidoval, aby som Aničku oslobodil. Je tam strašnou otrokyňou. Opatruje, zabáva, varí, sedem izieb čistí, dvadsaťtri oblokov umýva, koberce práši, perie, vodu, uhlie, drevo nosí a plače s nimi. Keby ste to videli, poľutovali by ste ju. Nijako nechce od nich preč. „V nešťastí ich neopustím,“ vraví a nahnevá sa, keď jej to spomeniete.
Mikeska skrkval čiapku v ruke od hnevu:
— Čo je najhoršie, pani Klema len-len že nežiada od nej, aby starému sadala do lona, aby sa rozveselil. Počuli ste také niečo? Vlastná žena žiada, aby služobná škrabkala jej manžela… Keby sme Rozvalida kandidovali, hoci aj niekde v okrese, alebo aj v obci, veď straník je on znamenitý, uľahčilo by sa im, povýšili by sa zasa, Anička by sa stala riadnou kuchárkou, a nie domácou slečinkou pre všetko. Pravda, najlepšie by bolo zvoliť ho za poslanca, lebo to i donáša.
— Tak je to teda? — začal chápať Landík.
— Tí páni na kandidačnej schôdzke ako čo by boli zamrzli, keď som navrhol Rozvalida. Konkurenciu nikto nemá rád. Každý by chcel monopol. Jediný Petrovič mi sľúbil, že si pohovorí s pánom predsedom. Ale iste aj on zabudne. Nemohli by ste mu pripomenúť, pán doktor? Petrovič má veľký vplyv. Kandiduje na druhom mieste za poslanca. Jeho zvolenie je isté. Je to človek súcitiaci, schopný veľkodušnosti, útrpnosti. Pohybe malíčkom. Nie? Čo ho stojí tých niekoľko prostých, trochu ponížených, úpenlivých, kresťanských slov. Alebo, ešte lepšie, niekoľko požadovačných, vysvetľujúcich viet, že Rozvalid nie je zradca, že to politika potrebuje, aby sa neničili najlepší naši straníci, že je ináč celý okres stratený, ako je aj pravda. Vy ste boli v Starom Meste a poznáte zmýšľanie obyvateľstva. Prosím vás.
Landíkovi sa chcelo nahlas zasmiať, keď počul Petrovičovo meno, ale dosť zavčasu schytil úsmev do dlane. Nemohol „ujčeka“ vyzliekať z krásneho rúcha a presviedčať tajomníka o opačnom. Pritom sa i za razil. Nevedel iste, či je jeho mienka o ujčekovi správna.
„To dievčatisko dobre pozná svojho otca,“ hneval sa na Želku v myšlienkach pre krčmové voľby. „Ono hovorilo, že otec dá, vždy dá, a keď treba, pomôže, len hundre. Nepadlo jabĺčko ďaleko od stromu. Otec sa podobá dcére a dcéra otcovi. S každým sa vláči, každému udelí z úsmevu, objatia, stisku, iste s každým tak cvičí ako so mnou, každému sľúbi schôdzočku a každého zavádza láskou. Protivné. A keď príde domov, šomre na všetkých chlapcov. Ľstivé zvieratko.“
Prišiel mu na um redaktor pedagogického časopisu. Otec aj tomu chcel silou-mocou pomôcť. Či je to nie kategória ľudí, ktorí sa radujú, keď vidia, že majú vplyv, a myslia si, že ich úlohou je potešiť, pomocť a len to ich trápi, že ich azda zneužijú, oklamú, zahanbia, vysmejú práve tí, ktorí prosia o potechu a pomoc, preto i šomrú, aby mohli svojmu svedomiu povedať: „Hneď som tušil, že je to darebák.“ S tými vplyvmi, pravda, treba gazdovať. Vplyv je ako peniaz. Neslobodno ho rozhadzovať, lebo človek ľahko dogazduje. A ešte dievča.
— Prečo nie? Spomeniem mu to, — sľúbil a sám sa potešil, že bude zasa „intervenovať“. Pred pol druha rokom on prosil Mikesku, teraz Mikeska prosí jeho. Koleso šťastia sa predsa len vrtí.
— A nezabudnite potom aj mňa spomenúť, — žiadal skrúšene tajomník.
— Nezabudnem, — ubezpečil Landík. — A vy nezabudnite pozdraviť Aničku.
— Nie, nie. A prídete? — bral sa Mikeska, podávajúc mu ruku.
— Prídem.
„Ale Žele to vyhodím na oči,“ umienil si. „Potulovať sa v noci po krčmách a piť s chlapcami je predsa len protivné. Taká nezdržanlivosť!“