Bryzgol i pani Petrovičovej, že nedá pozor na dcéru, a znechutený nad myšlienkou, že je „chudobná rodina“, a tak ho vlastne do toho všetkého nič, pustil sa do Bojovníka, vlasteneckých novín, čo v nich nové.
O chviľu si už nôtil šláger: „Hav, hav!“
13. Trojnásobný kolega
Nielen veľké ryby zožierajú malé, ale aj veľké politické strany pohlcujú tie drobnejšie. Nielen Evu fascinoval v bývalom raji had, že odtrhla jablko a dala z neho Adamovi, aby ho zviedla z poriadnej cesty, hady fascinujú i prosté žaby tak, že stratia koncepty a zmätené skackajú rovno do ich pažeráka. Že v našom prípade žaba uvažovala, toho príčina bola iba to, že boli dva hady, a nevedela sa hneď rozhodnúť, ktorý by bol lepší.
Vyjednávanie advokáta Petroviča s malou radikálnou stranou (žabou) trvalo dlhšie, ako sa predpokladalo. Filozof nemohol povedať rímskemu vojakovi: „Nolli tangere circulos meos!“ Cirkle kazili klerikáli. Vyvinula sa obyčajná, dosť úporná licitácia. Petrovič sľuboval dva mandáty a na financovanie Bojovníka, politického orgánu čistého a radikálneho vlastenectva, dvestotisíc korún. Klerikáli núkali štyri mandáty bez zaťaženia „fixnej idey československého národa a ruralizmu, ako aj bez zaťaženia rovnakej mentality, ktorá by prakticky vykonávala jednotu v citoch, zmýšľaní a činoch“. Na Bojovníka nechceli nič dať, len veľkodušne poukázali na štipce svojho rozšíreného denníka Samostatnosť, že im stoja k voľnej dispozícii.
Na toto sa Petrovič natiahol k uchu majiteľa radikálnej strany a Bojovníka a vsypal do neho ešte tridsaťtisíc plus jeden mandát so slobodnou opozíciou proti vláde, s absolútnou možnosťou vyvracania osožnosti zákona o cestovnom fonde a zanovitým tvrdením, že Slovensko má z neho miliónové straty, ďalej beztrestnou možnosťou dokazovania, že zákon o úrokomere je do neba volajúca nespravodlivosť, že zákon o obilnom monopole stál Slovensko sto miliónov, že rozviazanie zmluvného pomeru s Maďarskom ožobráčilo Slovensko, lebo zavrelo cesty slovenskému drevu do zahraničia, že zákon o odklade exekúcii a licitácií proti roľníkom je pre nich zlomkrkom, lebo nedostanú úver atď. atď.
K tomuto dodal hlučne, oddialiac ústa od ucha majiteľa radikálov:
— Slovom, dovolené bude slobodné boxovanie na diváky bez trestných sankcií.
— I medzi rebrá? — mal pochybnosti majiteľ.
— Dovolené.
— Pranierovanie?
— Dovolené.
— Vecná kritika?
— Akúkoľvek brýzganie.
— Autonómia?
— Prosím, prosím. Nech sa páči.
— To bolo viac ako treba. Obchod bol dojednaný a oldomáš zapitý. „Žaba“ nevydržala. Skočila.
Len pri lúčení podotkol Petrovič, stíšiac zasa hlas:
— A buďte gavalierski k nášmu vodcovi, aký je on k vám. Verte, že je lepší vlastenec ako vy.
— No, o tom by som pochyboval. Proti tomu by som protestoval, — zachmúril sa vlastenec.
— Chcel som povedať, aspoň taký ako vy, — opravil sa Petrovič, aby si vec nepokazil.
— Nó, — zatiahol majiteľ, — neviem, neviem.
Keď sa o tomto výsledku podávala správa predsedovi strany, predseda uspokojivo udrel Petroviča po pleci:
— Veľmi dobre, pán poslanec. Ty si majster.
To bola chvíľa, keď i on mohol mať malú žiadosť. Vytasil sa:
— Pán predseda, mal by som k tebe prosbu.
— I keď tisíc.
— Nie, len jednu.
— A to?
— Kandidujme namiesto tridsaťpäť — tridsaťšesť kandidátov.
— Aj štyridsať, — nedbal rozveselený, — ale do snemu nedostaneme ani dvadsať osem.
— Nejde o to, aby bol zvolený.
— Kto to má byť?
— Landík, komisár politickej správy.
— Rodina?
— Ani nie, ale nemáme medzi kandidátmi ani jedného úradníka, mladého človeka.
— Máš pravdu. No, vidíš. Dobre. Zariadim. Nech je mladých čím viac. Ďakujem ti za upozornenie. Bude.
— A ináč ako sa máš, pán predseda?
— Ustatý som, Jurko môj, a nesmiem byť.
Predseda pomaly vytiahol z vrecka ruku, akoby ho bolela. Jeho pohyby odrazu sa stali zdĺhavé a reč ťahavá, mdlá. Oči prižmúril, akoby si chcel pospať. Petrovič chápal, že treba odísť.
„To by bolo teda tiež v poriadku,“ poklepkával sa dlaňou po boku, idúc dolu schodmi. „I o rodinku som sa staral,“ pochvaľoval sa v duchu.
Horšie bolo s Janíkom. Nechcel kandidatúru prijať.
— Aká je to komédia zasa, — pohoršoval sa pred kolegom Dubákom. — Som štátny úradník, a nie sluha v cirkuse, aby som držal horiacu obruč cez ktorú skáču Indiáni. Oni budú skákať a ja sa popálim.
Použil toto zlé porovnanie preto, lebo keby mu i bolo lichotilo, že rátajú s ním a jeho meno vytlačia na kandidátke, trhalo túto krásnu maľbu miesto, na ktorom visela. Bolo to posledné, takzvané „beznádejné“ miesto, to jest tridsiate šieste, odkiaľ nevedie cesta do zákonodarného zboru ani vtedy, keby každá motyka vystrelila. Skorej Jakub vyjde do neba po rebríku o ktorom sa mu snívalo. Keď je posledný, tak je to komédia s Indiánmi. Nechce.
Okrem toho mal v tie časy celkom inakšie myšlienky a ambície.
Mikeskova návšteva oživila v ňom rozpomienky na Staré Mesto.
Keď odkladal politické noviny, z ktorých vystrihával nebezpečné články, podoprel si hlavu o lakeť, díval sa zamyslený na Dunaj, aký je mútny, videl na druhej strane Staré Mesto. Keď hľadel na sklený kalamár, menil sa mu na vázu a z vázy vyrástla stolistá ruža — Anička. Voňala celá izba.
Pri vlnení tejto vône a blýskaní farieb tak sa mu videlo, že ho bolí srdce. Trápilo ho, že to milé dievča tak nechal. Ani lístok mu neposlal. Je v Bratislave už takmer pol druha roka, a len teraz, po Mikeskovej návšteve, odrazu sa mu zažiadalo napísať niekoľko pekných slov, že by ju rád uvidel, že by ju v niektorú nedeľu alebo vo sviatok navštívil. Ale koľko nedieľ, koľko sviatkov už prešlo, ako odišiel zo Starého Mesta, a len teraz mu to prichádza na um. Veď by mu neverila.
Najúprimnejšie, najľahšie a najkrajšie by jej bolo napísať rovno o láske. Ale po pol druha roku? Po toľkom čase? Nedá sa. Zdalo by sa to falošné… Že som ju tak mohol zanedbať!
„Zlaté dievča!“ chválil Mikeska, keď doniesol od nej srdečný pozdrav. Azda na tomto základe, v spojení s týmto pozdravením by mohol pustiť lístoček… Ako ju len velebil! Ako nadšene o nej hovoril. „I ja som si to dievča zamiloval,“ povedal. Isté je, že sa o ňu tiež zaujíma. Možno, že sú už dohovorení. Smiešne by bolo písať list, ak má s Mikeskom hlbšiu známosť. Ten chlap vedel o všetkom. Od koho, ak nie od nej? „Rado vás má!“ To hovorí, lebo si je istý… Nebude písať. Najprv ju navštívi, uvidí, prepýta sa, vypozoruje.
Opätovne hádal, čo bolo na príčine, že ju skoro naozaj zabudol.
Želka to bola, ktorá spustila oponu a zakryla Staré Mesto, Poštovú ulicu, Rozvalidov dom, bránu, obloky a — Aničku.
Je táto opona s Bratislavou, petrovičovským domom a Želkou vábivejšia?
Nie je.
Keď tak uvažoval o Želke, nie si je na čistom, či mu je sympatická, či ľahostajná, či odporná. Nie je zlá, ale rozmaznaná, roztúlaná, hrajúca sa. Otázka je, s kým sa mazne, s kým sa túla a s kým sa hrá. Keď s ním, tak mu je sympatická, keď s inými, zdá sa mu odporná, a keď je bez maznania, bez túlania, bez hry, tak mu je ľahostajná. Ľahostajná, ale len pre akúsi nedôveru, ktorú k nej cíti. A táto nedôvera ho neopúšťa, i keď vidí, že mu je naklonená. Čo z náklonnosti, keď je naklonená nie k jednej, ale k tridsiatim hračkám rovnako. „Kandidačná listina s tridsiatimi kandidátmi,“ posmieval sa Želke Mikeska. Pravda. A tých hračiek, tých kandidátov nikdy nemá dosť. Vše sa jej žiada novej hračky. I on, Landík, je len hračkou. Či sa dlho bude zabávať s ním? Či ho neodhodí, keď ho zunuje, či po novom pajácovi sa vráti k starému? To je také neisté. Pre túto neistotu sa nepúšťa s ňou do lásky. To je studená riečka, cez ktorú musia preplávať všetky jeho pohľady, slová, city. Pre túto riečku prechádzajú na druhý breh studené, ľahké, nevážne, posmešné. Neistota, ostýchavosť, opatrnosť, nedôvera, stála myšlienka, že keby sa nezamočili do chladných vlniek, boli by odsotené, možno s urážlivým posmechom. Či to robí len panské prostredie, teplé, útulné, vábivé, ale podozrivé? A ak ten fotel, do ktorého by si chcel sadnúť, zavŕzga: „Čo tu chceš, ty žobrák? Nie som pre tvoje komisárske nohavice.“