Želka je ako zrkadielce. Každý môže pozrieť do neho a vidí sa v ňom. Odráža každý úsmev, každú grimasu. Je ako ozvena. Každému sa ohlási, kto zavolá. A tých, ktorí sa pozerajú, ktorí sa usmievajú a volajú, je veľa. A ak je i bozkov veľa? Ak sa každý zamieňavo môže bozkávať s ňou pod titulom krčného cvičenia, ako to robieva s ním? Pravda, to sú bozky nesolené, necukrované, nevyznamenávajú, nestrhávajú. A či ozaj nemá i také pohľady a úsmevy, ktoré vyznačujú a vábia, ak má aj bozky solené a cukrované, ktoré solí a sladí jej srdce? Kto je ten, komu ich dáva? On je to nie. Je taký? Nevie. Ale všetci ostatní sú podozriví. Preto, keď ju vidí s inými veselú, hlasnú, rozradostenú, stáva sa mu odporná. Rád by zutekal alebo ju urazil. Želka prestáva byť jeho „typ“. Studené vlnky sa množia a mrazia.
Medzi ním a Aničkou nikdy nijaké studené vlny neboli. Dotyky, reči, objatia a bozky boli iskry z vatriaceho srdca, teplo sa prebíjalo do celého tela, horela koža a slová sa nikdy neposmievali, ale sa tiež chytali a blčali. „U Aničky srdečný pozdrav viac znamená ako tam tisíc bozkov,“ vravel Mikeska. Svätá pravda. Lebo Anička sa nehrá.
Sľúbil mu, že príde. Pôjde teda.
Prostred týchto myšlienok ho našiel generálny tajomník Slamka a prišiel zas len s tou „komédiou“.
Teraz vysvitlo, že je politika nie komédia. Čo človek mieni, politika mení. Politika nie je ako Anička alebo, Želka, dievčatká radostné, krásne, pôvabné, milé, rozkošné, a čo my vieme ešte aké. Politika je stará, nervózna, náladová, niekedy hysterická, ale mocná, neúprosná veľká pani, pred ktorou všetci snímajú klobúky, krčia sa s úctivou otázkou: „Čo rozkážete, milostivá?“ A po rozkaze s úctivou odpoveďou: „Prosím milostivá, hneď sa stane.“
Darmo sa Landík vykrúcal vo svojej politickej nevychovanosti.
Zhľadával dôvody. Prečo práve on? Nezastupuje mladých. Tam je Zväz agrárnych akademikov. Nie je v ich spolku. Nepísal ani do Politiky ani do Zeme. Nemá nijaké zásluhy. Len dva roky sú, ako je organizovaný. Pred dedinskými zástupcami sa bojí. Chce byť úradníkom, niečomu sa naučiť, a nie politikom, kde i to málo zabudne, čo vie. Zákonodarstvo nepotrebuje mladých. Vôbec je hlúpe heslo: „Miesto mladým!“ Všetci svätí boli bradatí patriarchovia, svätý Peter pri nebeskej bráne, biskupi, kardináli, pápež. Pomyslíte si na rímskych senátorov. Benátska politika spočívala na starých hlavách. Napoleon mal najradšej fúzatých gardistov. Politická kariéra sa v iných štátoch začína pri päťdesiatke.
Nič nepomáhalo. Generálny sekretár ho okríkoclass="underline"
— Predseda strany si to žiada.
— Ani jeden radca nebude na nás hlasovať, keď na kandidátke vidia komisára.
— Ale všetci mladí komisári, koncipisti, ašpiranti, aktuárski adjunkti, tajomníci, elévi, a čo vy to tam ešte máte.
— To sú samí „malí ľudia“.
— Takých chceme.
— Ťapka len na biči plieska, a nie na kandidátke.
— Azda chcete byť prvý?
— Ani prvý, ale ani posledný. A prostriedok je len v koláči dobrý.
Taký odpor generálny tajomník nečakal. Bol krotký človek, nerád mal násilie, a preto si vzal na pomoc len svoju tenkú bambusovú paličku. Poklepal ňou na starý plyšový fotel. Zdvihol sa kúdol prachu. Z toho prachu ako z oblaku zneli napaprčené Eliášove slová:
— Politika si to vyžaduje. To musí byť.
Pokoril sa. Len toľko škrkoclass="underline"
— A čo povie pán šéf?
Myslel na svojho najvyššieho šéfa — pána krajiny.
— Šéf musí čušať.
— Náš pán prezident? — užasol Landík, až ho odsotilo od stolíka. „Táto hrdzavá Slamka sa opováži takto hovoriť o najväčšom človeku na Slovensku. Táto triesočka chce pichať do krajinského prezidenta. Veď je to skoro ako blasfémia,“ letelo mu mysľou. „Nepočul som dobre.“ Zopakoval otázku.
— Náš pán prezident že by musel čušať?
— Prezident musí čušať.
Predsa len dobre počul.
Každý politický úradník, keď kandiduje do snemu, musí byť od služby oslobodený. To je pravda. Prezident nesmel povedať: „Nedovolím.“ Aj to je pravda. Ale žeby musel čušať, to zas nie.
Keď šéf prezídia dr. Šťastný referoval o Landíkovej kandidácii najvyššiemu šéfovi Slovenskej krajiny, šéf spravil kyslú tvár, ako čo by žuval trnky, a spýtal sa prísne:
— Zasa? — A po chvíľke: — Prosím vás, koľko máme už tých politikov?
Dr. Šťastný bol v tento deň akýsi neobyčajne roztržitý. Stále myslel na to, že sa mu ráno krútila hlava, a preto povrchne reagoval na všetko hneď, bez rozsudku, nevhlbujúc sa do koreňa veci, len podľa zmyslu slov. Aj na túto otázku odpovedal formálne dobre, ale nie na to, čo pán šéf chcel vedieť.
— Republika má šestnásť miliónov obyvateľov, ľudí, žien a detí, teda tých, ktorí sa politikou zaoberajú, môže byť asi dvanásť miliónov. Chýbajú nám presné štatistické dáta. Štatistický úrad v tomto ešte…
— Ale nie! — prerušil ho prezident. — Myslím, koľko je u nás aktívnych politikov?
— Poslanecká snemovňa má tristo členov, senát…
— Hospodine! — nebol spokojný šéf. — Myslím, koľko máme úradníkov-politikov?
— U nás?
— Božemôj! U nás, u nás!
— Á! Koľko máme zákonodarcov-zamestnancov? To myslí pán prezident?
— To, to.
„Precízna otázka, precízna odpoveď,“ pomyslel si hlavný radca Šťastný. Začali sa mu hýbať pery. Rátal ich v duchu. Potom vyňal notes a listoval v ňom.
— Tak počkajte, pomôžem vám, — vyrušil ho láskavým hlasom prezident. — Počítajme podľa strán. Teda: Československá republikánska strana zemedelského a maloroľníckeho ľudu… Nie, to by bolo dlhé. Kratšie bude podľa straníckych hesiel. Tak počkajte: Kto je „Za boha a za národ?“
— Všetci. Kto by bol proti bohu a proti národu? — ponáhľal sa s odpoveďou šéf prezídia.
— Ježišmária! Nie tak! Pýtam sa podľa „hesla“ strany. Rozumejte mi: kto kráča z našich úradníkov pod zástavou, na ktorej je heslo: „Za boha a za národ?“
Šéf prezídia sa poobzeral, akoby chcel vidieť, kto tu v tejto sieni kráča pod zástavou. Trošku sa zmiatol, keď nikoho nevidel. Nešťastná roztržitosť.
— Za boha a za národ? — zopakoval si otázku, pozerajúc do notesa. O chvíľu sa spamätal. — Pán prezident myslí slovenskú ľudovú stranu?
— No.
— Traja.
— Kto je len „Za národ!“ — bez boha.
— Slovenská národná? — usmial sa Šťastný v radosti, že už vie, ako to pán prezident myslí. — Nik.