Zuňal všeobecný rozhovor. Podpisovali zelené hárky. Dr. Lelkeš práve kládol svoje meno tancujúcim, trasľavým spôsobom na predložené spisy, keď zaznel prenikavý zvonček a za ním energický hlas:
— Prosím pánov zaujať svoje miesta.
To už prišiel predseda, a ani ho nezbadali.
Človek by sa nazdal, že tí dvanásti páni povstanú zo svojich miest, ako to bolo v klube pri kandidátkach do Národného zhromaždenia, keď prišiel predseda strany. Ale nie. Nič. Ani nežmurkli. Poslušne šli k svojim kreslám i s referentmi a ticho si sadli za svoje kapsy a písomné kôpky. Predsedajúci vyrástol na vrchnej čiastke stola pred stoličkou s dlhým remenným operadlom ako duch z priepadliska na divadelnom javisku. Ktorísi ešte stáli pri sklenej skrinke s hrncami a mištičkami, vázami a soškami, preto predseda ešte raz zvrtol jazýčkom na zvonci a zahrmoticlass="underline" — Prosím pánov zaujať svoje miesta.
Všetko sedelo. I predseda si opatrne sadol do vysokého kresla a nahol sa nad písma. Bol jasný a akýsi rozradostený. Kadekto šepoclass="underline" „Dobrej vôle je… Budeme sa môcť s ním zhovárať… Neškrípe zubami… Vyspal sa… Nesmieme ho nahnevať …“
Za ním si prisadli i dvaja viceprezidenti, dr. Zimák, plešivý, žltkastý, zhrbený, s vráskovitou umučenou tvárou, sprava. Sadol si len tak na kraj kresla, mysliac si azda, že nemá čas sadnúť si pohodlne, lebo kým by sa umiestil, prišiel by i „pokyn“ z Prahy, aby sa žiadal do penzie. Bol už vyše šesťdesiatročný. Viceprezident dr.Kyjak sedel zľava s lesknúcim sa, nazad česaným účesom, tučnej, zdravej, červenkastej tváre, s končitými fúzikmi, po vojensky vystretý. Odhodlaný, zaťatý, akoby si mysleclass="underline" „Mňa tak ľahko odtiaľto nedostanete.“ Priplichtil sa po prstoch i hlavný inžinier, šéf technickej služby Štefančák, so žltou francúzskou knižkou a kameňom v aktovke, najnovšou vykopávkou pod Starým hradom. Zaujal miesto na úzkej strane stola neďaleko ustarosteného Zimáka oproti Homločkovi.
— Keď vás čo najsrdečnejšie vítam, — začal predseda sviežim hlasom, — otváram toto zasadnutie… Koľko nás je? — spýtal sa Homločku.
— Dvanásť.
— Teda všetci. Tak sme v každom ohľade schopní uzavierania. Predošlú zápisnicu podpísali… Túto podpíšu…
Pozrel na zhromaždených ponad okuliare. Pohľad sa mu zastavil na Koziakovského holej lebke. Vytieral si kútiky prstami, otvárajúc ústa do „o“.
— Pán Koziakovský… A druhý?
Videl sklonenú, ostrihanú, čiernu hlavu s vpadnutými sluchami, s chudou, úzkou tmavou tvárou dr. Základného, ako nosom ryl v programe, čmárajúc si ceruzkou po hlave.
— A pán Základný.
Základný sa strhol, zvedavo zdvihol hlavu, a keď zvedel, o čo ide, zas sa pohrúžil do čítania.
Predsedajúci oznamoval, aké pozvania prišli pre slávny výbor.
— Pump! — naklonil sa Petrovič k Cucákovi.
— Tak je, — prisvedčil Cucák.
Boli to rozličné národopisné výstavy, manifestácie za mier, čajové večierky ženskej národnej rady, zábava republikánskych žien, hasičské cvičenia, zhromaždenia pasienkových družstiev a zjazdy.
— Oznamujem vám to, páni, kto by sa chcel zúčastniť…
— Najlepšie miestni alebo najbližší k miestu zábavy, — vyletelo z úst Cucáka, zástupcu zo Zemplína, tučného, širokého pána, vtipkára s červenou, spokojnou dobromyseľnou tvárou, vysokým čelom, riedkymi vlasmi a zježenými fúzmi. Odfúkol z papiera popol cigary na svojho suseda Petroviča a ukázal čutorkou na neho:
— Alebo nech ide tu pán Petrovič, on stačí na všetko.
— Navrhujem Cucáka, — odtíska poctu Petrovič, — rád mnoho hovorí.
Ustálili, že na pozvanie sa pošle zvýšené vstupné, a kto by mal vôľu, nech ide na vlastné trovy.
— Sťažnosti a interpelácie nedošli, — oznamoval predseda.
Potom čítali, koľko má krajina miliónov dlhu, hotových peňazí a požiadaviek a koľko stovák nevybavených aktov.
— Sú nejaké poznámky?… Nie?… Schvaľuje sa… Kto sa hlási k slovu pred denným poriadkom?
Mangora otrčil tri prsty.
— Prosím pána zástupcu Mangoru.
Tohto pána sme už spomínali. Bol koreferentom sociálnych veci, ináč redaktor, stĺp sociálnodemokratickej strany, teda ľavý, a ako každý ľavý vraví o sebe, pokrokový. Mladý, nižší, bledovlasý, s dobrou, zdravou, plnou tvárou, bez fúzov, hotovou vždy usmiať sa alebo byť prekvapenou, rozpačitou, hľadiacou v nedorozumení na predsedu, na prísediacich, na spravodajcov, akoby sa opytovaclass="underline" „Teda tak? A vy čo na to? Čudné. Veď vy viete, že je to nie tak.“ Často posmešný, sám citlivý, nedotknuteľný, mnoho hovoriaci a pre večné reči patriaci medzi najvážnejších členov výboru.
— Už zas niečo smrdi, — znepokojil sa predseda a obrátil sa poltvárou k dr. Kyjakovi.
— Iste nemocnice, — prisviedčal Kyjak, nehľadiac na predsedu.
— Sotva. Nemocnice sú v poriadku. Nedávno ich revidoval.
Neboli to nemocnice. Teraz posmrdkávalo z Azylu, ústavu „duševne úchylných detí“.
— Dostal som list, — vyťahoval Mangora písmo z veľkej žltej kapsy s prackami, — že je stav detí v ústave Azyl hrozný. Deti sú čierne od nečistoty. Fantazírujú od hladu. Bruchá im napuchli. Sú zavšivavené. Samá chrasta… Hneď som skočil do samosprávneho auta… I tu prosím, — odbočil na chvíľu od predmetu, — komu slúži samosprávne auto? Úradníkom a či výborníkom?
— No, výborníkom, — začudoval sa predseda, — to sa rozumie.
Mangora sa poobzeral po výborníkoch: „Počúvate?“ hovorili jeho oči.
— Neviem, — pokračoval po pomlčke, — ja myslím, že sa aj iní rozvážajú, a to s rodinami… Ale to je teraz vedľajšie…
— To je nie vedľajšie, — napaprčil sa predseda, — povedzte, kto, prosím si mená. Ešte si budú myslieť, že ja. Ja ten voz obídem na tridsať krokov.
— Poslúžim pánu prezidentovi… Hneď by som bol skočil do auta, ale som musel čakať, kým sa ten pán vráti z Grinavy.
— Dopisovateľka z Ameriky, — vysvetlil Homločko, ktorý disponoval s vozom, — chcela vidieť ľudový kroj.
— V Grinave? Tam sa pije. Čo vy tu tárate?
— To jej manžel bol zvedavý na naše vina. — motal hlavný radca.
Páni výbornici sa smiali, ale predseda zostal prísny:
— Hneď po zasadnutí mi celú vec vysvetlite… Ráčte pokračovať.
— Chcel som sa presvedčiť na mieste, či je to tak, — ujal sa zasa slova Mangora. — Ťahám zvonec. Nik. Búcham. Nik. Bolo mi to podozrivé. Iste schovávajú úchylné deti, alebo čistia. Neotvárajú, aby získali čas. A tu náš šofér: „Poďme,“ hovorí, „kaplnkou.“ Šofér sa vo všetkom vyzná. Ideme a prídeme na dvor. I tu nás zadržali, ale napokon predsa vpustili. No, myslím si, bude tu svinstva. Prezrel som všetky siene, izby, kúty, postele, bielizeň, slamu v slamníkoch, kuchyňu, komoru, zásoby. Nič závadné som nenašiel. Všade vzorná čistota, opatera, dozor, komory plné zásob. Celý výsledok môjho pozorovania a skúmania dve vši u dvoch detí…
— Ískali ste? — zatriasol sa v smiechu Cucák.
— Ja som len jednu hnidu našiel… To nepríde do zápisnice, — udelil si slovo predseda a zamračil sa na Cucáka. — Je to vážna vec, nič nie smiešne, — pokarhal ho za smiech. — Nesmiali by ste sa, keby ste boli videli, čo som ja videl. Bolo tam hrbaté decko, žlté, kosť a koža. Nevedelo zísť z postieľky. No, úžas. A predsa sa všetkému tešilo, tľapkalo rúčkami, chúďa! Páni! Keby ste to videli!… Dostal som totižto i ja list, písaný na štyri strany, podpis nečitateľný. Iste taký istý, ako dostal pán poslanec Mangora.