Mangora potvrdil, kývnuc hlavou, a chcel pokračovať vo svojej nekonečnej reči:
— Áno, áno, to hrbaté a ešte jedno, skoro zelené. U týchto dvoch som našiel…
— Taký list sa odklepe v desiatich exemplároch, — prebil predseda Mangoru, — a rozošle sa na desať strán. Šiel som sa i ja presvedčiť do toho Azylu. Neoznámene, nepredvídane som prišiel, aby sa nemohlo nič zakryť. Tak ako vy, pán redaktor. A to, čo sa vám stalo, stalo sa i mne. Nechceli ma dnu pustiť. Oháňali sa, že už piati páni prezerali ústav. Každý deň vraj iný čert príde. Boli, hovorila mi vedúca, už z ministerstva, boli z akéhosi inšpektorátu, zo Zväzu sociálnych spolkov, z Červeného kríža, obvodný lekár, okresný lekár, krajinský lekár. Každý rozkazoval, dával úpravy, že vraj už nevedia, koho majú počúvať. Darmo som sa jej predstavoval, že som ja prezident, krajinský prezident. Čo taká sestrička vie, kto je to ten prezident. Ani som jej to nemal za zlé. Veríte, či neveríte, musel som ísť k notárovi. Ten jej vysvetlil, kto som, čo som. Ískala pani richtárka. Tá našla jednu jedinú voš u toho žltého, hrbatého chlapčeka. Hneď som poveril notára, aby každý mesiac šiel raz do ústavu a podával mi o jeho stave správu…
— To je málo raz za mesiac, — nebol spokojný Klinček, kňaz s holým temenom ako Koziakovský. Nosil neobyčajne veľké okuliare, ktoré jeho mladú tvár robili vážnou. Keď hovoril, navrela mu žila na ľavej sluche, a čím bola reč dlhšia, tým viac žila hrubla a prezrádzala často jeho vnútorné rozčúlenie. Slovák-centralista, československý ľudák.
— Čo má potom robiť obvodný lekár? To je jeho povinnosť, — zatiahol Terenčéni, tiež kňaz, lenže na rozdiel od Klinčeka mal brčkavé, šedivasté, husté vlasy a bol Slovákom-autonomistom, slovenským ľudákom, ktorý mihal jedným okom na centralistov, teda nie zúrivý.
— Načo je ústavný lekár? — zamudroval Cucák.
— A okresný, — zamiešal sa Koziakovský.
— A u jedného zeleného chlapčeka ako tráva, — domáha sa slova Mangora, — porazeného na nohu, o barlách…
— Tu je vinný lekár ústavu, on má dať pozor, — tvrdil Cucák Koziakovskému.
— Na to je okresný, — duplikoval Koziakovský Cucákovi, — aby ho upozornil na jeho povinnosti.
— Predovšetkým obvodný, — pridržiaval sa svojej mienky Terenčéni a zdvihol ukazovák, — jeho by som vzal na raport.
— A u jedného chlapčeka, zeleného ako tráva, — zvýšil hlas Mangora. Poobzeral sa po prítomných s nemou výčitkou v tvári: „Ľa, nemôžem ani hovoriť.“ Fľochol i na predsedu s prosbou v očiach: „Urobte poriadok. Takto nikdy neskončím.“
— Kde je zdravotný šéf? — Nadvihol sa zo stoličky predseda, nepočúvajúc a nehľadiac na Mangoru.
Šéf zdravotníctva, vládny radca dr. Perlička, sedel na kanape neďaleko inžinierov s dr.Žaluďom, tiež vládnym radcom. Zhovárali sa potichu, ale veľmi zaujímavo a dôverne. Šuškali si o tom, že keby dr.Kyjak bol povolaný do Prahy, uvoľnila by sa jeho jednotka, a Žaluď by sedel ako viceprezident po ľavom boku prezidenta. Lenže dr.Kyjak je ako bralo v blatnických horách, nedá sa pohnúť. Bude treba uvoľniť Zimákovu stoličku. Predpísaný vek na služobnú smrť už má a plecia mu ťaží štyridsaťpäť služobných rokov.
— V pätnástom roku začal slúžiť? — vyratúval Perlička, priložil si dlaň na čelo a pozeral na povalu.
— Nie. Ten nešťastný legionársky zákon vidí u legionára všetko trojnásobne, okrem platu.
— Prečo nešťastný? V tvojom prípade šťastný. Keby tohto zákona nebolo, Zimák by nemal vyslúžené roky, a ty by si musel čakať. Tak sa pomstí privilégium. Chyba je, že máš pred sebou poslanca Stehlíka. Jeho nepreskočíš.
— Načo by som skákal na staré kolená. Stehlík je naučený skákať zo stromu na strom, z konára na konár. Skočí z „mimo služby“, v ktorej ako poslanec sedí, „do služby“ na niekoľko dní, zobne Zimákovu jednotku a zasa skočí do inej služby. Kto sadne na opustenú vetvu s jednotkou?
— Ty.
— Preto musí povedať Zimák s Nezvalom: „Sbohem a šáteček.“
— Nhá! Táák?
— Tak.
— Kde sa prepadol zdravotný šéf? — nevidel Perličku pre vysokého Petroviča, ktorému sedel za chrbtom.
— Teba hľadajú, — upozornil šeptajúceho Perličku Koziakovský. Šéf zdravotníctva nevedel hneď, o čo ide, tak ho boli zaujali Žaluďove vývody.
— Žiadam, aby pán šéflekár dal pozor, keď sa rokuje o zdravotných veciach, — zahrmel na neho predseda.
— To je vec sociálna, — vyhovoril sa doktor s úsmevom, ktorý mu stále sedel v tvári.
— Sociálna a zdravotná, — rozlúštil predseda, — viete, o čo ide?
— Bol som v ústave.
— Dostali ste tiež list?
— Dostal. Mám z neho päť exemplárov. Jeden z prezídia, jeden od pána prezidenta, jeden od ministerstva, ktoré mi ho dalo na vyšetrenie, jeden od okresu, kde sa o stave Azylu podáva správa, a jeden od obvodného lekára, ktorý mi ho dal, keď som ústav vyšetroval.
— No, a čo ste našli?
— Všetko v najväčšom poriadku.
— Ani jedna voš?
— Ani jedna.
— Ani okresný lekár?
— On podáva správu o troch. Bol tam predo mnou. Stačili vyčesať.
— Nálezy sa rozchádzajú. Pán výborník Mangora našiel dve, ja jednu, okresný lekár tri, vy ani jednu, teraz už neviem, aký je pravý stav, — zakolísal sa predseda a poškriabal sa nechtami na zátylku.
— Navrhujem vyslať komisiu, ktorá by zistila na mieste onen právny stav, slúžiaci za bezpečný podklad pre naše budúce rokovanie, — triasol prstami v povetrí dr. Rubár. Druhú ruku mal pod kabátom a šúchal si ňou podpazušie.
— Je tu konkrétny návrh, aby sa vyslala osobitná komisia, ktorá by zistila skutočný stav, — zopakoval predseda.
Koziakovský sa hlásil o slovo.
— Prosím pána Koziakovského.
— Myslím, veľactení páni, — začal, šúchajúc si lakťom bok, „že sa nás Azyl netýka, lebo je to nie krajinský podnik, mohli by sme prejsť ponadeň na denný poriadok.“
— Je tu návrh, aby sme prešli na denný poriadok, — ustálil predseda.
V povetrí sa kolísala ruka dr. Základného.
— Má slovo pán doktor Základný.
— Tak sa mi vidí, že je jedno, či je to ústav krajinský, či štátny, či privátny, — čiaral si zastrúhaným koncom ceruzky ostrihanú hlavu. Jeho temeno sa podobalo železničnému uzlu. — Čistota je naším všeobecným záujmom, a tak sa nás všetkých týka. Nemôžeme čakať, kým vši zožerú niektoré nemluvňa. Treba nám predbehnúť prípadný európsky škandál. Prikláňam sa k návrhu pána doktora Rubála: Nech sa vyšle osobitná komisia, pozostávajúca z členov výboru, a nech sa priberú k nej aj odborníci.
— O slovo sa hlásil pán Malérnik, — vyzval predseda.
— Neodporúčam veľký aparát, — zaknísal sa sediačky Malérnik, — pre niekoľko drobných zvierat stačí kuratórium. Bolo by treba mu to dôrazne napísať a ho upozorniť.
— Je tu teda návrh, — zisťoval predseda, — aby sa nevysielala osobitná komisia, ale len list napísal na kuratórium ústavu s dôrazným
upozornením, respektíve by sa vyslala komisia z lona výborníkov s odborníkmi.
— A môj návrh? — urazil sa Koziakovský.
— Respektíve návrh, aby sa prešlo ponad správu pána výborníka Mangoru na denný poriadok, — doplnil predseda.
— Neskončil som svoju správu, — ohradil sa Mangora, trúc si ruku o stolík, — mňa nie tak vši štípu, — nadhodilo ho od smiechu, — ako skôr okolnosť, že, ako to pán prezident celkom správne poznamenal, napíše niekto desaf listov, pobúri desať úradov a celý slávny zbor krajinských pánov výborníkov, verejnosť, bez základne. Tu by bolo treba vyšetriť nie čistotu ústavu, ale čistotu pôvodcu, ktorý tie listy napísal a rozoslal. Prosím pána prezidenta, aby si tento môj návrh osvojil a zlomyseľného páchateľa, ešte zlomyseľnejší jeho úmysel, dal láskavo vyšetriť.“