Bola na rade osveta.
Vstal starší pán s čiernym veľkým účesom, rozdeleným napravo širokým bokovým jarčekom. Vravel pomalšie a tenorom. Cviker na nose mu sedel krivo a triasol sa, ako čo by sa mu žiadalo padnúť do aktu. Pritlačil si ho k nosu a narovnával.
— Čo si už raz nekúpi nový cviker? — zamrzelo zasa predsedu.
Niekoľko škôl, ktoré žiadali príspevok na stavbu, prešlo bez námietok. Neutrpeli ujmy ani národné osvetové domy. Múzeá našli odobrenie. Pri kláštorskom gymnáziu len socialista Malérnik hádzal rukami okolo hlavy, ako čo by chcel odohnať dotieravú muchu. Neďaleko sediaci Koreň poza Mangorov chrbát sa ho posmešne spýtaclass="underline"
— Nepáči sa?
— Ale páči, — odvrkol Malérnik, — dal by som ešte šesťtisíc, len aby bol koniec.
— Čomu? Zasadnutiu, či gymnáziu, — vmiešal sa uštipačne do dialógu Mangora.
— Obom, — odvrkol Malérnik.
Predseda pozrel na nich:
— Hlásite sa o slovo?
Zatíchli.
Nik nebránil ani rozličným podporám prehistorickým, historickým, archeologickým, prírodovedeckým, astronomickým, etnografickým, jazykospytným, technickým, umeleckým a iným. Prešla i hlístová akcia; i škodlivý chrobák sosnokaz obecný. Nezadrapil sa nikto do Osvetového zväzu, ani do Roľníckej osvety, ani do Sociálnej akadémie, ani do Klerikálnej kultúry, ani do Priateľského spolku s kultúrou ZSSR, ani do Besedy umenia a vied, ani do spolkov všetkých možných spisovateľov druhej, tretej a štvrtej generácie. Každý dostal do klobúka — bez reptania. Petrovič naozaj ani nezažmurkol.
A predsa.
Keď referent akosi bojazlivo pretisol cez stisnuté ústa: „Národná akadémia …“, výborník Klinček naostril uši ako zajac v kapuste, keď nespí. Otrčil obe dlane pred seba, akoby chcel odohnať satana, čím zastavil spravodajcovu reč, vstal, pohladil si na zadku dokrčený, polodlhý čierny kabát a nízkym, vážnym hlasom sekoclass="underline"
— Kontra!
Už to, že vstal, bolo náramne nebezpečné, lebo len referenti vstávali, výborníci sedeli, keď hovorili.
— Musím protestovať, — začal po krátkej kontre, — nerád, ale musím, žiaľ mi je, ľúto mi je, že sa veci tak vyvinuli. Mojou národnou povinnosťou je prosiť pána prezidenta, aby žiadosť tejto našej najstaršej, najvyššej, takrečeno dejinnej národnej „ustanovizne“ bola sňatá z denného poriadku. Udalosť, ktorá sa stala v budove tohto spolku, viacej ako spolku, opakujem, národnej inštitúcie, bude, myslím, dostatočnou príčinou, aby sa tak stalo, ako navrhujem, totižto: sňatie žiadosti z programu. Stala sa vec neslýchaná, neuveriteľná. Rozpoviem nakrátko: Slovutný anglický žurnalista, anglický žurnalista…
— Smith, — pomohol Mangora.
— Viem. Len som chcel prízvukovať, že anglický… Smith, slávny anglický žurnalista, náš dobrý priateľ, akých máme veľmi málo, navštívil našu Akadémiu v sprievode nášho kolegu, — ukázal na Mangoru. — Pri prehliadke bol cicerónom mladý tajomník …
— Brôžik, — šepkal Mangora.
— Viem, Brôžik, len som chcel zdôrazniť slovíčko „tajomník“. Tam sú totižto všetci úradníci tajomníci. I to je podozrivé. Tento mladý pán, keď publicista zastal pri ohromných knižniciach a vyslovil svoje začudovanie nad tým, že taký malý národ má toľko kníh, mu povedal… Viete, páni, čo mu povedal? Povedal mu: „To je ešte spred prevratu.“ Angličan pokrútil hlavou. Angličan! Tí tak ľahko nekrútia hlavami. Tento pokrútil, ako čo by neveril, a položil tajomníkovi otázku: „Vy ste autonomista?“ A viete, páni, čo mu tento mladý pán odpovedal? Odpovedal mu: „My sme tu všetci autonomisti.“ Takto sa vyslovil jeden z tajomníkov nášho najstaršieho, najvyššieho, národného, takrečeno, ako vravím, historického ústavu…“
— No a? — nechápal Krokavec, ktorý bol tiež autonomistom, lenže s klerikálnym zafarbením.
— No, a vovliekol túto ustanovizeň, ktorá nemá byť politická, ale kultúrna, do politického víru. To nemôžeme trpieť. Mladý pán iste tlmočil ducha všetkých tamojších pracovníkov a celého prostredia. Tento ústav nemôže byť vedený v smere, ktorý sa protiví ústave.
— Vyprosím si, — oboril sa na Klinčeka Krokavec, — som autonomistom v rámci ústavy, to je nie protištátnosť!
— Ráčte vypočuť rečníka, — tíšil predseda.
— Z Akadémie vychádzajú samé očisťovacie aféry, ktoré ju zvrhnú na „čistiaci ústav“. Raz čistia krajinu od Čechov, raz našu reč od čechizmov, raz našu rasu od Češiek. Aby som použil triviálne porovnanie, z páru čižiem čistia len jednu, na druhú iba pľujú a odhadzujú. A my sme národ v jednom opasku s dvoma nohami, teda i s dvoma čižmami. Páni moji! Bez tej druhej čižmy budeme smiešni, žobrácki, bosí na jednu nohu a na ulici sa nebudeme môcť ukázať, aby sa nám nesmiali.
— Pravda! — súhlasil Mangora.
— Náš pán prezident je jedným z troch predsedov Akadémie, náš veľactený kolega, pán Petrovič, je z jej výborníkov. Už kvôli týmto pánom, ale i kvôli sebaúcte, kým sa Akadémia neočistí, nemôžeme ju podporovať.
Klinček si hrmotne sadol, akoby sa bohvieako hneval na nevlasteneckú Akadémiu.
— Mám návrh. — ohlásil sa dr. Rubár, — nech dá Akadémia osvedčenie, že je lojálna. — Za týmto návrhom čupel skrytý posmech, že najvyšší, najstarší, najnárodnejši spolok by sa mal osvedčovať o lojalite k štátu. Ale bol prednesený s vážnou tvárou a brali ho vážne.
— Ak len to treba, — chytil sa hneď predseda, — osvedčujem sa ako predseda Akadémie, že je najlojálnejšia. Za desať minút vám to dám, ak chcete, na písme.
— O lojálnosti pána prezidenta nik nepochybuje, — zvrtol Klinček, — pochybujeme o lojálnosti tých, ktorí spravujú spolok.
— Ten tajomníček ho nespravuje, ale výbor, ako my krajinu, — natiahol sa k fľaške s vodou predseda, aby si zalial hnev na Klinčeka a na autonomistov-výborníkov, ktorí mlčali ako ryby, a nie žeby pomáhali autonomistom-kombatantom v Akadémii. Keď si upíjal z pohára, zbadal, že Petrovič zdvihol ruku. — Prosím pána Petroviča. — Potešil sa mu, mysliac, že pretne uzol.
Petrovič sa ľahko vyrovnal v kresle, pomädlil prstami, spojil dlane a nechal si ich spojené na kríž, ako farár, keď sa modlí.
— Spomenulo sa tu i moje meno, — poobzeral sa dookola sebavedome a díval sa chvíľu na prezidentovo čelo. — Je to nepodvrátiteľná pravda, že som výborníkom tohto spolku. Mojou povinnosťou je pričiniť sa všemožne, aby Akadémia prekvitala. Pravda je i to, že v doterajšej debate sa miešala osoba s vecou, ktoré nijako spolu nepatria: konanie Akadémie ako takej a konanie, lepšie povedané, výrok mladého pána sekretára. Pripusťme, že je sekretár vinný, ale keď je sekretár vinný, či môžeme obviňovať spolok? Vyjadrím sa neprozreteľne napríklad ja, zodpovedný bude za to slávny krajinský výbor? Ten tajomník mohol prípadne, čo o ňom ani zďaleka nepredpokladám, zabiť otca. Obesíme Akadémiu? Ak áno, tak takouto logikou by bolo možné aj to, aby pre trestuhodný krčmový rozhovor kadejakého lapaja-úradnika ministerstvo vnútra odoprelo každú dotáciu krajinskému úradu. Ale skúmajme, či je výrok onoho mladého tajomníka Akadémie trestuhodný? „My sme tu všetci autonomisti.“ Ak je táto enunciácia trestuhodná u jedného, tak je trestuhodná aj u druhého, ak nie, tak nie. Keď nesmie kradnúť jeden, nesmie ani druhý ani tretí. Ak je takzvaný „autonomizmus“ taký prečin, že chceme preň odoprieť subvenciu Akadémii, tak ju prosím odoprieť aj katolíckej Kultúre, v spolkovom výbore ktorej sedia samí autonomisti, a prosím odoprieť peňažitý prídel obciam, kde sú klerikálno-národné výbory, teda autonomistické, a prosím ďalej, aby sa netrpel vôbec autonomistický program strán… Však je to nemožná žiadosť… A keď je nemožná, prečo je možná výlučne len pri Akadémii? My tu nesmieme podliehať politickej konkurencii a očerňovaniu istého dovoleného smeru, teda straníckosti. Ak to robíme, sami očerňujeme, sme tiež stranícki, neobjektívni, nespravodliví, lebo nadŕžame jedným na škodu druhých… Páni! Buďme logickí! Nekompromitujme seba a pána prezidenta… Nechcem byť zdĺhavý, lebo vidím, že sú páni už netrpezliví, preto končím a zradím dôverne, že naši takzvaní radikálni vlastenci nie sú „úchylné deti“ v Azyle, netreba nám hýbať úradným aparátom a vši hľadať…