— To nepríde do zápisnice, — napomenul predseda Homločkovi.
— Netreba nám svedectvo o lojálnosti… Tí páni sú na najlepšej ceste, aby sa s nami spojili… Netreba snímať predmet z programu, ale bezpodmienečne udeliť Akadémii, tejto, ako sa konštatovalo, našej historickej ustanovizni, výdatnú podporu… Nech nás i tu vedie Štúrov nacionálny duch…
Krokavec, dr. Lelkeš, Terenčéni čušali, ako čo by im boli vopchali šatku do úst, hoci v Petrovičovej reči prúdila voda na ich mlyny: obrana autonomistického programu. Rečník by bol očakával aspoň kratučký výkrik: „Dobre!!“ Ich mlčanie neznamenalo súhlas. „Či azda vedia už o pakte s vlastencami a hnevajú sa?“ Prišlo mu na um. Ani straník Koreň, inokedy taký pohotový na hlučné odobrenie, neprikývol. Škodoradostne sa mu zabeleli zuby, len uhryznúť. Klinček nespokojne vrtel hlavou. Dr.Rubár čmáral ceruzkou po programe, z čmáraniny vyšlo veľké cifrované „A“, pričom vypustil svoju spodnú peru. To iste mysleclass="underline" „Celkom autonomistická reč. Tým si si neposlúžil.“ Cucák sa hrabal v médiách, nebolo badať na ňom nijaký dojem. Koziakovský si vytieral kútiky, rozmýšľal, či má protirečiť, mýlilo ho v tom tvrdenie Petrovičovo, že sú vlastenci na najlepšej ceste, aby sa spojili s kladnými politickými stranami. Malérnik si oprel o lakeť hlavu a díval sa bezmyšlienkovite na oblok.
Mangora vstal.
— O čom? — spýtal sa predseda.
— O predmete.
Predseda netrpezlivo trhol rukou.
— Ešte? Že sa vám chce! Neskončíme do tretej. Musím odložiť pokračovanie na štvrtú.
— Nie, nie! Skončme. Cestujeme, — ozvali sa niektorí.
— Celkom nakrátko, — nedal sa umlčať Mangora.
— Všetko vieme. Mlčte už.
— Nedám sa terorizovať vo vykonávaní svojich práv, — zaťal sebavedome. — Chcem ešte raz upozorniť, že tu ide nie tak o nás, ako o nespokojného Angličana, ktorý môže odvrátiť od nás svoju blahosklonnú tvár a zmočiť svoje publicistické pero do našej rozorvanosti, čo nám poškodí. Dobre bude, keď vec dôkladne vyšetrime a prajný výsledok oznámime.
Povedal ešte niekoľko slov, ale tiež už zanikli v šomravej nevšímavosti. Výborníci si kládli písma do tašiek, obzerali sa, kde majú zavesené kabáty, klobúky a paličky, otvárali priečinky, aby v nich niečo nenechali. Dr.Rubár už aj vstal.
— Teda popoludní o štvrtej? — chcel vedieť od predsedu.
— Je tu ešte niekoľko predmetov. Samé cesty, — presviedčal Koreň, — skončme, pán prezident, poobede nik nepríde.
— Tak čo s Akadémiou? Aký je úradný návrh? — pozrel predseda na referenta.
— Navrhujeme stotisíc korún.
— Pridŕžam sa svojho návrhu, — zahatil Klinček, — sňať z programu. To je naozaj vážna vec.
— A ja svojho, — namrzel sa dr. Rubár, — nech dá Akadémia osvedčenie o lojálnosti, a basta!
— Nie! Nech sa vec vyšetrí! — nepopustil Klinček.
— I ja som za vyšetrenie, — podporoval Mangora.
— Nemá zmysel vyšetrovať nevinného, — stál na svojom Petrovič, — tak môžete i ku mne prísť, že som podporoval spáchanie zločinu.
— Veď len počkaj, iste prídu a bude po tvojej kandidácii, — hrozil Koreň.
Petrovič sa zháčil.
— To sem nepatrí, — hneval sa predseda, že zas začínajú znova. — Snímam vec z denného poriadku ako nepripravenú.
— Totižto čo? Aby bolo jasno, — trápil Klinček.
— Aby bolo jasno, — odsekol predseda nahnevaný, — vyšetríme, čo má byť vyšetrené, prezvieme sa, či je Akadémia lojálna, zaprisaháme sa, že sme lojálni, a čo ešte rozkážete?
— Dobre, — bol spokojný Klinček.
Začali sa sypať milióny na hradské. Výborníci nedbali na zlatý dážď. Ani nepočúvali, ako šuští.
Po výbore viceprezident dr. Kyjak chcel byť vtipný a spýtal sa prezidenta:
— A kto vyšetrí tvoju lojálnosť? Ty si predsedom Akadémie.
— Nuž kto? Četníci na próbu.
— Daj pozor, aby si sa nedostal do kartotéky tvojho tretieho oddelenia.
— Pozriem, či som už nie tam.
Pridružil sa Koreň.
— Len to neviem, prečo tak hovoril Petrovič, — čudoval sa.
— Z vďačnosti, — vysvetlil mu prezident, — vydaril sa mu pakt s radikálmi, odpláca sa im krajinskými grošmi.
— Ja zas neviem, — robil sa sprostým Kyjak, — prečo všetci autonomisti mlčali a prečo sa ani agrárnici neoduševňovali na reč Petrovičovu.
— Ani ja som si to nevedel hneď vysvetliť, — objasnil prezident, — len pri debate mi svitlo, že je vec celkom prostá. Klerikáli mali svoju osvetu a agrárnici svoju. Čierna osveta, zelená osveta.
— A červená, — doplnil Kyjak.
— A červená, — prijal predseda. — Ak jedna vypadne, zvýši viac pre ostatné. Kedysi, keď som doma gazdoval, mal som kočiša, ktorý kradol, kde videl, ovos pre svoje kone, hoci dostával riadne svoju porciu, ostatný dobytok mohol pre neho vydochnúť. To je to lipnutie na svojeti i ponad mŕtve telá, láska, čo vyrástla z hrobu.
15. Voľte číslo 4!
Čím menšie je niečo, tým väčšmi kričí. Taký fafrnok, nevie to ešte ani hovoriť, a prekričí celú rodinu, malý úradník urobí viacej štabarcu okolo seba ako desať ministrov, malý vrabec prečviriká svojho starého otca, pokojne skáčuceho po chodníku, malý vozík bude rapotať na celú dedinu, kým štyridsať konských síl prebrnkne vedľa teba, že počuješ iba ľahké ssst.
Tak sa vzbúrili i malé číslice a zabíjali veľké. Blížil sa termín volieb. Dolu s tisíckami na exekučných výmeroch, súdnych predvolaniach, motocykloch, automobiloch, telefónoch a zloženkách! Dolu so stovkami popisných čísel domov, rozličných legitimácií, požiarnych staníc a výšok mora! Dolu mizerné desiatky policajtov, vrátnikov, nosičov a financov!
Ľudská pozornosť vojenským zvrtnutím hlavy obrátila sa k čísliciam kandidujúcich strán do snemu od jednotky do jedenadvadsiatky.
Ale i bez vojenského trhnutia krku, kdekoľvek si pozrel, všade si videclass="underline" „Voľte číslo 1!“, „Voľte číslo 3!“, „Voľte číslo 9!“ Preniesol si zrak z múra na plot, tam bolo: „Voľte číslo 11!“ Sklopil si oči a pozrel na svoje topánky, kráčal si po čísliciach natretých vápnom: „Voľte číslo 13!“ Zdvihol si pohľad k nebu, že azda tam bude čisto, ale kým sa ti oči driapali po strechách na komíny a tak vyššie, potkli sa ti iste i na streche, i na komíne o „Voľte čislo 15!“, „Voľte číslo 18!“ Chýbalo už len, aby súkromné alebo najaté vzducholode vypúšťali viditeľnú paru, ktorá by nabielila na belasé nebo: „Voľte číslo 21!“
Na nárožiach sa usporadúvali umelecké výstavy plagátov. Známi čierni bruchatí páni si tu popíjali šampanské a objímali polonahé ženské verejne. Chudí, rozumie sa, krv potiaci robotníci, hrozili komusi ohromnými kladivami. Vycivení sedliaci zvíjali sa v lise, otvárajúc bezzubé ústa. Prikrucovali ich, to sa vie, páni s malými klobúčikmi, tetrovími perami, hrubými cigarami v pyšných papuliach a monoklami na očiach. Tradiční bankári, strihajúci kupóny. Plačúce otrhané ženy s nemluvňatami, čo nemôžu vycicať ani kvapôčku mlieka zo suchých matkiných pŕs. Zbúrané dielne. Kosy. Kosáky. Dvojité kríže. A potom i šťastný sedliak, blažený robotník v kruhu spokojnej rodiny pri plnej mise s haluškami. Kostoly s náboženskými zástupmi. Na každom obrázku výstižná programová literatúra s heslami a číslami: „Voľte stranu päť… desať… dvadsať!“