Tieto stojace plagáty nestačili, lebo ich často dážď umýval, vietor pohýbal, protivník strhol, lepič zalepil, vyrojili sa i chodiace reklamy. Po uliciach a námestiach chodili vysokí a nízki, tuční a chudí pajáci. Kráčali pomaly, zastavovali sa, obracali sa celým telom k obecenstvu, ľubovoľne vyrastali a chudli, nížili sa a tučneli, dvíhali svoje štandardy s nápismi: „Voľte číslo 7!“, „Voľte číslo 12!“ Každý, kto ich videl, zastal a díval sa na ich krikľavé úbory, škaredé masky, ako sa nafukujú a s piskotom vypúšťajú povetrie. Číslice na ich chrbtoch, rukávoch a bruchách sa zväčšovali a menšili.
Na slobodnejších priestoroch stáli autobusy s veľkými trúbami, vytrubovali pesničky a rečnili. Každá pesnička a každá reč mala refrén:
„A preto voľte číslo 16!“
Roznášači novín vrieskali o trvácej kríze, o milióne nezamestnaných, o korupcii, o odpustení dlhov, o pokoji a blahobyte, centralizme, autonómii, demokratizme, o raji na zemi, ak sa občianstvo spamätá a bude voliť číslo jeden, dva, tri… až do dvadsaťjeden.
Tak to bolo v meste.
Policajný prezident darmo protestoval, že sú voľby najvážnejším aktom občana, nemala by sa robiť komédia, politické strany si vymohli krik vo volebnej kampani a preniesli ho z mesta do dedín.
Na dedinách rečníci a voliči nespievali ako kedysi: „Hore Váhom, dolu Váhom dúha vodu pije, kto Slováka zamiluje, nech žije, nech žije!“ Alebo: „Nebojme sa, nedajme sa, bratia jednej rodiny. Spojme láskou mestečká a dediny!“
Nie. Aby si „národný kolektív“, ako sa teraz národ menoval, zapamätal, pod akým číslom mu páni kandidáti sľúbili všetky hory, lesy, polia a celú zem s jej pokladmi ako i nebesá s ich slávou večnou, bolo treba vtĺcť do kotŕb predovšetkým numero, na ktoré má hlasovať, lebo mu ináč tie bohatstvá pretečú medzi prstami ako voda.
„ …Boh náš je jeden… Začiatok je jeden…. Koniec jeden… Nebudeme vždy trúbiť o jednom, že sme všetci z jedného smetiska, keď pod jednou duchnou líhame, máme byť teda jednej mysle a voliť číslo jeden…“
Prišiel druhý.
„…Prečo jeden? Neverte! Dvom lepšie cesty ubúda. Kto sa chváli, že je socialistom, tým či iným, ten sa hriechom chváli, kto sa hriechom chváli, dva razy hreší. My medzi dvoma, zostaneme doma. Nech si dvaja lotri nadávajú, vtedy sa najlepšie poznajú. Nesmú byť dvaja kohúti na jednom smetisku. Nebudete psami dvoch dvorov. Preto dva razy nekážeme, že má palica dva konce… Nech žije číslo dva!…“
O niekoľko dní prišiel tretí:
„…Bratia a sestry!… Vždy sa hovorí: ‚Daj do tretice, aby ťa nechytil za nohavice!‘… My keď povieme: „Tri“, pánboh nás opatrí. Aj ten je trojjediný… Či nepoznáte porekadlo: ‚Kot-kot-kot-kot-kot-ko-dák! Tri vajíčka za turák!?‘… Držme sa trojky!“
Prívrženec piatej strany potreboval len povedať:
„Ak chceme mať všetkých pät spolu, budeme sa usilovať o milých päť, aby sme boli ako panenky s päť p… Sláva pätorke!“
Sedmičkárom samo nebo žičilo. Oni mali za príklad sedem dní za týždeň so siedmimi hriechmi a diablom, ktorý nikdy anjelom nebude, i keby ho v siedmich kostoloch krstili. Mali naporúdzi aj sedem neúrodných liet egyptských. Slúžil im i národopis s pesničkou: „ Sedemdesiat sukieň mala“, i astronómia, lebo Veľký Medveď má sedem hviezd, a keď už nič nepomáhalo, pomohla „ Sedmo bolestná Panna Mária.“ 1
Preto táto strana mala aj veľké úspechy.
Osmičkár si musel hlavu zlomiť, ak chcel niečo vymyslieť. Zato sa našli korteši, ktorí volali zástupom:
Často sa užíval aj ôsmy div sveta.
Deviatkár videl a počul cez deväť stien a pšenica na roli ho devät ráz potešila a devät ráz zarmútila. Keď mu nič iné na rozum neprišlo, obrátil sa i na poéziu s počtovedou:
a preto…
Desiatkári upotrebúvali: „Čerta vyženieš, desať priženieš.“ Na ich „lazárov vždy šlo z desiatich domov požehnanie“. Obyčajne „mali na každý prst desať“ dôvodov, aby sa na nich hlasovalo. Ak kandidát rečnil v Liptove, zarecitovaclass="underline"
Trinásta strana najviac vyhrala so známym „ Trinásť! Pánboh pri nás!“ Výdatne pomáhal i „ trinásty apoštol“.
Šestnástkár „sekal, sekal sekaničku, nasekal ich šestnásť“.
„Chváľ každý duch hospodina“ sa hodilo stranám od druhej do štvrtej a od deviatej do dvanástej, podľa čísla strany, ktorá práve „uderila“.
„Uderila jedna“ sa nehodila pre náhlivú pesničku, ktorá spieva hneď i o tom, že uderila druhá. „Trepe dve na tri“ alebo „Búcha piate cez deviate“ sa tiež nedalo použiť, lebo by sa to bolo mohlo vzťahovať na viac strán. Odhodili aj „Kde sa tri hrachy varia, tam on musí byť“, ako i to „Kde sa päť hrachov varí, tam je on šiesty“, lebo to nebolo isté a mohli pokladať takéto výroky za odpadlíctvo alebo za špiónstvo, podľa predpokladaného úmyslu, s ktorým sa ten štvrtý hrach priplichtil k trom a ten šiesty k piatim. Zavrhli ako pochybné i „Za päť prstov šiestu dlaň“, hoci bol práve Jánošík v móde.
Sedliacka strana mala číslo štyri.
Ako všetci, tak i ona.
Odhliadnuc od študentov a úradníkov, je štvorka celkom slušná skromná číslica, ale čo ju sprevádzalo pri rečiach „sedliaka“ Petroviča! Cylinder čarodejníka je nič pri klobúku kandidáta do poslaneckej snemovne. Len trošku pomiešal poličkou, vyletúvali z neho nielen hrdličky s prstienkom na nôžke, ale pečené kačky s pecňami bieleho chleba, sudy vína, tabačiarne, rástli hory, poschodové domy, kasárne, četníci, vojsko, sýpky, fabriky, banky, v ktorých rozdávajú peniaze, družstvá, kde sa slobodne hospodári, stroje, železnice, kamenné mosty, betónové cesty.
— Preboha! Poštu nemáte? Musíte chodiť do susedov? — pozastavoval sa, balansujúc na brvnách pred kostolom v Malej Vsi asi pred sto sedliakmi. — Hocikto by mohol byť z vás poštmajstrom. 2I podrichtár alebo niektorý boženík. Čítať, písať vedia, rubriky uhádnu, pečiatkou udrieť miesto na čelo na papier sú navyknutí a rátať do troch tisíc je nie kumšt; poštára už aj tak máte… Ako že dva krát dva sú štyri, budete mať poštu. Nech žije štvorka!