— Nech žije! — ozvala sa národná kolektivita.
— A žiadate i četnícku stanicu? — preberal vošky zhromaždených. — Bude. Ak máte súcich chlapov za četníkov, len mi povedzte. Musí prestať, aby sa vaši mládenci každú nedeľu poprali… Pašienky?… Vezmeme si lacnú pôžičku, kúpime od grófa horu Horekoncom, vyklčujeme si ju, za klčovanie si budeme rátať riadny plat a zárobkom si dlžobu vyplatíme. Je to ľahké… Len, pravda, musíte hlasovať na stranu štyri… Len mŕtvych štyria nesú, a my sme živí, pomôžeme si…
— Most cez Bystrú že sa tri roky robí, — rečnil v Kokošovciach a oči mu stĺpkom stáli. — Na koho ste hlasovali pri predošlých voľbách?… Nuž, pravda, na národných socialistov, — vytiahol Bratislavana z vrecka, — počujte, čo tu o nich píšu: „Veď sú to samí ‚zřízenci‘ a ‚ouřadové‘, ktorí sa nevmestia do svojej tenkej kože. Ich dvojgrajciarové plátky sa zadrapujú do všetkého, čo sa tu robí v prospech štátnej a slovenskej veci… Takí vyfrčkárení panáci. Mestské podzemie. Skaderuka, skadenoha. My tvoríme hodnoty, a nie ich kávová politika… Nákaza, deštrukcia…“ 3Tak píšu, a váš most nebude hotový, ak sa nenapravíte. Musíte hlasovať na nás a most bude „eins, zwei, drei, vier!“ A aby lepšie presvedčil, strhol si čiapku a ukázaclass="underline"
— Sláva, štvorke!
— Sláva, — ozvali sa Kokošovčania.
— Počúvam ponosy a lamentácie, — dodával srdca Sielničanom, — že nemáte na soľ, handry na seba, čo obuť? To by bolo, aby sme my hladovali!
Vytrhol lístok zo svojho blok-notesa, kam si zapisoval ponosy, a chytro načmáral. „Pošlite hneď štyri vagóny krúp a štyri bôbu. Hrozí hladový týfus. Ľudia už mrú.“
— Zaneste na poštu. Na to je krajina v Bratislave, aby sa o nás starala, — mrdol fúzom na smiech, — netreba zúfať. Pomoc je istá. Naši štvorkári nepripustia hlad. Môžeme si smelo zaspievať, miesto toho, aby sme vláčili nosy po zemi:
Tu vysvitlo, že ani táto krásna a veselá pesnička sa nehodí na agitáciu, lebo sedliak Ďuro Zámočník, utrúc si ukazovákom podnosie, celkom nečakane začal prestupovať, akoby ho päty pálili, a zanôticlass="underline"
Okolostojaci sa zamračili, čo ruší reči pána poslanca? Ale boli i takí, ktorí sa zarehotali a dospievali so Zámočníkom:
Petrovič zdúpnel. Zlú pesničku si vybral. Zrádza na stranu ôsmu a deviatu. Spravil veľký polkruh pravou rukou, aby bolo ticho, a keď žartovníci zatíchli, pustil do vetra, nepremysliac si, čo hovorí:
— Tá nebude našou piesňou. To je pieseň falošná, ako pekná dievka: preberá si. My chceme takú, čo nás posilní v našom sedliackom presvedčení a nehádže okáľmi sem i ta. Nech je našim štvrtým božím prikázaním: Cti seba samého, a tak nás budú aj iní ctiť. Na jazyku mal „i druhí“, ale to by bolo upamätovalo voličov na stranu „ druhú“, a ich azda i pomýlilo. Kým si toto uvedomil, prišla mu na um ešte jedna pesnička. Zaspievaclass="underline"
Hoci i kládol prízvuk na štyri, predsa len skočil do pesničky medzi štyri kozy i piaty— cap. Spevák neskoro zbadal, len keď už bolo nemilé číslo vypovedané: „Ten cap nám všetky hriadky pošliape,“ stŕpol. A naozaj. Zámočník sa zasa pohniezdil, otvoril rapavé gamby a nečakane zarevaclass="underline"
— Nech žije strana piata!
— No, keď piata, vy mamľas, — vzbĺkol Petrovič v hneve na Zámočníka, na seba a na pesničku, — tak nebude ani krúp ani bôbu.
Dlho sa dal prosiť, aby neodvolal telegram, len keď Zámočník odprisahal, že je kamarátom štvrtej strany, nechal telegram telegramom, uznávajúc, že kôň má štyri nohy, a potkne sa.
To bol jediný malinký neúspech Petrovičov, a ani nie tak neúspech jeho, ako neúspech bezcharakternej a kašičkárskej pesničky. Človek ozaj nevie, kde si môže rozbiť nos o faloš.
Od tých čias sa chránil Štydyri, štydyri a Štyri kozy znenávidel. Držal sa radšej koňa.
Vtedy by bol Zámočníka napichol na ražeň a tak pražil, bol by nechal dedinu bez krúp, a chudák Zámočník bol nevinné jahniatko proti kortešom iných strán, čo tí všetko pohovorili na štvrtú stranu!
Nenechali na nej čistej škvrnky.
— Milí cirkevníci, — škaredil sa napríklad jeden suchý ako slivková kôstka, — pozrite na to stádo kráv. To idú agrárnici na pašu. 4Po poliach spásli všetko, a ešte bučia. Vždy prežúvajú a vyzváňajú. Kadejaká bylinka po ceste, hneď chmatnú po nej. A pastiera nevidieť. Ten v Prahe bičom práska. On má na soľ. Prestierajú mu morské raky, veľké ako vaša spoločná pašienka. Červeným vínom si zapíja, a to je nie ani víno, ale vaša červená krv, chlpaté bundy mení na košele, a to sú nie ani bundy, ale vaša zodratá koža. On vám to odkazuje: „Sedliak, sedliak, sedliak, sedliak je pán.“ No, a páni ste vy?… Koľko má rokov ten váš zamastený širák? Dvesto? Tristo?… Ak chcete soli, handry, čižmy, musíte hlasovať na nás…
Pozrel po poslucháčoch, ako čo by bol sedem dedín vypálil. A voliči už vedeli, že je to korteš zo strany číslo sedem.
Prišli druhí, tretí.
— Notariát by ste chceli? To je najmenej. Ak chcete, i okresné sídlo dostanete. Budete centrom krajiny. Postavíme okresný dom. Novú dvojposchodovú školu. Kasárne. Vojsko. Len nesmiete na tých vydriduchov, lumpov a ošemetníkov hlasovať, ale na nás, číslo dvanásť.
Sľuby rástli ako konope. Každý ich potiahol do výšky a cena voličov bujnela, ako keď sa o vola jedná odrazu dvadsaťjeden kupcov. Ľudia počúvali, prikyvovali, pochutnávali si, smiali sa, spievali, nahlas pochvaľovali a mudrovali.
— Dobrá by bola tá pošta a Froľo by sa hodil za poštmajstra. Četnícka stanica? To už. Hneď aj odasentovali Jana Trantarovičeje, Miša Kolesníkovie, Ďura, Paľa za četníkov. Oni by im šli po ruke. I pašienky. Pašienky by boli ešte najlepšie. Lepšie ako hradská cez dedinu alebo železnica, hoci by i to bolo dobré. Okresný dom. Škola. To by bolo aspoň roboty a zárobku.
Rečníci odchádzali a prichádzali. Voliči boli ráno jednotkári, na obed štvorkári, podvečer sedmičkári, podľa chuti. Akého ma chceš, takého ma máš. Čo sa budeme s nimi vadiť? Len keď už bolo ticho v dedine, sem-tam ktosi zahundraclass="underline"
— Ký pes! Čo toľko chodia?